Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Zaujímavosti

27. apríla 2016

G. MURÍN: S rádioaktivitou žijeme stále, rádiofóbia je nezmysel


Tagy: Černobyľ

V deň, keď si svet pripomenul 30 rokov od havárie jadrovej elektrárne v ukrajinskom Černobyle (26. 4.), uviedli v Bratislave do života román V tieni Černobyľa. Autorom knihy je ...



Zdieľať
Gustáv Murín Foto: TASR
 
Bratislava 27. apríla (TASR) - V deň, keď si svet pripomenul 30 rokov od havárie jadrovej elektrárne v ukrajinskom Černobyle (26. 4.), uviedli v Bratislave do života román V tieni Černobyľa. Autorom knihy je Gustáv Murín, ktorý v nej spojil profesiu spisovateľa a vedca. Už v polovici 90. rokoch ako vedec narazil na zistenie, že okolo Jaslovských Bohuníc existuje zvýšená rádioaktivita.


"Predpokladali sme, že to bude mať rôzne následky na životné prostredie, preto sme k testom prizvali aj rakúskych kolegov, tí sa už videli v novinových titulkoch," povedal pre TASR autor, ktorý mal priamo vo výskumnom projekte zisťovanie následkov na životné prostredie dvoch havárií v Jaslovských Bohuniciach v rokoch 1976 a 1977. "S prekvapením sme zistili, že s rádioaktivitou, hoci je zvýšená a dokonca okolo Jaslovských Bohuníc je trojnásobne vyššia než v okolí Černobyľu, sa dokáže živý organizmus veľmi dobre vyrovnať," vysvetlil Murín, ktorý na základe svojej odbornej práce a spracovaním odborných materiálov dospel k záveru, že jadrová energia je spoľahlivá a rádioaktivita je vplyvom médií zbytočným strašiakom. Materiály pre svoj nový román zbieral dlhodobo. "Keďže aj náš výskum bol dramatický, naše laboratórium bolo záhadným spôsobom vykradnuté, nechtiac sme sa dostali do akejsi vyššej hry, zaujalo ma to ako téma na román. Je to najlepšia cesta ako ľuďom odovzdať dramatické informácie cez dramatický dej."
 
Foto: Internet
 
V tieni Černobyľa je síce beletristická kniha, ale má v sebe vedecké prvky a prináša nové pohľady na černobyľskú tragédiu. Gustáv Murín ju napísal na základe faktov, ako k tejto havárii došlo, aké boli jej následky a tiež vlastných odborných skúseností s vplyvom žiarenia na živé organizmy. Autor v rámci dramatického príbehu populárnou formou cituje odborné štúdie, ktoré približujú problematiku jadrovej energetiky aj laikovi tak, aby sa jej nebál a naopak zdôrazňuje jej výhody pre ľudskú spoločnosť.

V súvislosti s rádioaktivitou v prostredí po udalostiach v Černobyle a následkoch žiarenia sa Murín odvoláva na správu Výboru OSN pre účinky rádioaktívneho žiarenia (UNSCEAR). "Konkrétnych úmrtí v Černobyle bolo 30, z toho 28 na ožiarenie, 6000 ľudí bolo postihnutých na štítnu žľazu, ale to len preto, že im nedali jódové tabletky. Všetky ostatné čísla sú neskutočne prehnané a sú naschvál hyperbolizované až do absurda," poukazuje na jav nazývaný ako "černobyľská lož". Vo svojej novej knihe dokonca cituje svetového autora Paola Coelha, ktorý nafúknuté čísla obetí prevzal. "Uveril tomu a vyfabrikoval vo svojom románe, že 65 miliónov ľudí na svete je postihnutých prostredníctvom konzumácie kontaminovaných potravín, ale on vôbec netuší, že potraviny sa bežne rádioaktivitou sterilizujú," upozorňuje Murín. Aj počas krstu svojej knižnej novinky prízvukoval, že s rádioaktivitou žijeme stále, je všade okolo nás a rádiofóbia je nezmysel. To, že všetko je rádioaktívne, spisovateľ dokazoval aj pomocou dozimetra, keď ním zisťoval hladinu rádioaktivity prítomných. "Dokonca sa tvrdí, že jemne zvýšená rádioaktivita aj prospieva, preto existujú Jáchymovské kúpele," poznamenal s úsmevom.

