29. decembra 2014
Je vynikajúce, že v poslednom období vznikajú predstavenia, ktoré načierajú viac do hĺbky duše človeka. Zdá sa mi totiž, že divadlo akoby v tomto čase začalo nadobúdať svoj význam. Kladie otázky, dopovedá v nás to nevypovedané. Keďže po roku 1989 akoby stratilo svoju líniu, posledné sezóny, a ja mám na mysli najmä túto, 2014/2015, všetko dávajú na správnu mieru, pretože predstavenia v tomto čase človeka priam analyzujú.
Tvorcovia sa zrejme nasýtili povrchných tém, a na rade je človek v hlavnej úlohe. Režisér Peter Weinciller už neraz siahol po témach s hlbším zámerom a nebojí sa vziať do rúk ani témy dýchajúce náboženskou myšlienkou. V malom bratislavskom divadle Arteatro na Bielej ulici totiž odpremiéroval 17. a 28. decembra Lúče otcovstva Karola Wojtyłu. Toto tzv. rapsodické divadlo nie je síce o briskných a iskrivých dialógoch, ale o citlivých a vážnych rozhodnutiach a monológoch duše. V niektorých bodoch sa postavy síce stretávajú, no život na malom javisku sa odohráva najmä v postave samotnej. O to krajšie sú priesečníky postáv v deji.
Režisér si na svoje predstavenia vyberá hercov s veľkým dôrazom a so zmyslom pre schopnosť účinkujúceho pochopiť a spracovať danú tému v sebe. V Lúčoch otcovstva vidí divák na javisku Štefana Bučka, Janu Valockú a Moniku Potokárovú, ktorí veľmi prirodzene a dôkladne uchopili tému. Keďže slovo otec a jeho význam v Karolovi Wojtyłovi, neskoršom kňazovi a pápežovi rezonovalo, je dôležité, aby aj herec dokázal tento vnútorný boj autora, Adama – hlavnej postavy, stvárniť s dôslednými úvahami a pocitom v tvári. A, myslím si, že práve Štefan Bučko je človekom, ktorý sa neraz otázkami viery a rodičovskej lásky zaoberá. Skúšal popri Lúčoch otcovstva paralelne aj na domovskej scéne v SND, ale je dobré, že umožnil nechať cez seba prejsť aj pochybnosti a to krásne, čo autor chcel divákovi odovzdať, možno práve v čase, kedy sa aj on sám rozhodoval v živote ako ďalej. Adam, žena a dieťa – dcéra...Jedna zohratá trojica, ktorá sa zatiaľ nenechala pokaziť komerčnosťou na javisku a dokáže pracovať aj s mimikou a výrazom v tvári. Aj Jana Valocká a Monika Potokárová tému nechali preniknúť celou svojou bytosťou. Útle, nežné stvorenie, akým najmladšia z účinkujúcich je, je dôkazom toho, že aj medzi poslucháčmi VŠMU sa stále dá nájsť hercov s pridanou hodnotou. Mňa veľmi zaujal práve Štefan Bučko, ktorý už neraz ukázal, že ak sa mu zverí dobrá vínna réva, dokáže z nej vylisovať to najkvalitnejšie víno. Jeho práca s telom, s výrazom, dokonca aj ochutnávka jeho tanečného umenia...To málokto vie, ale Bučko je aj vynikajúcim tanečníkom a spoločne s Janou Valockou vytvorili na javisku súhru dvoch pohlaví. Jemnosťou, dôstojnosťou, a krásnom vyplnili zrenovované Arteatro , čo je nezabudnuteľné. Vnútorné životy postáv, hľadanie seba samého v presvedčení o tom správnom, to všetko by malo práve dnes divákovi ukázať cestu za tým skutočne v živote dôležitým. Minimalizmus má tak v tomto prípade účinok maximálny.
Autor: Jana Jurkovičová
24hod.sk
