Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Šport

27. júla 2014

Ján Plachetka je žijúcou šachovou legendou



V šachovej komunite sa Ján Plachetka pohybuje bez prestávky už takmer šesť desaťročí. Ziskom najvyššieho medzinárodného titulu veľmajstra (GM) sa stal prvým ...



Zdieľať
Ján Plachetka Foto: TASR/Lukáš Gálik
Bratislava 27. júla (TASR) - V šachovej komunite sa Ján Plachetka pohybuje bez prestávky už takmer šesť desaťročí. Ziskom najvyššieho medzinárodného titulu veľmajstra (GM) sa stal prvým slovenským šachistom v povojnových dejinách, ktorému sa tento individuálny honor podarilo dosiahnuť. Medzinárodná šachová federácia (FIDE) mu ho oficiálne udelila v roku 1978 na kongrese v Buenos Aires.


Kariéra Jána Plachetku (nar. 18. februára 1945 v Trenčíne) je pretkaná početnými hráčskymi i trénerskými úspechmi. Bol členom československého družstva (Vlastimil Hort, Jan Smejkal, Ľubomír Ftáčnik, Ján Plachetka, Vlastimil Jansa, Jan Ambrož, nehrajúci kapitán Miroslav Filip), ktoré na Svetovej šachovej olympiáde vo švajčiarskom Luzerne (1982) získalo strieborné medaily.

Počas svojej bohatej kariéry vyhral okolo 30 významných turnajov, ako tréner sa podieľal na výchove mnohých súčasných reprezentantov. Z nich najvýraznejšie sa presadili Regina Theissl Pokorná, Eva Repková, Zuzana Borošová a Tomáš Petrík. Za celoživotné pôsobenie v duchu fair play mu vlani udelili Cenu Klubu Fair Play Slovenského olympijského výboru, je spoluautorom publikácie o šachových olympiádach. Ani dôchodkový vek mu nebráni stále sa aktívne zapájať do šachového diania. Okrem práce štátneho reprezentačného trénera hrá slovenskú extraligu za družstvo ŠK Liptov Liptovský Mikuláš, v rakúskej lige už od roku 1988 vypomáha Austrii Viedeň.

Rozhovor s Jánom Plachetkom


Prečo u Vás zvíťazil šach nad futbalom, hokejom, resp. medzi chlapcami inými populárnejšími športovými odvetviami?

"V chlapčenskom veku som inklinoval ku všetkým možným športom. Hrával som futbal, bavilo ma plávanie, ale napríklad aj turistika a v zime korčuľovanie. K šachu som sa dostal úplnou náhodou. Mal som osem rokov, boli sme s rodičmi na chate v Drietome. Jedného dňa vonku pršalo, nedalo sa nič robiť, iba sedieť vnútri. Otec nám preto chcel vyplniť voľný čas, vytiahol zo šuplíka šachovnicu a začali sme hrať. Ďalšie šachové základy som pochytil od strýka a neskôr od suseda, s ktorým som hrával voľné partie a celkom nás to bavilo. Prelomovým momentom bolo, keď som sa zapísal do šachového krúžku na základnej škole v Trenčíne, ktorý viedol pán profesor Karol Kosík. Bol to nadšený šachista, organizátor žiackych šachových turnajov. Mne sa hneď na prvom takomto turnaji podarilo skončiť na delenom druhom mieste, hoci som bol mladší ako moji súperi. Už vtedy mi veľa ľudí hovorilo, že mám talent. V začiatkoch mi pomohol aj nedávno zosnulý Rudo Meliš, ktorý bol dušou šachového života nielen v Trenčíne, ale i na západnom Slovensku. Spomínam si tiež na to, ako som tajne chodieval do kaviarne Tatra a sledoval štamgastov, ako hrajú medzi sebou šachy. Mal som dobrý pozorovací talent a aj od nich som sa mnohému priučil."

Ilustračná snímka Foto: TASR/Štefan Puškáš


Čo nesmie chýbať dobrému šachistovi?

