Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra

16. augusta 2017

Bitka pri Belehrade bola poslednou európskou križiackou výpravou



Na ilustračnej snímke turecká šabľa jatagan.



Zdieľať
Na ilustračnej snímke turecká šabľa jatagan. Foto: TASR - Henrich Mišovič
Belehrad/Bratislava 16. augusta (TASR) – Od bitky pri Belehrade (dnešné Srbsko), v ktorej princ Eugen Savojský ako najvyšší veliteľ habsburskej cisárskej armády a jej spojencov porazil turecké vojská Osmanskej ríše, uplynulo dnes 300 rokov.


Uzatvorením tzv. karlovického mieru 26. januára 1699 v Sriemskych Karloviciach (dnešné Srbsko) potvrdili Habsburgovci svoje dominantné postavenie v strednej Európe. Stanovili sa nové hranice a rozdelili sa sféry vplyvu. Mierové výsledky sa stretli začiatkom 18. storočia aj s vlnou odporu zo strany Turkami ovládaných územiach a prerastali do lokálnych vojenských konfliktov, v snahe zvrátiť výsledky tzv. karlovického mieru. V rámci neho Osmanskej ríši z pôvodného územia po strate Sedmohradska, Slavónie a časti územia dnešného Chorvátska, ostala len juhovýchodná časť Európy tzv. Banát, historické územie, ohraničené riekami Mureš, Tisa, Dunaj a na východe pohorím Južných Karpát (dnešná srbská Vojvodina a Rumunsko).

Obojstranné napätie vyvrcholilo vojnou, v ktorej bol hlavný cieľ Habsburgovcov vytlačiť Turkov z Balkánu a Peloponézu. Turci išli do boja s cieľom pomstiť sa za urážku, ktorej sa im dostalo v podobe ultimáta víťazných Habsburgovcov, nariaďujúceho vrátiť tzv. Benátskemu kráľovstvu územia, dobyté v posledných rokoch.

Hlavný veliteľ cisárskej armády princ Eugen Savojský najskôr porazil 5. augusta 1716 armádu veľkovezíra Damada Aliho v bitke pri Petrovaradíne (dnešnej mestskej časti vojvodinského Nového Sadu v Srbsku). Tým si vytvoril dobré podmienky pre následné dobytie Temešváru (mesta v súčasnom západnom Rumunsku) 12. októbra 1716.

Osmanská ríša tak stratila východnú časť okupovaného územia - Temešský Banát a len prichádzajúca zima ju zachránila pred stratou ďalších území.

Vojská princa Eugena Savojského do príchodu zimy postúpili až k hraniciam Valašska. Spod nadvlády islamu sa tak definitívne vymanila posledná časť uhorského územia. Eugen Savojský súčasne získal výhodnú pozíciu k útoku na Belehrad, ktorý bol najdôležitejším oporným bodom tureckej moci na severnom Balkáne.

Obliehanie a celá bitka o Belehrad trvali mesiac, od 16. júla do 17. augusta 1717. Proti takmer stotisícovej armáde princa Eugena Savojského, ku ktorej sa pripojilo aj 45 oddaných európskych princov a kniežat, stála stodvadsaťtisícová armáda osmanského sultána Ahmeda III., vedená veľkovezírom Chalilom Hačim a vezírom Mustafom – vojenským guvernérom mesta Belehrad.

Rozhodujúci útok na Belehrad sa začal presne o polnoci 16. augusta 1717, kedy spustilo obliehajúce delostrelectvo na mesto paľbu. O hodinu neskôr vyrazilo z tábora smerom na Belehrad jazdectvo a krátko po tretej hodine nasledoval útok pechoty. Turci nakoniec svoju baštu na Balkáne neudržali a Belehrad definitívne padol. O dva dni neskôr, 18. augusta 1717 Turci v Belehrade oficiálne kapitulovali. Princ Eugen Savojský sa aj týmto víťazstvom nad Turkami stal jedným z najväčších vojvodcov konca 17. a začiatku 18. storočia.

Po historickej porážke Turkov pri Belehrade nasledovali mierové rokovania, výsledkom ktorých bolo podpísanie zmluvy o ukončení nepriateľstva medzi Osmanskou ríšou a Republikou svätého Marka (tzv. Benátskou republikou) 12. júla 1718 v stanovom tábore pri dnešnom srbskom meste Požarevac. Benátska republika sa v nej formálne vzdala vlády nad Peloponézom, ale získala štyri pevnosti na pobreží Jadranského a Iónskeho mora. Vyslanci sultána Ahmeda III. a cisára Karola VI. uzavreli tzv. požarevacký mier na tom istom mieste o deväť dní neskôr, 21. júla 1718.

Na základe neho prešlo severného Srbsko (dnešná Vojvodina), Malé Valašsko (nazývané aj Olténia, historické územie, nachádzajúce sa na západe rumunského Valašska) a Temešský banát pod správu Habsburgovcov. Žiaľ, o väčšinu - po bitke pri Belehrade - získaných území rakúsky cisár Karol VI. prišiel, keď sa v rokoch 1737-1739 po boku Ruska, neúspešne zapojil do ďalšej vojny s Osmanskou ríšou.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR

   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
V Tatrách sú miesta, kde nesmie zaznieť ani sláčik
<< predchádzajúci článok
Predstaviteľ neoficiálnej výtvarnej scény bol Igor Kalný