Rozhovor: Nebojí sa len ten, kto nemá fantáziu. Hovorí dramaturgička Andrea Dômeová

Andrea Dömeová, dramaturgička divadla, je v tomto prípade akýmsi motorom, pretože bez jej výberu, prípravy a už aj samotnej organizácie by to celé nefungovalo. Astorka pritom aj dlhodobo upútava svojim výberom, a skladbou súboru.

Sezónu 2016/2017 ste ukončili inscenáciou Kontajner Paríž. Predstavila sa v nej najmä mladšia generácia hercov. Astorka vôbec, je divadlom, ktoré priam vychytáva talenty z víru umenia. Čím to je, že vaše divadlo je nielen „liahňou“, ale aj akousi „konečnou“ pre mladých?

V našom divadle vládne priateľstvo a vzájomná ohľaduplnosť. A silný pocit spolupatričnosti. Ak aj vznikajú napätia, veď v ktorom kolektíve sa to nestane, akonáhle ide o niečo viac, o výsledok inscenácie, alebo aj dôležité súkromné udalosti, vidno, že našim hercom záleží na druhých. Je dojemné, ako si vedia pomáhať a  vzájomne sa podržať.   No a ešte majú talent fantasticky sa zabávať. To je až na závidenie. Takže, minimálne tieto dva faktory spôsobujú, že je súbor dlhodobo stály a v dobrej spoločenskej kondícii. O umeleckej úrovni a ich profesionalite ani netreba hovoriť. Chodia pripravení na skúšky, vedia texty, sú ochotní, ústretoví. A vtipní.

Posledná divadelná inscenácia Kontajner Paríž v réžii Mariána Amslera vznikala vo veľmi príjemnej atmosfére tvorivosti, jednoty. A vďaka magickej previazanosti javiska aj diváci potom cítia podmanivú silu kolektívu. Takáto atmosféra preskočí cez rampu a prináša  vzácne a zázračné okamihy, pre ktoré divadelníci robia a diváci navštevujú divadlo. Malý  príklad je  v Kontajneri Paríž  vplávanie Ryby (veľké R, pretože je to postava) na javisko a následne do publika a jej nadšené prijatie divákmi. Keby sa predtým nenaladili, mohli by si aj pomyslieť “ Tak takúto blbosť do inscenácie pre dospelých?” Ale nie, oni sa zabávajú a podávajú si ju, aby sa vrátila na javisko, a popri tom počúvajú dosť vážny dialóg o konci ekonomického zázraku postavy Jána Smiešneho a reagujú naň...

 

 Si dramaturgičkou, debatuješ a stretávaš sa denne s hercami. Dávaš aj na ich návrhy a pripomienky?

Pri práci áno, to je najväčšia radosť debatovať, počúvať ich názory a historky. Čo sa týka celkového smerovania, bola by som rada, keby viac hovorili, čo ich baví, čo sa im páči, napríklad v iných divadlách, v iných mestách, aké hry považujú za dobré a prečo. To by ma veľmi zaujímalo. Možnosti divadla sú široké a mojím cieľom je, aby boli spokojní režiséri, herci aj diváci. Bolo by naivné myslieť si, že takto ideálne sa to vždy podarí, ale pri cielenej snahe by sme sa k dobrému modelu mohli priblížiť.

 

Čo je toho príkladom?

 Napríklad tí, ktorí často pracujú aj v Čechách,  už dlho hovorili, že by chceli robiť so SKUTRAMI. No a SKUTRI prídu teraz od októbra. To bude pre náš súbor určite veľký  zážitok. A aj pre Slovensko - v Čechách a zahraničí známi a uznávaní režiséri tu budú režírovať prvýkrát (s výnimkou VŠMU).

 

Onedlho, napríklad, budeš pripravovať, ak už nie sú prípravy v plnom prúde, Festival Astorka 2017 s medzinárodnou účasťou. Do akej miery sa nechávaš ovplyvniť radami iných pri tejto práci?

V tejto chvíli je už takmer všetko hotové, v sobotu sme práve nahrávali s hercami z Kontajneru Paríž spot a znelku. Aj toto je na našom divadle krásne, že herci aj technika sú ochotní zapojiť sa aj do iných vecí, než len samotná inscenácia. Prirodzene, spontánne a čo ja teda veľmi oceňujem na tomto smutnom svete, vždy s humorom.

Na Festival Astorka vyberáme inscenácie viac ako rok dopredu.  Čiže, napríklad už teraz na festivale Divadelná Plzeň, budeme pozerať, čo by sa k nám hodilo o rok. Zhodou okolností dve inscenácie máme tento rok rovnaké, maďarské Bláznové zápisky a Vzkriesenie Dejvického divadla, čo je na jednej strane pre  nás istá satisfakcia, že máme spoločné tituly s najlepším festivalom v Čechách, pre mňa to ale znamená, že uvidím o dve inscenácie menej, škoda. No a celý rok v debatách s českými, maďarskými a poľskými divadelníkmi a teoretikmi, s kamarátmi, ktorí sa orientujú v divadle v balkánskych krajinách vyzvedáme, čo je nové, ako to dopadlo, čo považujú za udalosť. Náš riaditeľ má skvelé kontakty v Čechách s uznávanými divadelníkmi. Umelecký šéf často cestuje do Nemecka, takže možno raz predstavíme niečo progresívne aj z tejto zatiaľ finančne nedosiahnuteľnej oblasti. V každom prípade, tento rok máme fantastický program. Hry vypovedajú od súčasného vážneho problému utečeneckej krízy (Taliansko) až po historický problém kolaborácie s fašizmom, ako si ho prežili herečky Lída Baarová a Adina Mandlová (Švandovo divadlo na Smíchově).