Už vážnejším tónom vysvetľoval pôvod "černobyľskej lži". Vidí ho v komunistoch, ktorí boli posadnutí zatajovaním a vytvorili priestor na mýty. Svoju úlohu zohrala podľa Murína aj studená vojna. "Všetko sa hodilo ako dôkaz, akí sú komunisti somári, a oni naozaj boli hlúpi," doplnil s tým, že "čenobyľská lož" žije dodnes aj preto, lebo sa to Ukrajincom hodí. "Bohužiaľ, Ukrajina je v takom stave, že toto je cesta, ako doslova vyškemrať z EÚ vyššie prostriedky. Ale keď si uvedomíme, že do Hirošimy a Nagasaki sa po omnoho drastickejších úderoch atómových bômb vrátili obyvatelia po niekoľkých týždňoch, do roka mesto fungovalo a dnes je to kvitnúca aglomerácia, tak pochopíte nezmyselnosť tohto skanzenu."

Knihu V tieni Černobyľa (Vydavateľstvo Matice slovenskej) pokrstili vzorkou uránu veľvyslanec Indonézskej republiky Djumantoro Purwokoputro Purbo, rektor UK v Bratislave Karol Mičieta a zahraničnopolitický analytik, bývalý šéf rezortu zahraničných vecí SR Pavol Demeš.
 
Ukážka z knihy:

GUSTÁV MURÍN

V TIENI ČERNOBYĽA
Román o neviditeľnej smrti, veľkých peniazoch a láske

NA PONDELKOVOM RÁNE je dosť zlé už zvonenie budíka, ale zúrivé drnčanie telefónu je ako salva zo samopalu rovno do ucha. A najhoršie je, keď takto po ránu páli váš najvyšší nadriadený.
„Kde ste, Daxa?!“
Daxa rozlepí nasilu oči, aby sa uistil, že odpovedá po pravde.
„Doma, pán riaditeľ, veď mi voláte domov.“
„Pýtam sa, kde ste, keď je vaše laboratórium vykradnuté?! Okamžite príďte!“
Nech niekto povie, čo je to okamžite. Ach, tie pondelky…


