Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra    Knižné novinky

07. februára 2017

Kto chytá v žite – nové vydanie



Kultová knižka od J.D.Salingera vyšla v novom vydaní. Kniha Kto chytá v žite bola od vydania kontroverzná hlavne kvôli vulgarizmom, vykreslenej sexualite a hnevu dospievajúcej mládeže.



Zdieľať
Kto chytá v žite – nové vydanie

16-ročný hrdina Holden Caulfield prechádza životnou krízou. Je priťahovaný i odpudzovaný fyzickými aj duševnými stránkami života. Súcit s nedospelými deťmi, ohrozenými pádom do priepasti dospievania, ktoré túži zachrániť, v ňom vyvoláva rozporné pocity, ktoré môžu podliehať rozličným interpretáciám...

 

Spolu s Holdenom Caulfieldom sú hlavnými postavami jeho mladšia sestra Phoebe, mladší zosnulý brat Allie a Holdenov starší brat D.B.Caulfield.
Holden je neobyčajný a výnimočný chalan. Nie taký ako väčšina jeho rovesníkov. Chodí na strednú školu v Pencey, odkiaľ ho však pred vianočnými prázdninami vyhodia, pretože prepadá zo štyroch z piatich predmetov, ktoré si vybral.
Dobre mu ide iba angličtina a preto píše kompozície aj za ostatných spolužiakov...

Dospelosť Holdena straší, obáva sa jej, no nechce si to priznať. Namiesto toho si vymyslí, že svet dospelých je plný pokrytectva, neosobnosti, klamstva, honby za peniazmi.
Svet detí je zasa svetom nevinnosti, zvedavosti a cti.
Práve odtiaľ pochádza názov samotnej knihy Kto chytá v žite. Holdenov monológ nasleduje po malej potýčke s Phoebe, ktorá mu vyčíta, že nevie čo chce robiť:

„Proste ja si v jednom kuse predstavujem, ako sa davy malých deciek hrajú na takom velikánskom žitnom poli. Tisíce malých deciek, a široko-ďaleko ani jediného dospelého, myslím teda okrem mňa. A ja Ti stojím na kraji nejakej strašnej priepasti. A vieš, čo musím robiť? Musím chytiť každého, kto sa priblíži k tej priepasti. Rozumieš, ak uteká a nedáva pozor, kam uteká, ja musím odniekiaľ vyliezť a chytiť ho. Toto by som robil od rána do večera. Chytal by som tie decká v žite. Viem, že je to bláznovstvo, ale je to jediná vec, ktorú by som fakt rád robil.“

Žito predstavuje svet detí a priepasť svet dospelých.
Priepasť ako ekvivalent smrti – pád z obrovského útesu do hlbokej priepasti.

Prečítajte si kapitolu z klasiky Kto chytá v žite:

SEDEMNÁSTA KAPITOLA

 

Prišiel som o niečo skôr, a tak som si sadol na jednu koženú pohovku v hale pod hodinami a obzeral si baby. Fúra škôl bola už doma na prázdninách, a tak tam sedelo a stálo milión báb a všetky čakali na chalanov, s ktorými tam mali rande. Boli tam baby, ktoré mali skrížené nohy, a baby, ktoré nemali skrížené nohy, baby so svetovými nohami a baby s nemožnými nohami, baby, ktoré vyzerali ako fajn kočky, a baby, z ktorých by sa asi vykľuli pekné potvory, keby ste ich bližšie poznali. Bol na ne fantastický záber, ak viete, ako to myslím. Ale dosť ma to aj ubíjalo, lebo som musel stále myslieť na to, čo sa asi s nimi všetkými stane. Teda keď vyjdú zo stredných a vysokých škôl. Dalo sa čakať, že sa zväčša povydávajú za nejakých tupcov. Za chlapíkov, ktorí v jednom kuse rozprávajú o tom, koľko benzínu žerie to ich sprosté auto. Za chlapíkov, ktorí sú otrávení a zlostní ako malé deti, keď ich nabijete v golfe alebo dokonca aj v obyčajnom blbom pingpongu. Za chlapíkov, ktorí sú hrozní škrobi. Za chlapíkov, ktorí nikdy nečítajú knihy. Za chlapíkov, ktorí sú strašne nudní... Ale na toto pozor! Teda ak o niekom poviete, že je nudný. Ja namojdušu neviem, ako to vlastne s tými nudnými ľuďmi je. Fakt. Keď som bol v Elkton Hills, býval som asi dva mesiace s jedným chalanom, Harrisom Macklinom. Bol veľmi inteligentný a vôbec, ale bol to jeden z najnudnejších chalanov, s akými som sa v živote stretol. Mal taký hrozne škrípavý hlas a prakticky nikdy nezavrel ústa. Nikdy nezavrel ústa, a čo bolo najhoršie, nikdy nehovoril o niečom, čo by ste boli chceli počuť. Ale v jednom bol bez konkurencie. Ten ksicht vám vedel hvízdať ako nikto na svete. Postielal si povedzme posteľ alebo si niečo vešal do skrine – večne si niečo vešal do skrine a mňa šli z toho čerti zobrať – a ak práve niečo nerozprával tým svojím škrípavým hlasom, hvízdal si. Vedel dokonca hvízdať aj klasiku, ale zväčša hvízdal džez. Vedel vám zahvízdať aj najfantastickejšie džezové rytmy, napríklad Blues na plechovej streche, a hvízdal ich tak pekne a ľahko – pričom si zároveň niečo vešal do skrine –, že by ste z toho boli umreli. Nikdy som mu, samozrejme, nepovedal, že vie senzačne hvízdať. Človek nemôže jednoducho k niekomu prísť a povedať mu: „Ty senzačne hvízdaš.“ Ale býval som s ním skoro dva mesiace, hoci ma tak nudil, že mi už z toho začínalo šibať, a vydržal som to len preto, že vedel hvízdať ako nikto na svete. Takže neviem, ako to vlastne s tými nudnými ľuďmi je. Človeku by hádam ani nemuselo byť takého fajn dievčaťa ľúto, keď sa vydá za nejakého nudného chlapíka. Nudní ľudia zväčša nikomu neubližujú a je celkom možné, že sa vo všetkých niečo tají, napríklad že vedia senzačne hvízdať alebo čo. Kto, dočerta, to môže vedieť? Ja teda určite nie.

