P. BARABÁŠ: Tatranskí nosiči sú poslednými európskymi endemitmi

Bratislava 15. septembra (TASR) - Pavol Barabáš je celosvetovo známy autor dobrodružných dokumentov a širokej škály filmov o Vysokých Tatrách. Má za sebou niekoľko objavných expedícií, od nájdenia civilizáciou nedotknutých ľudí doby kamennej v pralesoch v Novej Guinei, cez spoluobjavenie megajaskýň na stolových horách vo Venezuele, až po absolvovanie prvého prechodu Ellsworthovho pohoria v Antarktíde. Dosiahol Severný i Južný pól, žil s Pygmejmi v Kongu i s kmeňom Suri v Etiópii. Prešiel najťažšie kaňony sveta ako Trou de Fer či Bras Magasin. V rozhovore pre TASR prezradil, ako vidí a vníma svet vôkol nás, prírodu a jej prírodných ľudí, hodnoty, ktoré formujú ľudský život a charakter, lebo, podľa neho, „človek je „slobodný vtedy, pokiaľ dokáže byť slobodný vo svojom vnútri“.

-Ako sa získava vzťah k prírode a k horám? Dá sa mu naučiť, alebo to musí mať človek prirodzene, či skôr geneticky v sebe zakódované?-
Neviem. Ale myslím si, že je šťastie pre každú mladú generáciu, aby sa našla osobnosť, ktorá strhne jej záujem správnym smerom. Nás ovplyvnili knihy Jaroslava Foglara. Snažil som sa žiť podobne ako hrdinovia. Vyrastal som v Prievidzi a svoj voľný čas som trávil, často aj s mojím kamarátom, v prírode podľa zásad jednej z jeho kníh Kronika Ztracené stopy. Prijímal a nasával som všetko, čo ponúkala. Inšpirovala ma spoznávať nielen prírodu.
 

-Zaujíma ma, čo je to navyše - okrem spoznávania prírody a vzťahu k nej - čo ste ako mladý chalan mohli ešte získať navyše...-
Cez víkendy sme najčastejšie chodievali na „fačkovský“ Kľak. Zažili sme ho azda za každého počasia. Vnímali sme jeho meniace sa farby, poznali sme, ako vyzerá za brieždenia, za hmly i búrky. Doslova magicky ma priťahovalo pozorovať z jeho vrcholu západ slnka, keď súčasne vychádzal mesiac. Hlavne v zime. Zažíval som pocity nekonečna, slobody, voľnosti i prítomného okamihu. Už ako mladý chlapec som pociťoval zmenu vo svojom vnútri. Tento zážitok sa stal pre mňa drogou. Od tých čias som ho skúšal stále hľadať. Najsilnejší som mal, keď ma od nášho sveta oddeľovali inverzné oblaky. Stojac nad nimi som ešte viac pociťoval, že som súčasťou niečoho väčšieho. Stojíte na vrchole, ale v danom okamihu sa cítite byť uprostred. Uprostred celého univerza. Neskôr som sa tieto pocity snažil zachytiť kamerou. Možno si niekto pamätá film „Ticho nad oblakmi“...
 

-Okrem spomínaného Foglara to bol aj niekto iný, vďaka komu ste objavili čaro hôr a prírody, napríklad otec?-
Bol som vo veku, keď som chcel objavovať svet sám. Zjednodušene povedané - cítil som sa v horách dobre. Postupne sa stávali mojím druhým domovom a útočiskom, keď som si potreboval „zrovnať“ niektoré veci v hlave. Postupne som bol hôr natoľko plný, že som sa o ne a moje pocity z nich potreboval podeliť. Keď som prišiel na strednú školu na Oravu, organizoval som prechody pohorí pre spolužiakov a ľudí okolo mňa. Túžil som spoznať celé Slovensko, všetky jeho horské hrebene. Hľadal som si takýmto spôsobom kamarátov, s ktorými sme mohli objavovať zázrak menom príroda.

