Slobodu musí mať človek v sebe.

Umelca, ktorý čoskoro oslávi šesťdesiatku, som zastihla v Bratislave len náhodou. Bol sa dať zaočkovať proti chrípke a dodáva, že aj dvakrát sa povadiť v televízii s Mikim Dzurindom o stave našej kultúry. Inak teraz trávi väčšinu času na cestách medzi Prahou, v ktorej pripravuje výstavu, Bratislavou, kde býva, a Košicami, v ktorých pôsobí ako garant na Katedre maľby Technickej univerzity. Múza ho zvykne kopnúť práve vo vlaku či v aute, ale ja som ho navštívila v obytnom dome postavenom v postsecesnom štýle v centre mesta, kde býva s manželkou. „Komunisti vraj zničili množstvo historických pamiatok, ale teraz to nie je o nič lepšie. Nedávno som na tomto dome narátal sedem rôznych druhov okien,“ smeje sa.  Sám sa ženil veľmi mladý a kým prišiel k bytu, býval so ženou aj na priváte s hlinenou dlážkou. Napriek nie práve najľahším podmienkam bol vždy na voľnej nohe a tvoriť nikdy neprestal. „Základ je nepoľaviť v úsilí a vypestovať si sebadisciplínu,“ tvrdí, pričom sa skláňa nad veľkým výkresom s pôdorysom galérie Veľtržného paláca v Prahe, kde bude mať pri príležitosti šesťdesiatky od 8. júna do 10. septembra 2006 retrospektívnu výstavu.

Umenie je odpoveď
„Som zvedavý, ako budú na seba jednotlivé obrazy a projekty nadväzovať. Nikdy som ich nevidel v chronologickom usporiadaní,“ rozmýšľa nahlas a na výkrese mi ukazuje návrh rozmiestnenia diel na výstave. Ich obsah načrtol v základných obrysoch ceruzkou tak jemne a presne, že mi vôbec nejdú dokopy s robustnou postavou a so silným hlasom. Prstom od nich odráža spomienky, opisuje okolnosti vzniku, úvahy, ktoré sa mu pri tvorbe hmýrili hlavou, aj idey, ktoré vznikli neskôr a s odstupom času mu pripadajú lepšie. Najstaršie kresby na výstave urobil, keď mal dvadsať rokov.
Záujem o veci verejné, o prírodu aj podstatu vesmíru a ich vzájomné zrkadlenie s človekom sú dodnes hlavnými motívmi jeho tvorby. Spoločenská angažovanosť sa prejavuje aj prítomnosťou Sikorovej figúry či aspoň odtlačkom jeho dlaní v priestore, ktorý ho modeluje, a on ako mantinel svojím telom odpovedá na jeho dotyky, údery aj pohladenia. Ich vzťah je vzájomný. Formálnym spojivom jeho objektov okrem veľkosti, ktorá vychádza z výšky statného maliara, je aj fascinácia ruským suprematizmom, ktorý bol nositeľom revolúcie i jej obeťou. „Ich guru - Kazimir Malevič - mi však nie je blízky prácou, ale silou osobnosti. Suprematizmus bol napokon jediný prúd, ktorý prišiel z východu a výrazne ovplyvnil aj západné myslenie.“

Čierne diery
Slávny Malevičov Čierny štvorec je však pre Sikoru iba zámienkou. Vyťahuje ho z plochy do priestoru a zmnožuje, aby z neho vyskladal väčšie obrazy a na nich tvorí vlastné kompozície. „Malevičov štvorec bude aj logom mojej pražskej výstavy.“ Jeho súčasťou sa stane aj silueta Sikorovej figúry a kríž. Tento obraz z dlažobných kociek - na zemi budú môcť návštevníci najlepšie čítať z pavlače prvého poschodia galérie. „Teším sa, ako na ňom výstavu otvoríme a oni budú po ňom chodiť,“ smeje sa autor, ktorý umenie zniesol zo snobského piedestálu pod handru upratovačky. Teší sa aj na veľkú čiernu kocku, čo bude zvonku vyzerať ako väzenie, ale zvnútra ukáže nekonečne krásny svet vytvorený ilúziou zrkadiel. „Sloboda je vo vnútri,“ tvrdí človek, ktorý za komunizmu nemohol vystavovať ani cestovať a bol nútený tvoriť pod cudzím menom. Úvahy o zmysle života, vzťahu sveta a človeka sú stále hybnou silou jeho nápadov. „Vo vesmíre je iba jedna energia. Má však rôzne formy navzájom spletito poprepájané.“ Bez problémov sa pustí do fantazírovania o čiernych dierach, ktoré vraj tvorivú energiu pohlcujú a ukazuje mi výsledok svojich úvah - sériu čiernych dier nad krajinami.
Sikorova výstava v Prahe bude určite silným zážitkom. Ale aj dôkazom toho, že žiadna energia sa v kozme nestratí.

Galina Lišháková