Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra    Knižné novinky

24. januára 2018

Kľukatá cesta za šťastím



Kľukatá cesta za šťastím je skutočný príbeh o rodičovskej láske a sile rozhodnúť sa. Občas to môže zabolieť, niekedy to jednoducho nechcete urobiť...no musíte.



Zdieľať
Kľukatá cesta za šťastím

Heather a Brian sú dva protiklady.
Prežívajú však čarovný románik.
Ten sa ale skončí, keď Heather otehotnie. Hoci ju  Brian miluje, deti nechce. Heather sa teda vráti do Kalifornie, kde s podporou rodiny porodí dcérku. Len pár hodín po Gracinom príchode na svet však radostný okamih naruší zdravotná sestra so slovami:
„Oblečte sa, vaše dieťa má zdravotné problémy.“

 

„Volala doktorka Koerperová.“

Vystrel sa, každý neurón v jeho tele bol v strehu.

„Potvrdila zhodu. Dokonalú zhodu.“

„Výborne!“ Stíchol, potom zopakoval: „Výborne! Chvalabohu!“

Vzápätí mu tvár ovisla, nebadateľne ochabli oči a poklesli kútiky úst. Radosť zatienila pochmúrna myšlienka.

„Čo je?“ zarazila som sa.

„Je to riskantné.“

Sedeli sme vedľa seba, spracúvali slovo riskantné, ktoré nám bralo nádej, jin a jang radosti a nebezpečenstva, vzájomne prepojených a existujúcich v symbióze. Uzdravenie a hrozba smrti kráčali ruka v ruke.

Gracie sme mohli vyliečiť, ale iba ak sme boli ochotní riskovať jej život.

 

Takto si Heather materstvo nepredstavovala – zostala sama so zlomeným srdcom a  pravdepodobne veľmi vážne chorým dieťaťom. Keď sa Gracin stav zhorší, Brian sa vráti k Heather, no čakajú ich mnohé dôležité rozhodnutia. Jedným z nich je poskytnutie súhlasu na operáciu, ktorú zoslabnuté dievčatko nemusí zvládnuť.

 

Kľukatá cesta za šťastím je autobiografický román Heather Harphamovej. Hoci rozpráva o neveselých veciach, je pretkaný láskavým humorom, vďaka ktorému prekonala ťažké okamihy.
 

Začítajte sa do novinky Kľukatá cesta za šťastím:

 

Moja najlepšia kamarátka z vysokej školy Suzi ma už roky obviňuje, že si niektoré udalosti nepamätám. Napríklad večierky, na ktorých sme boli, mužov, s ktorými sme sa bozkávali, či dievčatá, o ktorých sme klebetili, alebo výlet do Juhovýchodnej Ázie, na ktorý sme sa vybrali. Viem, že v Juhovýchodnej Ázii sme strávili desať mesiacov a že na lodi medzi ostrovmi Sumatra a Bali pristál Suzi pri uchu lietajúci šváb veľký ako päsť. Pamätám si aj to, že som zo seba nevládala dostať nič okrem: „Suzi, obrovský chrobák, obrovský chrobák!“ Áno, viem, že sme chodili na večierky, kde sme sa bozkávali s mužmi a ohovárali baby (na to, aby sme sa bozkávali s babami a ohovárali mužov, sme neboli dostatočne odvážne a výstredné). Podrobnosti sú však väčšinou zahmlené alebo úplne chýbajú.

Niežeby som bývala opitá. Pijem veľmi málo. A nie je to ani preto, lebo by som si nechcela pamätať, práve naopak. Mozog mám však jednoducho naladený na prítomnosť. Aj moje zamestnanie si vyžaduje improvizáciu. Som vyškolená na to, aby som venovala pozornosť tomu, čo sa deje tu a teraz. Preto presne viem, čo sa deje, keď toto píšem. Som s priteľkami na každoročnej dovolenke v Novom Mexiku. Dve čosi píšu vonku na lavičke vo svetle žltej žiarovky. Medzi nimi stojí váza so štyrmi chryzantémami. Jedna priateľka má blýskavé zlaté plniace pero. Je Európanka, veľmi bohatá. Všetko, čo má, sa leskne, a často veci rozdáva. Druhá píše obhryzenou tupou ceruzkou, z ktorej sa olupuje žltá farba. Je Američanka, úžasne bystrá, a nemá peniaze. Škrabot pier po papieri dopĺňa jednotvárne cvrlikanie cvrčkov. Ak sa ma na budúci týždeň opýtate, ako by som opísala túto chvíľu, možno si zapamätám tie cvrčky. Zvyšok – zlaté pero, obhryzená ceruzka a dokonca aj všadeprítomný pocit spokojnosti vyplývajúci z tichej spoločnosti dobrých priateliek – vyprchá.

Moja pamäť si zachová spomeinky na to lesklé, pekné, jednoduché a zvyšku sa zbaví. Je jednoducho prieberčivá. Napríklad si dobre pamätám večer, keď som sa zoznámila so Suzi. S priateľom z vysokej školy sme sa viezli autom po tenkej kľukatej ceste do areálu školy na jednom vŕšku v Severnej Kalifornii. Po stredovej čiare kráčala Suzi, štíhla, s hrivou hustých vlasov. Zastali sme a ponúkli sa, že ju zvezieme. Dievča, o ktorom som toľko počula, bolo odrazu skutočné a sedelo na zadnom sedadle v aute so mnou. Obrátila som sa a pozdravila sa jej. Tvár jej prerušovane zalievalo svetlo pouličných lámp a zvýrazňovalo nápadné lícne kosti, ružovú pleť Írky a láskavé oči. Veľké láskavé oči.

Nepamätám si každý indonézsky ostrov, ktorý sme v deväťdesiatom prvom navštívili, ale presne viem, ako Suzi vyzerala v ten večer na jeseň roku tisícdeväťstoosemdesiatsedem.

Pamäť je zaťatá, revizionistická a vrtkavá. Všetko, čo vám rozpoviem, bude podfarbené presvedčením, zaujatosťou a túžbou, podobne ako dejiny. Bude to jednostranný pohľad. Čas spätne ohýba fakty podľa našich želaní. Pokúsila som sa spomenúť si na všetko podstatné, aj na udalosti, ktoré som si nechcela pamätať. Znovu a znovu som čítala poznámky, ktoré som postupne spisovala a ktoré odrážali pohľad na veci rovnako ako zaznamenané fakty. Predovšetkým som sa usilovala prísť na to, ako vyrozprávať príbeh, ktorý nie je iba o mne.

 

Milan Buno, literárny publicista


   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Na Colours of Ostrava prídu Future Islands, Paul Kalkbrenner aj Kaleo
<< predchádzajúci článok
Novinky na Colours of Ostrava 2018: Kaleo, Future Islands, Calexico aj Paul Kalkbrenner

Kľukatá cesta za šťastím - diskusné fórum čitateľov