UŽ STE NIEKEDY kráčali dlhou chodbou plnou ľudí, ale nikto vás nevidí? Tak si predstavte Mateja Daxu, ktorý sa teraz ženie tou chodbou tak, že vlastne ani on nevidí iných. Všetci mu s otázkou v očiach uhýbajú z cesty. Až zastane na prahu laboratória a uvidí tú spúšť.
„No konečne, Daxa. Tuto páni s kriminálky majú na vás pár otázok.“
Hlas riaditeľa je nepríjemne úradný.
„Rozhliadnite sa pozorne, pán doktor, dajte si na čas.“
Daxa sa najskôr rozhliadne po prítomných. Okrem nervózneho riaditeľa s prepadnutou tvárou a zošedivenými vlasmi je tu ešte Vyšetrovateľ a jeho pomocník. V rohu sedí zrútená Sonička, pozerá previnilo na Daxu, akoby za ten neporiadok, pri jej poriadkumilovnosti, mohla ona. Daxa sa na ňu povzbudzujúco usmeje. Laboratórium je kompletne rozhádzané. Ale akosi čudne. Nič nie je rozbité, len zámok na dverách. Všetky skrinky sú pootvárané. Aj všetky zásuvky sú povyťahované, ale akosi zvláštne.
„Vchodové dvere boli nepoškodené, niekto musel mať kľúč. Vlámali sa len do tohto laboratória a ešte k pani docentke Dubskej na druhom poschodí. Práve zisťuje škody. Čo chýba vám?“
Daxu tá otázka naštartuje. Rýchlo vykročí k bočným dverám v laboratóriu, ktoré vedú do pracovne. Siahne po kľučke, ale dvere sú bezpečne zatvorené. Keď ich rýchlo odomkne, všetkým sa naskytne pohľad do zlodejského raja. Sú tu na troch k sebe prirazených stoloch (dva dlhšími stranami oproti sebe a jeden bokom k nim) dva špičkové počítače, laserová tlačiareň a skener. Vedľa najnovší mikroskop značky Minolta s namontovanou digitálnou kamerou prepojenou na jeden z počítačov. Okrem ďalšej drahej techniky v tejto miestnosti, už len táto zostava aj s programovým vybavením stojí do milióna. Vyšetrovateľ nahliadne Daxovi cez plece a úctivo zahvízda. Potom pre istotu prezrie neporušený zámok na Daxovej pracovni. Ticho pokrúti hlavou.
„Trochu zvláštne, nemyslíte?“
Tú otázku hodí akoby do vzduchu. Vyšetrovateľov pomocník otvorí kufrík a opýta sa:
„Urobím odtlačky, šéfko?“
Vyšetrovateľ sa len pousmeje:
„Ešte nie, veď nevieme, či tu vôbec niečo zmizlo.“
Daxa sa zmätene otočí vo dverách a pozrie na Soničku, tá ale uhne pohľadom. Riaditeľ, čo doteraz stál pri dverách, sa nervózne pohne k najbližšej stoličke.
„Slečna Sonička, máte ešte tú kávičku?“
Odkedy sa vrátil z nemocnice, pije jednu za druhou. Paradoxne, zlom v jeho zdravotnej kondícii ho z presvedčeného nekávičkára, nefajčiara a abstinenta priviedol k jednej neresti na isto, k druhej pravdepodobne a k tretej perspektívne. Sonička mu rýchlo doleje kávu a prisunie cukor.
„No tak, pán doktor, čakáme!“ Riaditeľ je nervózny ako niekto, kto by si rád zapálil, ale nemôže. Klope vychudnutými prstami po doske stola. „Čo tu chýba?!“
Daxa znovu pozrie na Soničku, tá pokrúti nemo hlavou. Tak sa ešte raz rozhliadne a odpovie: „Zatiaľ nič nevidím, budeme musieť všetko skontrolovať. Ale na prvý pohľad nechýba nič.“
Vyšetrovateľ akoby len na to čakal. Rýchlo kývne na pomocníka.
„Kde nie je škoda, nie je čo vyšetrovať.“
„A to vlámanie?“ Riaditeľ sa chabo ohradí.
„Dva vylomené zámky po stovke? Zavolajte nás, až budete mať poriadnu škodu. Ledaže…“
Tou dramatickou pauzou pritiahne Vyšetrovateľ na seba všetky pohľady.
„A čo drogy, alebo jedy? Mohli tu niečo také nájsť?“
„Vylúčené,“ riaditeľ rezolútne mávne rukou a Vyšetrovateľ rezignovane pokrčí ramenami.
„Keď nič, tak nič… dovidenia.“
Vyšetrovateľ náhlivo podá riaditeľovi ruku a kývne na Daxu. Soničku si nevšíma, rýchlo vystrčí pomocníka z dverí a hneď za ním zmizne aj on. Riaditeľ do seba hodí zvyšok kávy a zdvihne sa.
„Trochu čudné vlámanie, nezdá sa vám, Daxa? Aspoň urobte inventúru, či predsa len…“
„Samozrejme, pán riaditeľ.“
Riaditeľ mávne na Soničku a váhavo vykročí k dverám. Pokrúti hlavou nad vylomeným zámkom.
„Pošlem sem správcu s novým zámkom…“ ešte sa otočí vo dverách a pozrie prísne na Daxu. „Hotová záhada, čo poviete, Daxa?“
„Iste, pán riaditeľ, záhada.“
Riaditeľ kývne a odíde, Sonička sa so vzdychom dá do upratovania. Daxa sa meravo rozhliadne po laboratóriu. Niečo o tej záhade tuší.


„ZDRAVÍM, brigádnici!“ Gyrov hlas znie nezvyklo bujaro. Ako by ho tá záhadná udalosť priam nadchla. Nakukne do dverí spoločne so správcom v dôchodkovom veku, ktorý sa konečne došuchtal s novým zámkom. Daxa so Soničkou už takmer končia s upratovaním.
„Pán kolega, volal ti ten akademik! Zastav sa u mňa.“
Na slovo „akademik“ spozornie aj letargický správca, nie to ešte večne zvedavá Sonička. Ale Daxa ani poriadne nevzhliadne a len mlčky prikývne. To slovo musí rýchlo zapadnúť bez povšimnutia, je to heslo.