Konečne sa na schodoch objavila Sally a ja som jej šiel naproti. Vyzerala fantasticky. Normálne fantasticky. Mala čierny kabát a čiernu baretku. Klobúk skoro nikdy nenosila, ale baretka jej sekla. Smiešne bolo, že v momente, ako som ju zazrel, som mal sto chutí sa s ňou oženiť. Som cvok. Dokonca som ju ani nemal veľmi rád, a predsa som mal z ničoho nič pocit, že ju milujem a chcem sa s ňou oženiť. Prisámbohu, som cvok. Bez debaty.

„Holden!“ povedala. „Som strašne rada, že ťa vidím. Nevideli sme sa celú večnosť!“

Keď sa s ňou človek niekde stretol, vždy hovorila nenormálne nahlas, až to bolo trápne. Nejako sa jej to prepieklo, lebo bola šialene pekná, ale mňa to vždy šokovalo.

„Aj ja som rád, že ťa vidím,“ povedal som. A myslel som to úprimne. „Tak čo, ako sa máš?“

„Absolútne skvele. Idem neskoro?“

Povedal som, že nie, hoci sa fakticky oneskorila asi o desať minút. Ale bolo mi to fuk. Všetky tie sprosté karikatúry v Saturday Evening Post, na ktorých nejaký chlapík stojí na rohu ulice a je naštvaný ako čert, lebo jeho kočka sa oneskorila na rande, to je všetko kravina. Keď vám na rande príde kočka, ktorá vyzerá ohromne, komu záleží na tom, že prišla neskoro? Nikomu.

„Mali by sme si švihnúť,“ povedal som. „Predstavenie sa začína o dve štyridsať.“ Schádzali sme po schodoch k taxíkom.

„Na čo ideme?“ opýtala sa.

„Neviem. Na Luntovcov. Na iné som nezohnal lístky.“

„Na Luntovcov! No to je skvelé!“

Vravel som vám, že sa zblázni, keď počuje, že ideme na Luntovcov.

Cestou do divadla sme sa v taxíku trochu bozkávali a tak. Sprvu nechcela, lebo mala namaľované pery a tak, ale zvádzal som ju ako besný, takže jej nič iné nezostávalo. Dva razy, keď ten sprostý taxík prudko zabrzdil, som skoro spadol zo sedadla. Tí nemožní taxikári sa nikdy nedívajú, kade idú, prisámbohu. Potom – to vám hovorím len preto, aby ste vedeli, aký som cvok – keď sme sa vymotávali z toho vášnivého objatia, som jej povedal, že ju milujem a tak. Nebola to, samozrejme, pravda, lenže vtip je v tom, že keď som jej to hovoril, myslel som to úplne vážne. Som cvok. Prisámbohu.

„Och, miláčik, ja ťa tiež milujem,“ povedala. Nato jedným dychom zahlásila: „Sľúb mi, že si necháš narásť vlasy. Ježko začína byť nemoderný. A ty máš také pekné vlasy.“

Pekný zadok!


   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
RTVS mala 53 hodín špeciálneho vysielania k slovenskému predsedníctvu
<< predchádzajúci článok
Zomrel spisovateľ a publicista Antonín Přidal