30. mája 2007
Nie sú ani teatrálni ani manieristickí, no napriek tomu si vyslovene pýtajú kulisu výpravného veľkofilmu. Také štyridsiate roky minulého storočia. Vianoce. Koop. Dvaja Švédi a dvaja Francúzi s partiou sa rozhodnú pre žúr v Karibiku. Na palube jachty sa hrá džez. Frajerský vibrafón, zohratá dychová sekcia, nekompromisne burácajúca rytmika bicích a kontrabasu. Šampanské a róby. Všetko je, ako má byť. Unavení slnkom a tancom sa výletníci nechávajú kolísať vlnami. V ich hudbe sú spomienky na niečo, čo sme nemohli zažiť. A predsa tú hudbu dôverne poznáme. Švédi Magnus, Oscar a ich priatelia vrátane najväčšej hviezdy – speváčky Yukimi Nagano. Hrajú, spievajú, samplujú, bavia sa. Možno i v ženských kostýmoch.
Aj Francúzi Marc a Oliver alias Nouvelle Vague odkazujú na minulosť, opäť však moderne, bez znakov spiatočníckej senilnosti. Hrajú to, čo vždy milovali. Punk, electro, novú romantiku. Po svojom, akusticky, no nie prázdne, s citom a so zmyslom pre humor. No future? Naopak, nová budúcnosť pre muziku minulosti, ktorú sem-tam povrchne a neprávom považujeme za to najhoršie v jej histórii. Počúvateľné či dokonca inšpirujúce osemdesiate roky? Znie to ako oxymoron? Vďaka Nouvelle Vague „osemdesiatky“ príjemne prekvapujú. Staré v novom kontexte.
Dj Kentaro, Kid Koala, Vadim a jeho Russian Percussions. To je len špička ľadovca, ktorý sa volá turntablism. Gramofón totiž nie je iba obyčajný jukebox, ale hudobný nástroj. Kto s ním vie pracovať, nie je o nič horší ako Dizzy Gilespie a Miles Davies s trúbkou či Ray Charles za klávesmi.©2005-2026 Denník 24hodin