„TAK ČO MÁŠ?“ Daxa chce otázku zašepkať, ale v natrieskanej krčme je to nadľudská námaha. Takže tú otázku na Gyru šeptom kričí. Ten odkričí protiotázkou.
„Bol si sa pozrieť akú škodu narobili tí noční vtáci našej docentke?“
Daxa len nemo pokrúti hlavou.
„Veď by si okrem rozhádzaných papierov ani žiadnu škodu vidieť nemohol. A predsa ju museli laborantky chvíľu kriesiť, lebo sa zložila už medzi dverami.“
„Kvôli rozhádzaným papierom v pracovni?!“
Gyra zamáva na čašníčku Betku a s nadhľadom odkričí šeptom späť Daxovi.
„Nie, ale kvôli celoživotným úsporám by si sa zložil aj ty, nie? Asi sto tisíc v českých korunách, zopár tisíc v eurách a pár stoviek v dolároch už je slušná suma, čo povieš?“
Na stole s treskom pristávajú dva pollitre piva bez úsmevu.
„A ešte dve borovičky, pani Betka, náš mladý sa potrebuje spamätať.“
Betka v sekunde zröntgenuje Daxu a uzná ho hodným vzpruhy s vôňou lesa. Hneď je preč.
„Naša docentka a také peniaze...? Však je pred dôchodkom, to je taká bohatá?“
„No je, veď predala ten byt po svojej asi storočnej mame. A ešte stále je, pretože z toho, čo si tu v práci tak múúúdro uložila, nezmizla ani korunka, ani dolárik, ani euríčko! Dokopy ničové nič.“
Borovička plavmo pristáva pred Gyrom a Daxom, už s letmým úsmevom.
„Tak načo sa k nej vlámali?“
„A načo sa vlámali k nám? Naozaj ti nič nenapadá?“
Daxa pokrčí plecom.
Gyra zdvihne pohárik.
„Tak na zdravie, možno sa ti rozsvieti.“
Ale ani borovičková forsáž nerobí Daxu múdrejším. Tak to jeho kolega skúša inak.
„Všimol si si ako boli povyťahované zásuvky všetkých laboratórnych stolov?“
Daxa sa zamračí.
„Aj mne to pripadlo čudné, ale... znamená to niečo?“
Gyra sa uchechtne.
„Jasné, veď ak už niekto kradne, tak je v strese. Sú aj takí, čo sa z toho na mieste doserú. Ale hlavne, ponáhľajú sa, nemajú čas vyťahovať zásuvky a nazerať do nich. Vytrhávajú ich celé von a vysypú ich obsah rovno na zem, na kopu. Kto by sa hral s vyťahovaním zásuviek v pravidelnom pyramidálnom poradí odvrchu až nadol?“
Daxa pozrie na Gyru a vydýchne:
„No kto?“
Gyra sa zatvári ako Sherlock Holmes, keď dáva lekcie doktorovi Watsonovi.
„No predsa ten kto nechce do tých zásuviek nahliadnuť. Niekto, kto sa bojí, čo v nich nájde. Kto si dáva veľký pozor, aby nesiahol rukou na...“
Gyra si schuti odpije z piva a štrngne aj Daxovi do pohára na stole.
„No na...“
„Na žiarič rádioaktivity?“
