Sex na prvom rande. Áno či nie?

Veď čo ak je to osud, čo ak sme sa našli a ide o lásku na prvý pohľad? Na čo potom, čakať?! Dôležité je predsa žiť! Tu a teraz!

Tak som sa zoznámila aj s Adamom. Uchádzala som sa o miesto v jeho firme. Bola to vlastne náhoda. Ale veci sa dejú občas ináč, ako chceme. Hneď na úvod pohovoru sa ma spýtal, či uprednostňujem rodinu alebo kariéru. Keďže som v tom čase nemala vážnejšiu známosť, šplechla som, že sa mienim plne oddať práci.
„Ale to je zle,“ povedal. „Čo ak niekoho stretnete, môže sa to stať kdekoľvek.“ „Iste,“ hovorím tomu arogantnému somárovi. Práve sa to stalo, on je ten orech, do ktorého chcem spraviť bum, ale na mojom vzťahu k práci to aj tak nič nemení. Arogantného somára menom Adam to rozosmialo a po pár hodinách podobných rečí vyhlásil, že toto nie je práca pre mňa, ale že sa o tom môžeme porozprávať ešte na druhý deň. Keď sme sa míňali pri dverách, vpil sa mi pohľadom do očí, rukou skĺzol po mojich vlasoch k ramenám a skončil v mojej dlani. Dychtivo som ju stisla, nohou pribuchla dvere a otočila kľúčom. Pár sekúnd sme sa na seba dívali. Prechádzal mi nežne rukou po tvári, akoby si ma chcel navždy zapamätať, ovíjal si moje vlasy okolo prstov, srdce mi búšilo, tvár horela, chcela som ho v sebe cítiť... „Do zajtra čakať nebudem,“ zašepkala som a vrhla sa na jeho pery. Bozkávali sme sa nenásytne a hrýzli navzájom takmer do krvi. Najprv láskal moje prsia v dlaniach, potom ma vyložil na stôl... Keď do mňa vnikol, takmer som zvýskla od slasti a nechala sa unášať v rytmických pohyboch našich tiel, až kým sme spoločne nedosiahli malý raj. Nakrátko sme zostali v sebe zakliesnení, dívali sme sa bez slova do očí a rovnako organizovane sme sa obliekli a vyšli z miestnosti. Bolo po všetkom.
Stretnutie na druhý deň som zrušila mailom. Pracovať som s ním nechcela, túžila som byť s ním. Ale cítil to rovnako? A akú som vlastne mala šancu po takom rýchlom spáde? Odpísal mi až večer. Že chápe a že sa mi ozve asi tak o týždeň, pretože zajtra odlieta služobne do Londýna. Hmm, zimný Londýn, to by bolo romantické... pomyslela som si a popriala mu sucho šťastnú cestu. Vlastne zbohom. Je koniec.
Ale nebol. Prešlo niekoľko dní, vonku snežilo a mne prišiel mail. Keď som ho otvorila, bola v ňom klipartová kresba s dvoma orechmi a textom: Do orecha urobilo niečo bum! Prosím, pomôž!
Pomohla som ešte v ten večer a potom každý ďalší deň. Zakrátko sme sa vzali a svadobnú cestu si pripomíname už štyri roky, ako inak - v Londýne. Ada z Bratislavy