"Prirodzená inteligencia a výborná pamäť. Musí byť praktický hráč a mať v sebe bojové vlohy. Tie mnohým šachistom chýbajú a preto sa viac venujú estetike šachu ako turnajovému hraniu. Silný hráč by mal byť fyzicky a duševne zdravý, vytrvalý a hlavne musí mať rád šach. Ak chce byť úspešný, nesmie mu chýbať energia. Tá je podľa môjho názoru najdôležitejšia, pretože šach je otázkou vnútornej energie a vyžaduje si niekoľkohodinové pekelné sústredenie. Hráč si nemôže dovoliť ani chvíľkový výpadok. Partia trvá v priemere 3-4 hodiny, ale nezriedka sú aj 5-6 hodinové i dlhšie. Jeden chybný ťah, dajme tomu po štyroch hodinách hrania, môže znamenať fatálne následky a vtedy už pomôže vrátiť sa späť len chyba súpera. Partia tým však stratí svoju logickú niť."

Koľko času by mal venovať šachista tréningu?

"Je to individuálne, tak ako v každom inom športe. Niekomu to páli viac, inému menej. Povedal by som, že denne by sa mal šachista venovať tréningu od štyroch do ôsmich hodín. Ak niekedy v daný deň netrénoval, je dôležité, aby celkom nevypadol z diania. Neustále musí šachom žiť."

Čím ste ako šachista vynikali? Akou taktikou ste zdolávali súperov?

"Bol som veľmi univerzálny šachista. Niekto je silný teoretik a kvalitné postavenia dosahuje už po otvorení, čiže ešte predtým, ako začne partia naplno žiť. Taký som ja nikdy nebol. Teoretici majú úzko vyhranený systém, ktorý poznajú do detailov. Nedisponoval som takými hlbokými znalosťami, skôr naopak, mal som širší diapazón herných variantov, vedel som improvizovať. Človek nie je počítač, aby dokonale ovládal oboje. Aj preto som mal neskôr dobré výsledky ako tréner, lebo som trénoval rôznorodých šachistov, z nich každý mal iný systém hry a ja som sa mu vedel ľahšie prispôsobiť. Ďalšou mojou silnou stránkou bola podnikavosť, nevedel som hrať 'mŕtve pozície', stáť na mieste a lavírovať, pomaly si vylepšovať figúrky. V mojich partiách sa vždy niečo dialo. Do súpera som sa zadrapil a vytváral hrozby. Niekedy neboli dostatočne silné, ale súperi sa pri každom ťahu museli báť. Ako taktik som bol veľmi silný a súperovi hrozilo, že mu odniekiaľ môže priletieť facka."

Ako si spomínate na obrovský úspech, ktorým bolo 2. miesto na olympiáde v Luzerne v r. 1982?

"Išli sme do Švajčiarska nasadení na 7. mieste. ZSSR bol jednoznačný favorit, lebo do roku 1978 vyhrával všetky olympiády. Silné tímy malo v Luzerne aj Maďarsko, Juhoslávia, USA, taktiež Bulharsko, Holandsko, Anglicko a Francúzsko. V súvislosti s Luzernom je dôležité poznamenať, že korene nášho úspechu siahajú do 60-tych rokov. Štátnym trénerom sa vtedy stal František Pithart, ktorému sa v Prahe podarilo zhromaždiť silných mladých hráčov. Trávil s nami veľa času nielen popri šachu, vedeli sme sa spolu aj zabaviť. Inými slovami - žili sme ako kolektív aj mimo šachovnice. Zišli sme sa veľmi silná generácia hráčov a dosiahli sme maximum, lebo Sovieti s tromi či štyrmi veľmajstrami vo svojom strede, tí boli neprekonateľná prekážka. Preto sme druhé miesto z Luzernu vnímali, akoby sme boli víťazmi olympiády. Celý turnaj sme odohrali vyrovnane, zvládli sme rozhodujúcu partiu s Anglickom. Aj z individuálneho pohľadu to bola veľmi úspešná olympiáda, získal som 6 z 8 bodov, päť partií som vyhral, dve remizoval a len raz prehral."

S kým ste odohrali svoj "životný zápas"? Ako si spomínate na jeho priebeh?

