15. novembra 2026
Lučenec bol kedysi ako Viedeň: Pri káve sa robili obchody a smaltovaný riad putoval do celej Európy – FOTO
Zachované budovy dodnes pripomínajú rozmach mesta, ktorého dejiny však poznačili aj vojna, hospodárska kríza a strata pôvodného poslania niektorých pamiatok. Mesto, ktoré v roku 1849 ...
15.11.2026 (SITA.sk) - Zachované budovy dodnes pripomínajú rozmach mesta, ktorého dejiny však poznačili aj vojna, hospodárska kríza a strata pôvodného poslania niektorých pamiatok.
Mesto, ktoré v roku 1849 vyplienilo a vypálilo vojsko, sa v nasledujúcich desaťročiach zaplnilo továrenským ruchom aj kaviarenskými rozhovormi. Lučenecké smaltovne dávali prácu stovkám ľudí, pri káve sa dohadovali obchody a Reduta lákala na spoločenské i divadelné podujatia. Zachované budovy dodnes pripomínajú rozmach mesta, ktorého dejiny však poznačili aj vojna, hospodárska kríza a strata pôvodného poslania niektorých pamiatok.
V auguste 1849 vyrabovalo a vypálilo Lučenec ruské cárske vojsko generála Grabbeho. Pri obnove mesta vznikla aj budova dnešnej Reduty, ktorej predchodkyňu zničil požiar. V ďalších desaťročiach sa Lučenec pripájal k novým komunikačným sieťam. V roku 1865 získal telegrafné spojenie, v roku 1889 telefonické spojenie s Budapešťou a v roku 1899 sa v jeho uliciach rozsvietilo verejné elektrické osvetlenie.
Keď Juraj Rakottyay v roku 1892 rozbehol výrobu smaltovaného riadu na dnešnej Rázusovej ulici, konkurenciu mal hneď vedľa. Sternlichtova smaltovňa tam pôsobila už od roku 1884. Rakottyayov podnik ju časom veľkosťou predstihol. V roku 1910 zamestnával vyše tisíc robotníkov a jeho smaltovaný riad sa vyvážal do celej Európy.
Obe fabriky dávali prácu aj ľuďom zo širokého okolia. Sternlichtova smaltovňa mala navyše výsadu, ktorú podľa riaditeľky Mestského múzea Lučenec Andrey Moravčíkovej získalo len málo fabrík v Uhorsku. Na svojich výrobkoch mohla používať vtedajší uhorský štátny znak ako označenie kvality.
Závod, v ktorom kovové predmety pokrývajú smaltom. Táto vypaľovaná sklovitá vrstva chráni kov pred koróziou a vytvára hladký povrch, ktorý sa ľahko čistí. Smaltovali sa napríklad hrnce, kanvice, pekáče či lavóry.
Prvá svetová vojna zmenila sortiment oboch tovární. Výrobu prispôsobili potrebám vojska a dodávali poľné fľaše, ešusy či pechotné rýle. Po vojne prišiel útlm. Novohradské múzeum a galéria kladie koniec činnosti oboch podnikov približne do roku 1928. Architektonický portál Archinfo však pri Rakottyayovej smaltovni uvádza, že výroba smaltovaného riadu pokračovala ešte do 40. rokov. Výrobky oboch tovární dnes uchováva vo svojich zbierkach Novohradské múzeum a galéria.
Z Lučenca vyvážali hrnce do Európy. Keď prišla vojna, továrne začali vyrábať pre vojsko
Pri káve sa v Lučenci uzatvárali obchodné dohody, nadväzovali priateľstvá a rodili umelecké nápady. Takto približuje úlohu kaviarní Mestské múzeum Lučenec, ktoré im venovalo výstavu Slávne lučenské kaviarne. Boli miestami rozhovorov, nadväzovania priateľstiev, obchodných dohôd aj umeleckých nápadov. Opis atmosféry, v ktorej sa káva spájala s tabakom a živou konverzáciou, pripomína kaviarenský svet Viedne či Paríža. Aj v Lučenci patrilo posedenie pri káve k spoločenskému životu.
