Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

Svet filmu





Vyhľadávanie

Pridajte sa
Ste na Facebooku?
Ste na Twitteri?
Pridajte sa.

 Mobilná verzia






kino
20. 03. 2008

Jan Saudek

Jan Saudek„Umění je blbost… To je krásný, toho se držme.“ Kto iný, ak nie umelec, ktorý si už čo-to odžil, má právo toto povedať?

Jan Saudek je kontroverzná osobnosť. Mnohí ho zavrhujú a neuznávajú. Je mystický, záhadný a komplikovaný. Aj dokument o ňom sa preto nerodil úplne ľahko. Výsledok však má predpoklady diváka zaujať. Hneď v úvode sa objavuje obraz, ktorý podľa vlastných slov Jan Saudek videl príliš skoro. Zdá sa, že ten pohľad ho ovplyvnil a poznačil na celý život... Vitajte v pekelných vášňach.
                             


Režisér Adolf Zíka sa rozhodol ísť po chronologickej osi Saudkovho života. Začína v detstve, pokračuje mladosťou a na dlhý čas sa zastaví v období, v ktorom do Janovho života vstúpila Sára. Popritom sa načne množstvo iných tém, z ktorých sú však iba niektoré rozvinuté ďalej. Do popredia sa dostáva najmä téma vzťahu s jeho bývalou láskou, stálou manažérkou a priateľkou Sárou. Ďalšie načrtnuté témy, akými sú vzťahy s deťmi, bývalými priateľkami a iné, prozaickejšie témy, majú tiež tendenciu stať sa plnohodnotnou súčasťou dokumentu. To by však už nebol film o osobnosti Jana Saudka, ale mohlo by to skĺznuť do bulváru či nabrať smer investigatívnej reportáže. Nesťažujem sa, že nie všetky témy sú dotiahnuté do konca. Práve naopak, oceňujem, že režisér sa rozhodol zamerať sa na jednu oblasť podrobnejšie a nesnažil sa za každú cenu dať do filmu všetko, na čo počas nakrúcania možno aj náhodou natrafil. (Veľa dokumentov stroskotá práve na tom, že autori sa nevedia rozhodnúť, čo vyhodiť a čo ponechať.) Tu bol autorský zámer poňatý s rozvahou. A pritom sa neobmedzuje ani istá voľnosť, ktorú z filmu cítiť. Všetci respondenti sa postupne viac a viac rozhovoria, a tempo filmu sa udáva už samo sebou.     


Zíka sa nebojí experimentovať s rôznymi spôsobmi a prostriedkami výpovede. Nevyužíva len rozhovory so Saudkom, ale aj s ďalšími osobami vystupujúcimi v umelcovom živote – objaví sa tu jeho syn, dcéra, manželka jeho brata, súčasná priateľka a samozrejme – Sára. Je jasné, že je to žena, ktorá mu do života zasiahla viac, ako očakával a ako je snáď aj ochotný pripustiť. Zaujímavo sa rozbehla konfrontácia Saudek o Sáre versus Sára o Saudkovi. Škoda, že to ostalo len pri rozbehu. Okrem rozhovorov a „hovoriacich hláv“ sa režisér spolu so samotným Janom Saudkom vydal na zopár stretnutí a ciest, čím rastie dynamika aj autentickosť. Sleduje ho napríklad na stretnutí s publikom, kde Saudkovi ktosi do očí nelichotivo ohodnotil jeho tvorbu. Zachytené reakcie svedčia o dôležitých črtách jeho povahy. Podobnými malými náhodami a zhodami okolností sa vyformuje obraz Jana Saudka priamo „za jazdy“.  Je príjemné dopĺňať si obraz o Janovi Saudkovi takýmto nepriamym spôsobom – bez toho, aby niekto o ňom na kameru hovoril, aký je. Divák má slobodu voľne dýchať a utvárať si mienku samostatne.
Film je pochopiteľne prepletaný ukážkami Saudkových fotografií, takže sa cítite ako na akejsi filmovej výstave. Zaujímavým počinom je aj nakrútenie vzniku niekoľkých fotografií: pri dverách zazvoní zvonček, do ateliéru vstúpia modelky, popíjajú víno, Saudek sa v tom vyžíva, a už je („ruka v rukávě, nebo-li chcete kocúr v troubě“ ) uprostred svojich vášní. Či pekelných alebo rajských, posúďte sami... 


Najlepšie je zabudnúť sledovať, prečo je jeden obraz čierno-biely a ďalší farebný, prečo raz vidno iba tiene a prečo inokedy nevidieť pre zmenu vôbec nič. Práca kamery sa dá opísať slovami ako umelecká a precízna. Ak sa nebudete snažiť urputne hľadať za všetkým symboliku, nájde si vás sama a výsledný dojem bude správny. (No musí vo vás byť aspoň štipka umeleckej duše.) Pravdepodobne by ste to ani nestíhali, lebo záberov na analyzovanie je požehnane, a to nemusí byť vždy len na úžitok...
Jan Saudek by mohol byť celkom dobrým hercom. (Možno aj preto tie titulky v úvode: „pravde podobný film“...) Okrem situácií, nad ktorými má nadhľad, sa objavia aj také, kde je hlavný hrdina vystavený otázkam na telo. Keď je mu niečo nepríjemné, tvári sa, že sa nič nedeje, ale vy už jeho neistotu po niekoľkých minútach sledovania dokumentu dokážete odhaliť. Ďalší rozmer Saudkovej osobnosti, to „mystické“,  je výrazne cítiť aj z filmu. Chvíľami pôsobí tak, akoby ani neexistoval v skutočnosti, akoby bol typizovanou literárnou postavou, ktorá sa nejakým omylom dostala do reálneho sveta. A čo iné takejto postave ostáva, ak nie dohrať svoju hru poctivo až do konca? Postava Jana Saudka so svojím zvláštnym charakterom a životom mi pripomenula Andyho Warhola z filmu Warholka. Vynára sa úvaha nad podobnosťou týchto dvoch osobností. Možno to sú istým spôsobom spriaznené duše.


Saudek tu skutočne odhaľuje, čo sa skrýva pod povrchom (myslím v rovine duševnej). Ste zvedaví, či vás pustí ďalej, či vám otvorí dvere ani nie tak do súkromia, ale až do najväčších hĺbok jeho vnútorného sveta. Otvára sa, hoci sa snaží predstierať, že všetko má pod kontrolou, že vie, čo ako zaobaliť. Treba uznať režisérov cit pre psychológiu. Napriek tomu Saudek ostáva naďalej neprebádateľný a záhadný.
Film je určený rovnako tým, ktorí o Saudkovi až tak veľa nepočuli, ako aj jeho dlhoročným priaznivcom. Na to, že je určený širšiemu publiku, je do značnej miery umelecky ladený. A na to, že zobrazuje kontroverzné, podľa mnohých pornografické fotografie, je „znesiteľný“. Ale všetko záleží od vkusu.
Jan Saudek (Česká republika/USA, 2007, 95 min.) Réžia: Adolf Zika. Scenár: Adolf Zika. Kamera: Jan Bartoň, Robert Bílý, Adolf Zika (supervízia). Hudba: Claus Grapke. Interpreti: Petr Schel, Laco Deczi, Krucipüsk. Hrajú: Jan Saudek, Adolf Zika, Sára Saudková, Samuel Saudek, Johana Saudková, Pavla Hodková, Matěj Saudek  

Jan Saudek

Autor: Elena Jančušková
Zdroj: Kinema