Rozhovor: "Snažíme sa hľadať ten správny komunikačný kľúč s divákmi...", tvrdí Peter Weinciller

 Tak v samotných tvorcoch, ktorí s divadlom precestovali kus Slovenska, ako aj zahraničia, ako aj v divákoch, ktorí mali možnosť nahliadnuť do divadelnej kuchyne o čosi viac, pretože Colorato tvorí najmä pre blízkosť človeka s divadlom. Principál, režisér, a toto leto už aj herec Peter Weinciller volí cielene. Zameriava sa na slabiny, upozorňuje na naše nedostatky, ale tak, že človeka Colorato hladí a usmerňuje. Viacero žánrov, farbistosť tvorby, variabilný tvorivý tím...

 

Divadlo Colorato má za sebou pomaly už aj letnú sezónu, ktorá bola naplnená cestovaním a spoznávaním. Kým iní oddychujú, Vy pracujete aj v lete...

 

Naše divadlo, možno na rozdiel od iných divadiel, má rozdelený rok na tzv. „zimnú“ a „letnú“ sezónu. Zimná končí na koncom júna a letná začiatkom septembra. Teším sa, že aj tohtoročné leto sa nám podarilo naplniť predstaveniami, zájazdmi, workshopmi, festivalmi. Cestujeme nielen po Slovensku a Čechách, ale občas si odbehneme aj do zahraničia. Napr. minulý rok sme o tomto čase boli v Krakove, predtým v Taliansku, či vo Francúzsku... Na jeseň nás zas čakajú zájazdy do Anglicka a Srbska. Toto leto sme v rámci letných divadelných piatkov na Spišskom Hrade  hrali dve inscenácie – v júli to bola nová inscenácia dvoch vtipných jednoaktoviek s názvom „Mr. Taylor“ a „Bubáci“ a v auguste to bola divácky veľmi obľúbená shakespearovská komédia „Oko za oko“.

 

Jednoaktovky ste len nedávno odpremiérovali počas XXV. ročníka celonárodného festivalu Gorazdov Močenok. O čom hra je?

 

Prvá poviedka guatemalského autora Augusta Monterrosso: Mr.Taylor hovorí o absurdnosti súčasného  biznisu, ktorý sa neštíti ničoho, ale aj o tom, ako je človek pre vidinu zisku urobiť čokoľvek. Napr. obchodovať s vysušenými ľudskými hlavami... Absurdnosť situácií prináša i prvky čierneho humoru. Druhá jednoaktovka českého autora Josefa Pehra - Bubáci, ktorá má podobu rozprávky, hovorí o kráľovstve, v ktorom kráľ vášnivo miluje byrokraciu. Kráľovstvo však príde zožrať drak a udatní rytieri ho chcú spolu s princeznou zachrániť. Keďže však musia vyplniť najprv formuláre, prihlášku, doložiť množstvo potvrdení a odpovedať na viac ako 400 otázok, žiadnemu z nich sa to nepodarí. Drak napokon kráľovstvo nemilosrdne zožerie.

 

Na začiatku augusta sme toto predstavenie hrali aj v Bratislave, kde sme mali možnosť otestovať malý amfiteáter, ktorý vznikol na Svoradovej ulici. Je to veľmi príjemné, pekne upravené prostredie v centre Starého mesta, a predstavenie tam malo vynikajúcu atmosféru. 

No, každoročne navštevujete rôzne festivaly, či iné zaujímavé lokality...

 

Toto leto sme napríklad s inscenáciou hry Karola Wojtyłu: Lúče otcovstva navštívili Domašu. Jednou z dediniek, ktorá bola pred rokmi zatopená priehradou, je Kelča. Ostal po nej len starobylý kostolík sv. Štefana Kráľa. Keď vedľa Domaše postavili Novú Kelču, kostol stratil svoj význam. Dnes sa mladí aktivisti z OZ Stephanus snažia o jeho záchranu a počas leta tam organizujú rôzne kultúrne podujatia, výstavy, koncerty, predstavenia. V tomto starobylom priestore malo predstavenie tiež svoje osobitné čaro a atmosféru. Veľmi pekný zážitok sme mali aj na druhý deň ráno, keď sme sa na druhom brehu Domaše prebudili v hoteli so skvelým výhľadom na celú nádrž a nádhernú prírodu okolo nej...  