Spoločenský život sa sústreďoval aj v mestskom hoteli na rohu Kubínyiho námestia a Vajanského ulice. Stretávali sa v ňom spolky, konali sa divadelné predstavenia a približne polstoročie tam fungovalo kasíno. Budovu po požiari obnovili v rokoch 1856 až 1858 podľa projektu viedenského architekta Francza Wiesera. Názov Reduta sa podľa mesta objavuje až v 20. storočí.
Rozmach Lučenca z konca 19. storočia pripomína aj historická radnica. Podľa mesta ju postavili pravdepodobne v rokoch 1893 až 1894 podľa projektov Virgila Nagya a Viktora Kolbenheyera. Na jej priečelí sa stretávajú neorenesančné a neobarokové prvky.
Pri káve sa v Lučenci uzatvárali obchodné dohody, nadväzovali priateľstvá a rodili umelecké nápady.
Osobitný príbeh ukrýva neologická synagóga. Synagógu s mohutnou kupolou a dvojicou vežičiek navrhol budapeštiansky architekt Leopold (Lipót) Baumhorn. Židovskej náboženskej obci ju slávnostne odovzdali do užívania 8. septembra 1925. Na bohoslužby slúžila do roku 1944.
V decembri 1948 židovská náboženská obec predala synagógu mestu. V kúpnej zmluve uviedla dva dôvody. Na opravu vojnou poškodenej budovy nemala prostriedky a v dôsledku rasového prenasledovania klesol počet jej členov na desatinu. Zostávajúcej obci postačovala menšia synagóga, ktorá už v meste stála.
V roku 1951 mesto odmietlo žiadosť podniku, ktorý chcel v synagóge zriadiť sklad. Plánovalo v nej divadlo a koncertnú sálu. Už o päť rokov však archívne záznamy zachytávajú sťažnosť na to, že sa v budove skladuje obilie. Ešte v roku 1969, keď vznikol ďalší projekt na kultúrne využitie synagógy, projektant zaznamenal, že sa pod jej kupolou stále skladuje obilie.
Zdroj: SITA.sk - Lučenec bol kedysi ako Viedeň: Pri káve sa robili obchody a smaltovaný riad putoval do celej Európy – FOTO © SITA Všetky práva vyhradené.
Mesto, ktoré v roku 1849 vyplienilo a vypálilo vojsko, sa v nasledujúcich desaťročiach zaplnilo továrenským ruchom aj kaviarenskými rozhovormi. Lučenecké smaltovne dávali prácu stovkám ľudí, pri káve sa dohadovali obchody a Reduta lákala na spoločenské i divadelné podujatia. Zachované budovy dodnes pripomínajú rozmach mesta, ktorého dejiny však poznačili aj vojna, hospodárska kríza a strata pôvodného poslania niektorých pamiatok.
V auguste 1849 vyrabovalo a vypálilo Lučenec ruské cárske vojsko generála Grabbeho. Pri obnove mesta vznikla aj budova dnešnej Reduty, ktorej predchodkyňu zničil požiar. V ďalších desaťročiach sa Lučenec pripájal k novým komunikačným sieťam. V roku 1865 získal telegrafné spojenie, v roku 1889 telefonické spojenie s Budapešťou a v roku 1899 sa v jeho uliciach rozsvietilo verejné elektrické osvetlenie.
Hrnce z Lučenca putovali do Európy
Keď Juraj Rakottyay v roku 1892 rozbehol výrobu smaltovaného riadu na dnešnej Rázusovej ulici, konkurenciu mal hneď vedľa. Sternlichtova smaltovňa tam pôsobila už od roku 1884. Rakottyayov podnik ju časom veľkosťou predstihol. V roku 1910 zamestnával vyše tisíc robotníkov a jeho smaltovaný riad sa vyvážal do celej Európy.
Obe fabriky dávali prácu aj ľuďom zo širokého okolia. Sternlichtova smaltovňa mala navyše výsadu, ktorú podľa riaditeľky Mestského múzea Lučenec Andrey Moravčíkovej získalo len málo fabrík v Uhorsku. Na svojich výrobkoch mohla používať vtedajší uhorský štátny znak ako označenie kvality.