„Bingo! Myslí ti to. Tie zásuvky niekto prezeral dozimetrom, preto ich nepotreboval prehliadať úplne. Stačilo prejsť odhora dole prístrojom a sledovať ručičku. Ešte šťastie, že som tie vzorky zase schoval do skladu v podzemí.“
Daxa automaticky zamáva na čašníčku. To chce borovičku. Mlčia, kým ju neprinesie. Gyra bujaro zdvihne pohárik na prípitok, ale Daxa sa k tomu neodhodlá. Už nešepká, kričí:
„Do riti, Fero, najskôr zabili toho tvojho riaditeľského spolužiaka, teraz už prišli aj do nášho labáku, tebe to nestačí?! Vycúvajme, je najvyšší čas. Vykašlime sa na to!“
„Ešte moment, nevšimol si si predsa len niečo, čo v labáku vlastne chýba? Naozaj nič nezmizlo?“
„No… niečo predsa.“
„Som samé ucho.“
„Plánik okolia jadrovej elektrárne, čo si mi dal, s označením tých kontaminovaných miest... Tak ten som v piatok nechal Soničke na stole, aby ho prekopírovala. Kopírka je len na sekretariáte a ten bol už zatvorený. Ale plánik nevie Sonička nájsť, vraj na jej stole ani nebol.“
„Tak buď pokojný. Ak majú mapu, vedia dosť o tom, čo hľadajú.“
„Ale načo im je mapa, keď nemajú vzorky? Feri, oni budú hľadať ďalej!“
Daxa kopne borovičku do seba sám, nečaká na Gyru. V duchu už ide na vlastnú päsť.
„Ja mám strach, vážne. Vzdajme to...“
Gyra rozvážne odpije zo svojho poldeci.
„Ale ako, ty chytrý? To chceš dať inzerát – už nám dajte pokoj, vzorky sú pod schodmi?“
Daxa nespokojne zavrtí hlavou, ale mlčí. Tak to skúša Gyra.
„Pozri, na pohrebe nás nikto nekontaktoval. Na očiach sme boli dosť. Ale neprihlásil sa k nám ani ten, čo mu tie vzorky dal...“
„Ak ešte žije.“
Gyra sa pohrdlivo usmeje.
„Brzdi, nie sme v americkej komédii, kde čo gag, to mŕtvola. Zabitie je tu vzácnosť, vražda krajnosť a poprava za bieleho dňa? To bolo varovanie...“
„No to si ma utešil, takže teraz sme na rade my?!“
Gyra pozrie Daxovi rovno do očí.
„Nemyslím si, na rozdiel od mŕtveho riaditeľa, my sme cennejší živí. Ale myslím na iné – prečo by to mali byť len oni?“
Daxa sa pod tým pohľadom tíško zosype.
„Moje nervy, a kto teda ešte?!“
Gyra ale pohľadom neuhne.
„Niečo si mi stále nepovedal. Spomeň si, rozmýšľaj, máme čas.“
Daxa náhle prudko vstane.
„Gyra, ty si blázon, nebezpečný šialenec! Ja si nemám na čo spomenúť, ja nič neviem!“
Gyra sa pokojne zaprie do operadla lavice.
„Len si spomeň, nezmizlo z toho nášho laboratória ešte niečo?“
Daxa na neho vyvalí oči, chce niečo povedať, ale potom prudko mávne rukou, zvrtne sa a odíde. Aj zaplatiť zabudne. Ale Gyra si len prisunie jeho neodpité pivo. Vypije za oboch.