 

Lúče otcovstva sme tiež uviedli na Celostátním setkání mladých v Olomouci, kde bola jedinečná atmosféra. V sále, kde bolo okolo 500 mladých, bolo také koncentrované ticho, že by naozaj bolo počuť padnúť aj špendlík.  V novembri sme s touto inscenáciou dostali pozvanie hosťovať v Londýne, na čo sa už teraz veľmi tešíme...

Zájazdom do Olomouca však pre vás Divadelné leto s Teatro Colorato ešte nekončí...

 

Niekoľko rokov už tradične spolupracujeme s Letnou školou slovenčiny SAS (Studia Academica Slovaca), kde pre zahraničných študentov, ktorí sa učia po Slovensky, zahráme vždy nejaké predstavenie. V tomto roku to boli študenti z 33 krajín z celého sveta a predstavili sme im satirickú komédiu z prostredia slovenskej dediny  s názvom „Pokušenie v Svätofloriánskej doline“. Aj takýmto veselým spôsobom môžu spoznať niečo z našej kultúry, ľudovej tradície a prizrieť sa tomu, ako sa my sami pozeráme na naše vlastné neduhy a ako sa s nimi dokážeme vysporiadať. Rovnako sme pre nich pripravili takmer týždňový divadelný workshop.

 

Keďže jeden z hereckých predstaviteľov je aktuálne v zahraničí, aj vy ste si v spomínanej hre zahrali. Váš herecký výkon bol presvedčivý. Nezachutila Vám aj táto forma  Múzy?

 

Niekedy je veľmi dobré postaviť sa medzi hereckých kolegov na javisko. Môžem hru na chvíľu vidieť aj z druhej strany. Ako režiséra ma to učí mať k hereckému umeniu väčší rešpekt. Na druhej strane však uprostred kolektívu intenzívnejšie vnímam, koľko je ešte v danej inscenácii limitov, kde sa dajú mnohé veci vybudovať lepšie, herecky prepracovanejšie. Asi to začnem používať ako jednu z režijných metód. Keď sa na hru dívam z diaľky, z odstupu – energia, napätie, vzťahy, detaily mi môžu uniknúť, alebo sa v tej vzdialenosti stratia. Takto je človek priamo v ohnisku diania a preto aj intenzita hereckých postáv a vzťahov je silnejšia. Po dlhšom čase som vďačný za túto skúsenosť.

Pre menšie divadlá je večným problémom priestor. Aby bol aj vhodný, aj dostupný finančne, mal aj svoju atmosféru... Niektoré z vašich hier sa vám darí uvádzať aj v Modrom salóne SND.

 

Teším sa, že Činohra SND náš tím prizvala k spolupráci, a mohli sme práve tam nedávno uviesť premiéru inscenácie Časy, časy, mrcha časy..., ktorá je dynamickou kolážou viacerých epických básní nášho velikána Hviezdoslava, ktoré majú aj humorný, ako aj vážnejší charakter (najbližšie predstavenia budú 27. septembra a 22. októbra). Rovnako som rád, že SND do repertoáru Modrého salónu zaradilo predstavenie Lúče otcovstva, ktoré je veľmi obľúbené a navštevované... Teší ma, že i v dnešnej „fast“ dobe sa vždy nájdu diváci, ktorí majú záujem a chuť prísť aj na niečo vážnejšie, hĺbavejšie.

8. októbra by sme toto predstavenie chceli spojiť aj s krátkym koncertom duchovnej hudby vynikajúceho klaviristu Leonarda Dunu, ktorý momentálne pôsobí v Belgicku.

Modrý salón je veľmi dobrý priestor práve pre tento typ divadla, pre poéziu, poetické divadlo, komorné hry - ale stále pracujeme na tom, aby sme získali aj svoj priestor, akési zázemie…

I keď náš tím je stále pripravený aj na spoluprácu s ktorýmkoľvek divadlom... :o)

 

Akú máte predstavu o vhodnom divadelnom priestore?