"Pamätných partií bolo veľa. Spomeniem si na tú, v ktorej som na turnaji v poľskej Polanici-Zdrój splnil prvú veľmajstrovskú normu. Bol som celý spotený a unavený, ale šťastný, že som dosiahol svoj veľký športový životný cieľ. V roku 1978 na kongrese v Buenos Aires mi po splnení troch týchto noriem udelili titul Grand Master a stal som sa prvým Slovákom, ktorému sa to podarilo. V Čechách v tej dobe boli už minimálne štyria veľmajstri. Dva roky po mne získal titul GM Ľubomír Ftáčnik, o desať rokov ďalší Slovák Igor Štohl. V súčasnosti máme na Slovensku ďalších veľmajstrov, za všetkých spomeniem Jána Markoša, Petra Michalíka, Tomáša Petríka. Ďalšiu významnú partiu som odohral v poslednom kole spomínanej olympiády v Luzerne. Hral som s čiernymi figúrkami proti holandskému veľmajstrovi van der Wielovi. Na zisk striebra stačilo, aby som remizoval, v prípade prehry sme mohli spadnúť na tretie miesto. Ostatné zápasy sa už skončili a tak okolo môjho stola vládla nervózna atmosféra. Partiu som s prehľadom zremizoval a bolo z toho vytúžené striebro."

Kto je podľa Vás najlepším šachistom všetkých čias?

"Geniálnych šachistov je veľa a nie sú to iba majstri sveta. Napríklad Viktor Korčnoj, Samuel Reshevsky či Vasilij Ivančuk sú šachisti, ktorí sa nikdy nestali majstrami sveta, no podľa mňa sú géniovia. Šachový svet však pozná len svojich 'kráľov'. Ťažko je porovnať niekoho, kto žil pred 100 rokmi so súčasnými veľmajstrami. José Raúl Capablanca a Alexander Alexandrovič Alechin boli iní ako Bobby Fischer, Anatolij Karpov či Garri Kasparov. Každá doba mala svojich géniov."

Kto je najlepším hráčom súčasnosti?

"Bez debaty nórsky veľmajster Magnus Carlsen. Potvrdil to vlani ziskom titulu majstra sveta, keď zdolal obhajcu titulu Inda Višvanathana Ananda. Už pred týmto zápasom však dosahoval najlepšie turnajové výsledky a mal dlhodobo najvyšší elo-rating, ktorý je najobjektívnejším meradlom kvality."

Višvanathan Ánand z Indie (vľavo) a nórsky veľmajster Magnus Carlsen (vpravo) počas prvej partie 1. kola súboja o titul majstra sveta v šachu v indickom meste Chennai. Foto: TASR/AP


Verejnosť vníma šachistov ako svojráznych čudákov. Akí naozaj sú?

"Mnohí si myslia, že šachisti sú zadumaní ľudia, roztržití géniovia žijúci vo svojom vlastnom svete. Pripúšťam, že sa medzi nami nájdu aj takí, ale dnes predsa vo veľkom hrajú šach najmä mladí moderní ľudia. A tí sa takisto vedia zabaviť ako ich 'obyčajní' rovesníci-nešachisti. Mnohí šachisti majú komplikované povahy a skutoční šampióni aj poriadnu dávku egoizmu. Na ceste za slávou sa nepozerajú doľava či doprava."

Prejdime k trénerskej práci. Ako ste si viedli v tejto pozícii?

"Pôvodne som sa špecializoval na ženskú reprezentáciu, ktorú som viedol na viacerých olympiádach a majstrovstvách Európy. Menovite to boli Eva Repková, Zuzka Štočková-Hagarová, Regina Theissl Pokorná a Zuzka Borošová. Dnes sú to všetky uznávané veľmajsterky. V tejto, pre mňa ideálnej zostave, obsadili na olympiáde v Calvii 1994 výborné siedme miesto. Najväčším a doteraz neprekonaným úspechom sú však zlaté medaily z ME v Batumi 1999. V tom istom roku Regina vyhrala aj individuálne ME v kategórii junioriek do 20 rokov. Vo funkcii štátneho trénera, ktorú som zastával šesť rokov, som sa venoval aj ďalším talentovaným mladým šachistom, z ktorých potom vyrástli budúci reprezentanti. Z nich sme najintenzívnejšie pracovali najmä s Tomášom Petríkom, ktorý spolu s Reginou a Zuzkou Borošovou boli vari mojimi najvýraznejšími zverencami a vytvorili sme si aj pekné medziľudské vzťahy. Spomenul by som aj exotické štyri roky v Tunisku, kde som pôsobil vo funkcii štátneho trénera a podarilo sa mi vychovať plejádu mladých talentov pre generačnú výmenu v olympijskej reprezentácii. S viacerými z nich sa občas stretávame na olympiádach a radi spomíname na spoluprácu. Pozitívne vzťahy stále trvajú a to je dobre."