 

Mávaš pred jeho štartom trému?

Do posledného dňa sa bojím, či prídu divadlá v ten deň, keď majú. Termíny a dátumy sú moja nočná moja a v kuse kontrolujem zmluvy, či sedia s programom, webom atď. Ešte sa bojím, aby technicky niečo nezlyhalo, aby sme mali všetko, čo potrebujeme. Sme mesiace dopredu pripravení, samozrejme, zatiaľ sa nič strašné nestalo, za posledných dvanásť rokov, aj vďaka našim technikom a ich šéfovi Mrekymu, ktorý vždy všetky prichádzajúce zádrhely vyrieši... ale pani Alma Münzová  vravievala, že nebojí sa len ten, kto nemá fantáziu.

 

S čím, s akými očakávaniami vstupuješ do tejto sezóny? Sú v niečom odlišné od predchádzajúcich rokov?

Nasledujú inscenácie s väčším obsadením. Osobne preferujem radšej viac menších, pretože sa tak lepšie robí a mám pocit, že v hrách s menším obsadením majú herci väčšie príležitosti. Ale verím, že hlavne Lásky jednej plavovlásky SKUTRI povedú  tak, že všetci budú mať ohromné postavy a bude to aj pre divákov radosť. Keď sme sa s nimi pred rokom bavili  o možných tituloch, vraveli sme im, že sú známi tým, ako vedia zapojiť všetkých obsadených účinkujúcich do jednotného, rovnocenného celku, pracovať nápadito s hudbou, viesť k netradičnému pohybu na javisku. Tak toto sú predpoklady, že podobne ako povedzme pri réžii Pitínského, ktorý vyžadoval šerm, zápasenie, štylizáciu, uvoľnenie sa v netradičných polohách a herci to ochotne spĺňali, zase u nás vznikne niečo nové.

Uplynulú sezónu sme urobili napríklad Letmý sneh v réžii Juraja Nvotu podľa skvelej dramatizácie Jakuba Nvotu. Áno, ide o vynikajúci román Pavla Vilikovského a tak, ako nás rozosmievala a dojímala knižná predloha, tak dnes reagujú diváci. Bolo by fakt skvelé, keby sa nám aj túto sezónu podarilo priniesť aj ľudsky dojemný príbeh (ako to vie urobiť len Juraj Nvota), rovnako ako modernú, výtvarne štylizovanú inscenáciu, akou je Kontajner Paríž, a keby aj nové inscenácie prijali diváci tak, ako tieto. Určite nepreháňam, keď poviem, že o to ide celému nášmu kolektívu.

 

Čo bude napríklad pohonom, tak tvojim, ako aj pre divadlo v tejto sezóne? Divadlo má množstvo priateľstiev s inými súbormi, a to nie iba doma, ako aj pozvaní zo zahraničia…

Ideálne je, keď vzniká divadelná inscenácia v pokoji a tvorivej sile, páči sa divákom, ocení ju kritika a pozývajú na festivaly. Nedávno sa to podarilo napríklad Jame deravej, predtým Pred odchodom na odpočinok. Tak takýto ideál, keby sa nám podaril, viac netreba.

A najbližšie sa predstavíme “v  zahraničí” v Prahe na Dňoch Astorky v Prahe, našom pravidelnom jesennom výmennom hosťovaní. Takto už 15 rokov rok čo rok predstavujeme nové inscenácie v Švandovom divadle na Smíchově.

 

Ako vyzeralo leto. Je to stav úplného ticha v Astorke, alebo sa predsalen niečo skúša?

 Neskúšali sme, ale v divadle sa pracovalo. Vlastne, len herecký súbor ma v lete kontinuálne voľno, pretože počas sezóny si ju nemôže vybrať.

Nie je ti smutno v lete za tým virvarom?

Nie, leto je prikrátke. Veľa energie odoberú horúčavy, to sa nič nedeje, všetci sú hotoví.

V čom je divadelný život a život s hercami, večer čo večer v divadle iný?

Po predstaveniach býva euforická nálada, hlavne, ak všetko dobre dopadlo a diváci idú domov spokojní. Chýba nám všeobecná platforma na stretávanie sa, ako to bolo v starej Astorke na Suchom mýte, ale aj teraz je to možné, ak stretneme v hľadisku hostí, s ktorými sa niekto z nás pozná a zoznámi ďalších. A to bývajú mimoriadne podnetné večerné stretnutia, hlavne keď od nášho predstavenia (a chvály naň) prejdeme na ďalšie zaujímavé témy, ako literatúra, výtvarné umenie, hudba, filozofia, psychológia, skrátka oblasť, v ktorej je náš hosť odborník. V uplynulej sezóne sa stal vďaka Letmému snehu niekoľkokrát hosťom aj pán Vilikovský, to bola pre súbor veľká česť.

Autor: Jana Jurkovičová