Honza Nedvďd : Dobrá pieseň vženie slzy.

  Na podnose mal pekne poukladané salámy, v igelitovom vrecku rožky. Rozprával pokojne, s úsmevom, hĺbavo a nejavil žiadne znaky šialenstva, z ktorých ho v poslednom čase obviňujú v českých médiách.

Ako sa cítite pred koncertom?
- Cítim sa ako pred každým koncertom - zodpovedný a trošku precitlivený, pretože čím je človek starší, tým má čoraz väčší pocit, že až tak veľa toho nevie, že je vždy čo pridať a že si vždy môže nájsť ešte ďalšiu cestu, a pritom si nebyť istý, či našiel tú správnu. Ale som šťastný, že zahrám v Bratislave, v tomto zoskupení ľudí a s týmto repertoárom. Som rád, že som tu.
V bežný deň si vraj ráno dáte kávu a píšete pesničky. Máte každý deň inšpiráciu?
- Nemám s ňou žiadny problém. Prichádza každú hodinu. Inšpiruje ma všetko. A jediný problém je, že ma neustále niekto vyrušuje, a keď nemám pokoj, nemôžem skladať. Inak dokážem spraviť každý deň dve, tri aj štyri pesničky. Samozrejme, že potom ich vymazávam a ostáva mi jedna z päťdesiatich, ale inšpirácia je vždy.
Bývate ešte pri takej intenzívnej tvorbe prekvapený jej výsledkom?
- Vždy, keď mi vznikne pesnička. Čím je človek starší, tým je toho menej, pretože múza vás musí poriadne nakopnúť. Vtedy si vravím: Ďakujem ti Bože, to nie je moja vina... (Smiech.) Krása hudby nie je v tom, že zložíte pár tónov dokopy, ale v tom, že zložíte pár tónov dokopy tak zaujímavo, až pred nimi stojíte a hovoríte si: To nie som ja. Kto to urobil? Idete po svojej ceste, ale akoby ste zrazu prišli z inej uličky a dívate sa, čo sa to stalo... Keď pesnička dopadne skutočne pekne, až vám slzy vženie do očí. Vtedy príde pocit, že vám to daroval Pán Boh.
V poslednom čase sa popísalo veľa o vašom súkromí.
- Nič som nikomu nepovedal. Pravda o mojom súkromí nebola nikde napísaná. Všetky články o mne napísali bezo mňa a sú to úplné nezmysly. Píšu, že som sa liečil na psychiatrii, ale nie je to pravda. Nemám rád lieky, nanajvýš si vezmem tabletku na spanie, ale radšej si dám frťana. (Smiech.) Neviem, z akých dôvodov ma vyfarbujú hanlivo. Ale možno preto, že som niekde veľmi uvoľnene povedal o časopise Blesk, že mi pripadá ako fašistický plátok. A na to oni o mne napísali, že som šialenec. No o mojom súkromí v skutočnosti neviete nič.
Ako dnes vyzerá?
- Môžem vám ho v skratke opísať. Pretože som sa kedysi dávno, možno vďaka hudbe, možno vďaka osudu, rozišiel s poslednou manželkou a odvtedy som slobodný, občas začnem s niekým chodiť... Jedno dievča malo tridsaťpäť, druhé dvadsaťpäť, a tá posledná má trebárs dvadsať... Ale nie je to preto, že by som chcel žiť s mladým dievčaťom, ale preto, že je rovnako opustená ako ja. Má za sebou smutný život, a tak sme k sebe priľnuli.
Je vaša forma lásky súcitná?
- Áno, je. Ale musíme ten súcit definovať. Pretože väčšina ľudí si pod súcitom predstavuje ľútosť k chudákovi. Náš cit však s tým nemá nič spoločné, aj keď jeho následkom došlo k nášmu spojeniu. Najprv  bola veľká láska, potom súrodenecký cit, ku ktorému patrí aj strach, vzájomný strach jedného o druhého... Partnerka má vo mne otca, mamu i dieťa, kamaráta i ochrancu.
Čo v nej máte vy?
- Úplne to isté. Vnímam vedľa seba osobnosť, ktorá je tichá, mierna, obrovsky pracovitá. Donedávna som si všetky domáce práce robil sám, a zrazu neviem, kde je žehlička... Ale náš vzťah nie je o tom. Dôležitá je naša vzájomná duševná závislosť. Všakže ma ochrániš - hovorí mi a ja jej: Všakže ma miluješ...
Venovali ste už tejto láske pieseň?
- Samozrejme, pieseň Pavlínka a ďalších tridsať pesničiek.
Aká je vaša partnerka?
- Je veľmi poctivá v práci. Kým ona robí vo francúzskej predajni, ja skladám pesničky. Večer sa zídeme, rozprávame sa, ona si robí svoje veci a ja idem hrať... Moje súkromie takmer nie je zaujímavé.
Aj o vašich vzťahoch sa píše, že sú veľmi narušené...
- Sú to iba ohováračky. So synom mám uzavretú históriu. Rozišli sme sa minulý rok, ale nie v zlom. Už to ani nemám za zlé tým, čo to píšu, ale ľuďom, ktorí to kupujú. Viete, že denne sa predá 600-tisíc kusov Blesku? Predstavte si, čo tam musia písať, aby ľudí pritiahli. Naposledy, keď o mne napísali, až mi vyhŕkla slza. Bol som dosť na dne. Prečo to robia? Kto potrebuje dohnať šesťdesiatročného chlapa k slzám? Viem, že by som ich mohol pokojne zažalovať a spor by som vyhral. Ale ďalší týždeň napíšu to isté.
Čím okrem hudby ešte žijete?
- Milujem satelitnú televíziu. Baví ma politika, ale českú teraz neznášam, no a potom... Ráno vstanem, hrám, potom si urobím obed... Potom buď idem hrať do štúdia, alebo na prechádzku a večer skončím pred televízorom. A ešte ma baví hľadať chalupu, v ktorej budem na starobu žiť. Hľadám ju v realitkách na internete päťkrát do týždňa asi hodinku...   (Smiech.) Ale mojím životom je hudba. Som ňou prestúpený a nič sa už do mňa nevojde. Vládne v mojom priestore a už ráno mi klope do hlavy a hovorí: Vstávaj, budeme skladať.
Keď vo vás vzniká pieseň, počujete ju, alebo hľadáte tóny nástrojom?
- V mysli sa niečo deje, a ja to pokojne môžem začať písať. Ide o pocit, ktorý je zhmotnený alebo zvukovo prepísaný.
Hneď si ho zapisujete do nôt?
- Nie. Spievam si. Sedím skrátka v mojom štúdiu, je tam pokoj, mám zapnuté nahrávanie, hrám si na gitare, pospevujem si a zrazu vznikne pieseň. To je celé. Hudba neznie v ničom. Ona existuje.
Vyhlásili ste, že v šesťdesiatke to zabalíte a upijete sa na smrť.
- Bolo to povedané s nadhľadom. Mám priateľa v Kyjove na Morave. Je veľký cimbalista a vo veku, ktorý som uviedol, sa tam odsťahujem, kúpim si chalúpku, a tam budem ďalej žiť. Už navždy. A preto, že môj priateľ je náruživý cimbalista, budem každý druhý, možno tretí deň sedieť pri jeho cimbale, popíjať a spievať si. A keby tak tá s kosou prišla vo chvíli, keď si budem spievať krásnu moravskú pesničku, bolo by to fajn. 
 
Galina Lišháková