Ilustračné foto Foto: TASR/Michal Svítok


Ktoré partie najviac utkveli vo Vašej pamäti?

"Boli to štyri stretnutia s Michailom Talom. Tento fenomenálny sovietsky šachista vyletel na šachové nebo ako meteor. V rokoch 1960-1961 bol majstrom sveta, keď v súboji o titul zdolal klasika Michaila Botvinnika. Verejnosť sa vtedy rozdelila na dva tábory. Nebolo možné stavať sa k Talovi ľahostajne, lebo bol veľkou osobnosťou a ja som mal tú česť odohrať s ním štyri partie, ktoré sa skončili remízami. Boli to pre mňa pamätné súboje, lebo Tal bol nielen môj najčastejší, ale aj najobľúbenejší súper. Herne sme si boli podobní a ja som sa proti nemu dokázal vyburcovať k 200-percentnému výkonu. Vážim si tiež to, že som vyhral okolo 30 turnajov. Medzi najvýznamnejšie patrili triumfy vrátane delených prvých miest v Polanici-Zdrój (1975), Prahe (1984), Štrasburgu (1985), Métach (1986 a 1987) a Paríži (1989). Posledné dva turnajové tituly som dosiahol v chorvátskom Umagu v roku 2006 a o dva roky neskôr v belgickom Charleroi."

Šach Vám priniesol kamarátov, pekné chvíle, úspechy. Čo Vám vzal?

"Šach je špecifický v tom, že turnaje trvajú väčšinou dva týždne. Byť takú dlhú dobu odcestovaný je veľká rana pre rodinu. Mnoho mojich kolegov-šachistov sa kvôli tomu rozviedlo. S odstupom času si uvedomujem, že v ťažkých chvíľach odlúčenia od rodiny bola moja manželka vystavená veľkej záťaži. Niesla bremeno udržať rodinu pohromade a starať sa o deti. Niekedy, keď to bolo možné, ale nestávalo sa to často, som ju brával so sebou na turnaje. Párkrát sme išli aj s deťmi. Znižoval som si tým šance na celkový úspech, na druhej strane sme mali pekný výlet či dovolenku."

Ako sa spätne pozeráte na Vašu kariéru?

"Pripomína mi defilé nevyužitých šancí. Mnohé dobre rozohrané turnaje som pokazil, neurobil som v nich všetko pre úspech. Niežeby ma to dnes príliš zožieralo, ale musím priznať, že som niekedy nepristupoval k príprave a režimu profesionálne. Na druhej strane som viac žil ako niektorí kolegovia, ktorí presedeli dlhé hodiny za šachovnicou. Mojím životom nebol len šach - nežil som chladným vypočítavým životom šachového profesionála."

Plány do budúcnosti?

"Nerád by som úplne vymizol zo šachového prostredia. Pokiaľ budem užitočný, zahrám si ešte extraligu. Ale uvedomujem si, že na špičkovej úrovni to bude každým rokom zložitejšie. Ako som vravel, šach je veľmi namáhavý na psychiku. Pravdepodobne mojou poslednou akciou vo funkcii kapitána mužského tímu bude augustová olympiáda v Nórsku. Čo bude ďalej, o tom rozhodne predovšetkým zdravie."


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR

   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Guardiola povedie Bayernu aj ďalšie dva roky
<< predchádzajúci článok
Dubovcová s Nestarcovou si v Long Beach zahrajú o medaily