MILUJÚCA ŽENA sa stará o milenca, ako o decko. Všetko mu odpúšťa, všetko mu dá, stará sa o jeho telesný, ale aj duševný rozkvet.
Daxa sa tak stáva terčom milých prekvapení.
„Niečo pre teba,“ Sonička, už pri odchode z laboratória na doktorandskú prednášku, položí na Daxov pracovný stôl plný grafov a poznámok akýsi román autora menom Paulo Coelho „Čarodejnica z Portobella“.
„Poznáš?“
Daxa musí zahanbene priznať, že mu autor ani dielo nič nehovoria.
„Ja ho zbožňujem, je skvelý! Svetový autor, to si musíš prečítať. Máš to odo mňa aj s venovaním! Píše tam aj Černobyle, predstav si. Dala som ti tam záložku. Strašné veci sa tam diali, o tom musíš prečítať!“
Sonička roztopašne postrapatí Daxovi bujnú šticu a už je preč.
Daxa potiahne knihu k sebe, zaprie sa v kresle a otvorí knihu na mieste označenom záložkou. A nestíha sa čudovať.
Svetový autor Coelho na strane 180 správne uvádza len 30 oficiálnych obetí černobyľskej tragédie. Ale hneď dodáva: „Tridsiati mŕtvi sa, podľa odborníka Johna Gofmansa, zmenili na 485 000 smrteľných prípadov rakoviny a rovnaký počet prípadov rakoviny, ktoré neskončili smrťou.“ Chybička, o tomto, aj vďaka pánovi knihovníkovi, Daxa niečo vie. „Gofmans“ je meno Coelhom zle opísané z internetu, kde sa píše o „Gofman´s“, teda Gofmanových, kontroverzných prácach, ale jeho skutočné meno je Gofman. Ten spolu s Arthurom Tamplinom použil toto číslo, ale v celkom inej súvislosti! To keď v 60-tych rokoch Ernest Sternglass vyhlásil, že jadrové skúšky spôsobili v predošlom desaťročí úmrtnosť 400 000 NE-narodených detí v USA. Gofman s Tamplinom to napadli, ale o niekoľko rokov už Gofman tvrdil, že Sternglass mal možno pravdu. No totálny guláš, ktorý hlavne s Černobyľom nesúvisí. Ale fantázia autora Coelhovej kapacity už je naštartovaná a tak sa Daxa dozvedá, že černobyľské „nešťastie priamo zasiahlo deväť miliónov ľudí na celom svete, vrátane troch až štyroch miliónov detí“. Coelho cituje aj „bieloruské ministerstvo zdravotníctva“, podľa ktorého počet rakoviny štítnej žľazy sa „v období medzi rokmi 2005 a 2010 výrazne zvýši, a to v dôsledku rádioaktivity, ktorá ešte stále pôsobí“?!
Coelhovi ale ani to ešte nestačí: „...okrem deviatich miliónov ľudí priamo vystavených žiareniu, ďalších 65 miliónov bolo zasiahnutých prostredníctvom konzumácie kontaminovaných potravín po celom svete.“ Odhadnúť, že presne niečím postihnutých je 65 a nie 56 miliónov ľudí dokáže asi naozaj len veštec alebo románopisec s fantáziou bez hraníc. Ten Coelho evidentne ani netuší, že potraviny sa bežne rádioaktivitou sterilizujú!
Daxa drží knihu v ruke a zvažuje, ktorým smerom je najbližšie kôš. Táto románová bohorovnosť ho úprimne rozčúli. Stovky štúdií v Hirošime opakovane priznali, že u tých, čo prežili výbuch prvých atómových bômb v dejinách ľudstva, sa behom nasledujúceho polstoročia prejavil pozoruhodne nízky výskyt všetkých druhov rakoviny vrátane leukémie. V Černobyle to dopadlo podobne, žiadne masové ochorenia sa nekonali. A Daxa o tom niečo vie. Na stole má záverečnú Správu UNSCEAR, teda United Nations Scientific Committee on the Effects of Atomic Radiation. Ide o najvyššiu autoritu v zhodnotení černobyľskej havárie a jej následkov. Daxovi stačí načiahnuť ruku, aby sa znovu na vlastné oči presvedčil, že:
„...V dôsledku černobyľskej havárie 134 zamestnancov elektrárne a záchranárov bolo vystavených vysokým dávkam žiarenia, ktoré mali za následok chorobu z ožiarenia (ARS). Tie sa stali osudným pre 28 z týchto osôb.
Ďalších 19 obetí ARS túto chorobu prežilo a v priebehu nasledujúcich 20 rokov zomreli z rôznych dôvodov, ktoré nie sú spojené s ožiarením. U ostatných ostali ako následky vyvolané radiáciou poranenia kože a sivý zákal.
Okrem uvedených boli žiareniu vystavené skupiny pracovníkov zdravotníckej záchrannej služby, a ďalších niekoľko sto tisíc ľudí zapojených do záchranných prác, ale do dnešného dňa, na rozdiel od obáv zo zvýšenia výskytu leukémie a kataraktov u tých, ktorí dostávali vyššie dávky, neexistuje žiadny dôkaz o zdravotných následkoch, ktoré možno pripísať ožiareniu.
Kontaminácia mlieka s I-131, pre ktoré chýbali pohotové protiopatrenia, viedla k ochoreniu štítnej žľazy u širokej verejnosti v Bielorusku, na Ukrajine a v Rusku. Zaznamenaných je viac ako 6 000 prípadov rakoviny štítnej žľazy u ľudí, ktorí boli v čase nehody deťmi alebo mladiství (v priebehu 20 rokov po havárii to viedlo k 15 prípadom úmrtia).
Okrem uvedených prípadov sa k dnešnému dňu, desaťročia po havárii, nenašli žiadne presvedčivé dôkazy o akýkoľvek iných následkoch na zdravie u širokej populácie, ktorú možno pripísať ožiareniu.“
Daxa poťažká knihu v ruke, ale nakoniec ju nešmarí do najbližšieho koša, hoci má na to veľkú chuť. V knihe je totiž nežné venovanie od Soničky, jediný rukolapný dôkaz ich vzťahu.


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR

Tagy: Černobyľ
   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Prince nenapísal poslednú vôľu, dediť by mali jeho súrodenci
<< predchádzajúci článok
Pripravuje sa muzikál o živote niekdajšieho pápeža Jána Pavla II.