Čo je smaltovňa?
Závod, v ktorom kovové predmety pokrývajú smaltom. Táto vypaľovaná sklovitá vrstva chráni kov pred koróziou a vytvára hladký povrch, ktorý sa ľahko čistí. Smaltovali sa napríklad hrnce, kanvice, pekáče či lavóry.
Prvá svetová vojna zmenila sortiment oboch tovární. Výrobu prispôsobili potrebám vojska a dodávali poľné fľaše, ešusy či pechotné rýle. Po vojne prišiel útlm. Novohradské múzeum a galéria kladie koniec činnosti oboch podnikov približne do roku 1928. Architektonický portál Archinfo však pri Rakottyayovej smaltovni uvádza, že výroba smaltovaného riadu pokračovala ešte do 40. rokov. Výrobky oboch tovární dnes uchováva vo svojich zbierkach Novohradské múzeum a galéria.
Z Lučenca vyvážali hrnce do Európy. Keď prišla vojna, továrne začali vyrábať pre vojsko
V kaviarňach sa dohadovali obchody, v hoteli sa hrávalo divadlo
Pri káve sa v Lučenci uzatvárali obchodné dohody, nadväzovali priateľstvá a rodili umelecké nápady. Takto približuje úlohu kaviarní Mestské múzeum Lučenec, ktoré im venovalo výstavu Slávne lučenské kaviarne. Boli miestami rozhovorov, nadväzovania priateľstiev, obchodných dohôd aj umeleckých nápadov. Opis atmosféry, v ktorej sa káva spájala s tabakom a živou konverzáciou, pripomína kaviarenský svet Viedne či Paríža. Aj v Lučenci patrilo posedenie pri káve k spoločenskému životu.
Spoločenský život sa sústreďoval aj v mestskom hoteli na rohu Kubínyiho námestia a Vajanského ulice. Stretávali sa v ňom spolky, konali sa divadelné predstavenia a približne polstoročie tam fungovalo kasíno. Budovu po požiari obnovili v rokoch 1856 až 1858 podľa projektu viedenského architekta Francza Wiesera. Názov Reduta sa podľa mesta objavuje až v 20. storočí.
Rozmach Lučenca z konca 19. storočia pripomína aj historická radnica. Podľa mesta ju postavili pravdepodobne v rokoch 1893 až 1894 podľa projektov Virgila Nagya a Viktora Kolbenheyera. Na jej priečelí sa stretávajú neorenesančné a neobarokové prvky.
Pri káve sa v Lučenci uzatvárali obchodné dohody, nadväzovali priateľstvá a rodili umelecké nápady.
Pod kupolou sa modlili, po vojne tam skladovali obilie
Osobitný príbeh ukrýva neologická synagóga. Synagógu s mohutnou kupolou a dvojicou vežičiek navrhol budapeštiansky architekt Leopold (Lipót) Baumhorn. Židovskej náboženskej obci ju slávnostne odovzdali do užívania 8. septembra 1925. Na bohoslužby slúžila do roku 1944.
V decembri 1948 židovská náboženská obec predala synagógu mestu. V kúpnej zmluve uviedla dva dôvody. Na opravu vojnou poškodenej budovy nemala prostriedky a v dôsledku rasového prenasledovania klesol počet jej členov na desatinu. Zostávajúcej obci postačovala menšia synagóga, ktorá už v meste stála.
V roku 1951 mesto odmietlo žiadosť podniku, ktorý chcel v synagóge zriadiť sklad. Plánovalo v nej divadlo a koncertnú sálu. Už o päť rokov však archívne záznamy zachytávajú sťažnosť na to, že sa v budove skladuje obilie. Ešte v roku 1969, keď vznikol ďalší projekt na kultúrne využitie synagógy, projektant zaznamenal, že sa pod jej kupolou stále skladuje obilie.
Zdroj: SITA.sk - Lučenec bol kedysi ako Viedeň: Pri káve sa robili obchody a smaltovaný riad putoval do celej Európy – FOTO © SITA Všetky práva vyhradené.
©2005-2026 Denník 24hodin