Lúčničiar Štefan Nosáľ oslavuje 80. narodeniny

BRATISLAVA 23. januára (WEBNOVINY) - Umelecký vedúci a choreograf umeleckého súboru Lúčnica prof. Štefan Nosáľ oslávil 20. januára 80. narodeniny. Dnes mu gratuloval aj predseda bratislavského samosprávneho kraja Vladimír Bajan. Webnoviny s prof. Nosáľom urobili krátky rozhovor.

Ako si spomínate na svoje tanenčné začiatky v Lúčnici?

Ja si to veľmi dobre pamätám, lebo začiatky sú vždy najkrajšie. V 49. roku, hoci už bola totalita, sme si v Lúčnici urobili demokratický zjazd a tajným hlasovaním zvolili za vedúceho mňa. Ja som bol sám prekvapený. Naším prvým tancom bol odzemok (1950). Mali sme viacej chuti, ako sme vedeli. Ale dali sme to nejako dohromady. O dva roky som z nášho kraja priniesol detviansku veselicu. V tom som bol doma. Darilo sa mi celkom. Ukončil som stavarinu a išiel som na VŠMU na choreografiu. Potom ma tam zobrali aj učiť, keďže to súviselo s mojou prácou v Lúčnici.

Čo pre vás znamená tanec a konkrétne ľudový tanec?

To je súčasť môjho života, lebo ja som v tom prostredí vyrastal, na Podpoľaní - Hriňová, Detva a Očová. Tie tradície tam boli silné a ešte aj stále sú. Odniesol som ich do mesta a z toho som potom vychádzal pri scénickom spracovaní tancov aj iných regiónov. Pre mňa to bol život. Mal som to v sebe. Chcel som, aby aj moji súčasníci z mesta to zažili. V scénickom spracovaní má však folklór inú, reprezantačnú podobu, príťažlivú aj pre cudzincov. To bola moja snaha. Myslím, že sa mi to celkom darilo a Lúčnica išla, popri SĽUKU, príkladom pre vznik ostatných súborov. Dnes je to reprezentačné teleso, s ktorým sme pochodili všetky kontinenty a chvalabohu sa nám stále darí.

Zažili ste ťažké obdobie, kedy ste si povedali, že s tým chcete skončiť?

Také nie. Ale ťažké obdobie som zažil. Keď človek musí vymýšľať a dávať zo seba, aby to malo ten pôvodný štýl, tak dakedy nevie ako ďalej a ide to ťažko. Niektoré veci som urobil dobre a to človeka zaväzuje. Ale chvalabohu ťažkostí nebolo veľa a práca sa mi väčšinou darila vďaka mojim spolupracovníkom, muzikantom a tanečníkom. Vytvorila sa taká tvorivá atmosféra, kde pomáhali aj ľudia priamo z regiónov, najmä v tých počiatočných rokoch, ktorí doniesli dačo so seba. To všetko dohromady sa zužitkovalo. Takže to nie je len moja zásluha, že Lúčnica sa dožíva pomaly 60 rokov. Máme veľa priaznivcov, ktorí nás podporovali finančne, alebo sympatiami a Lúčnica sa stala majetkom celého národa. A to je dobre.

Kto alebo čo sa najviac podpísalo na vašom vzťahu k ľudovému tancu?

Môj otec, rodičia, rodáci, kraj, z ktorého som vzišiel. Otec bol taký typický Podpoľanec, Detvan, Hrinovčan. Bol aj veľmi rozumný človek a dal ma do škôl, hoci to nebola vtedy móda. Poslal ma na salaš po žinčicu za jeho kamarátom, bol to chýrny zbojník. Pýta sa ma: "A čo ty robíš?" "Chodím do školy." "No a načo ti to bude?"

Ak sa retrospektívne pozriete na svoju profesionálnu kariéru, splnili ste všetko, čo ste si predsavzali?

Celkom nie, ale väčšinou hádam áno.

Považuje nejaké obdobie Lúčnice za zlaté?

Všetko bolo zlaté.

Ako by ste zhodnotili situáciu Lúčnice v súčasnosti?

Je to tradičná kultúra. Civilizačný proces sa mení do iných foriem spolužitia a zábavy. My sme na takom malom území vytvorili také hodnoty, že keď sa dobre scénicky spracujú, tak ich obdivujú v celom svete.

Plánujete si do budúcnosti vychutnávať zaslúžený odpočinok?

Čo? Aký odpočinok? Už nemôžem tak vyskakovať, ale mám svojich spolupracovníkov, mladších kolegov, či už zo školy, alebo z iných súborov a snažím sa ich tak nejako nie viesť, ale poradiť. Samozrejme, každý schopný umelec má svoju predstavu, ale mám za to, aby tá základná idea, smerovanie ostalo, hoci môže mať rôzne podoby.