 

Nemusí to byť veľký priestor, vieme ho prerobiť z hocijakej prázdnej haly. Dôležitá je asi poloha - najlepšie niekde v centre Bratislavy, alebo v blízkosti centra. Aktuálne máme rozrokovaný pekný podzemný priestor u Františkánov, kde by však bolo potrebné doriešiť osobitný vstup doň; rovnako sa snažíme rokovať a hľadať adekvátne možnosti aj v spolupráci s Mestskou časťou Bratislava- Staré Mesto.

 

Okrem komediálneho žánru, životopisných hier, cez operetu, či divadlo pre detského diváka ste vsadili aj na poetické divadlo. Cez staré metafory sa Vám darí na malom úseku povedať veľké pravdy...

 

Už keď sme pripravovali prvú Hviezdoslavovskú inscenáciu Ó SLÁVA HVIEZD Ó SLÁVA, ktorej predlohu tvorili jeho skvelé balady,  som si uvedomil aktuálnosť posolstva našich veľkých majstrov. V našej slovenskej literatúre sa nachádza obrovské bohatstvo, len ho treba trochu odkryť, priblížiť dnešku a ono zrazu ožije a prinesie aktuálnu výpoveď... Rovnako to je samozrejme aj s veľkými dramatikmi ako Shakespeare, Moliѐre, Čechov, Puškin a ďalší...  ktorých diela sú aj po rokoch stále živé a aktuálne. Čaro poézie je aj v tom, že dokáže na malom priestore veľa vypovedať. A to je jej sila. V údernosti a hutnosti.

 

Ako vás tak počúvam - uvažujem, že dnes sa z našej komunikácie, či komunikácie mladých ľudí, úplne vytráca to podstatné. Veľa hovoríme – málo povieme.  Možno práve poézia na javisku odkrýva našu zblúdilosť...

 

Je to pravda. Sám sa roky učím pomenúvavať veci stručne, jasne, zrozumiteľne. Nie vždy sa to však darí. :o) V našich hrách však nechceme moralizovať, karhať, poučovať. Skôr sa snažíme hľadať ten správny komunikačný kľúč s divákmi. Myslím, že ním je humor. A ten sa snažíme prepašovať do inscenácií. Aby mali vtip, ale aj iróniu, brisknosť a nadhľad. Keď sa človek nad svojim životom pousmeje, dokáže ľahšie prijímať kritiku aj do vlastných radov a dokáže sa i viac zamyslieť. Intenzita ataku sa však neumenší.

 

Vy sám volíte smer, často i vyberáte texty, ktoré režírujete. Čo vás pri výbere oslovuje?

 

Pri každom titule je to špecifické. Raz je to zaujímavý román, raz hodnotná kniha, inokedy pôsobivá báseň, divadelná hra, typ od kolegov dramaturgov. Keďže sme divadlo „Colorato“, snažíme sa tvoriť pestrý repertoár. Mám však rád témy, ktoré hovoria o hlbších pravdách v človeku a jeho smerovaní. Hviezdoslav mi je napríklad v tomto neustálom obracaní sa k hviezdam veľmi sympatický. Ako by hovoril: „Ľudkovia, nepozerajte sa dolu, neostávajte v rovine prízemnosti, smerujte hore, k hviezdam, k nebu!“ Napokon o tom svedčí aj jeho pseudonym. Akoby chcel upriamiť ľudí na to, aby mali víziu, aby videli veci ďalej, ponad horizonty, nebabrali sa v blate...

 

Ako sa hľadá divák na takúto spisbu... Asi nie vždy jednoducho?

 

Sme si vedomí toho, že niektoré z našich titulov nie sú možno pre široké masy ani nie sú určené pre tisícové sály. Snažíme sa tvoriť pre náročnejšieho diváka, ale vždy tak, aby atraktívna forma mohla zaujať kohokoľvek. Diváci, ktorí videli naše tituly sa však radi vracajú. Vždy ma poteší, keď na niektorej z repríz vidím aj tých istých divákov. Je to znamenie, že sa im inscenácia páčila a prišli si ju pozrieť znova. Keď sa snažíme prinášať na javisko kvalitu, ľudia to ocenia a zachovajú nám svoju priazeň. Nás to potom povzbudí k tomu, aby sme nepodliezali vkusu publika, ale zachovali si svoj rukopis.