-Kedy nastal okamih, keď ste sa rozhodli emocionálne zážitky a vaše videnie sveta navôkol zvečniť formou obrazu a filmového dokumentu? -
Veľkým zlomom v mojom živote bolo, keď som počas prázdnin na strednej škole začal brigádovať ako nosič vo Vysokých Tatrách. Bolo to obdobie, keď som nielen veľa kreslil, ale aj fotil. Neskôr viedla moja cesta na bratislavskú vysokú školu technickú, kde som absolvoval štúdium zvukovej a obrazovej techniky. V tom období som v Tatrách aj dosť liezol. Hromadili sa vo mne nové a nové emócie a zážitky a zároveň rástla vnútorná potreba dať to všetko zo seba nejakým spôsobom von. Podeliť sa o prežité poznanie s ostatnými. Tak som neskôr skĺbil svoje dve vášne – lásku k horám a túžbu zachytiť ju obrazom a zvukom, výsledkom čoho boli moje prvé filmy o skialpinizme, horskej službe a o Vysokých Tatrách.

-To, že sa človek stane známym a rešpektovaným režisérom či cestovateľom, sa zrejme nestáva len tak náhodou, ale predchádza tomu určité formovanie jeho osobnosti, prežité a získané skúsenosti a inšpirácia. Bolo to tak aj vo vašom prípade?-
Najviac ma jednoznačne ovplyvnil môj pobyt na Zbojníckej chate, keď som na ňu celé leto vynášal potrebný náklad. Bol som najmladší medzi uznávanou nosičskou generáciou. Naučil som sa, že ak dáte slovo v horách, tak ho musíte aj dodržať. Buď ste chlap a komunita vás berie, alebo len táraj. Naučil som sa, že si môžem naložiť vždy len určitú hranicu a keď ju zvládnem, môžem ju postupne posúvať smerom nahor. Pomaly. Nakoniec som vydržal deväť sezón a ani raz som žiadnu vynášku nevzdal, lebo to nikdy neurobili ani moji kolegovia.


-Vynášaniu nákladu na tatranské chaty, svetu driny, krosien, ticha a samoty ste venovali aj film Sloboda pod nákladom. Sám ste na margo neho povedali, že ide o vašu osobnú spoveď. V čom konkrétne?-
Dlhé roky som v sebe riešil dilemu, ako čo najautentickejšie, najdôveryhodnejšie zachytiť život nosičov. Chcel som ho vykresliť bez príkras - taký, aký je - očami ľudí, ktorí ho prežívali a prežívajú už desiatky rokov. Bez veľkých slov. Akurát som ho nevedel uchopiť. Roky bežali. Medzitým som urobil desiatky dokumentov, prešiel som viaceré horské krajiny na všetkých kontinentoch. Stretával som sa v nich s ľuďmi, ktorí taktiež vynášali náklady. V Karakorame či v Himalájach nám nosiči odniesli maximálne 15 až 25 kilogramov hmotnosti. Je to stanovené miestnymi úradmi. U nás nosia chlapi na pleciach niekoľkonásobne viac. Toľko, na čo si trúfajú, aby posunuli svoje hranice. V tom je ten nosičský svet naozaj rozdielny.


-Vďaka filmu viem, že to nebolo jediné, čo vás nakoniec oslovilo...-
Áno, bol tu ešte jeden veľmi dôležitý fakt: tatranskí nosiči sú v podstate poslednými európskymi endemitmi. Prečo? Všade navôkol, v poľských Tatrách či v Alpách, už neexistujú, lebo tam na horské chaty vynášajú autá, lanovky i helikoptéry. Je to rýchlejšie, pohodlnejšie a možno efektívnejšie. Áno, doba ide dopredu. Hľadajú sa lacnejšie riešenia. Ale je tu ešte dôležitý faktor, a tým je rozmer ľudskosti. Nosenie je totiž filozofia. Časom sa stáva pre nosiča drogou. Vyčistí hlavu, usporiada myšlienky. Čím dlhšie človek nosí, tým viac tomu rozumie, tým viac sa stotožňuje s obyčajným bytím. Preto som si vybral najstaršiu generáciu tatranských nosičov, ktorí ešte nosia. Niektorí už vyše 50 rokov. Cítil som, že majú čo povedať tomuto uponáhľanému svetu.

 

-Dokážu si Tatry udržať túto svoju jedinečnosť a od čoho je to v konečnom dôsledku závislé?-
Je to ťažká otázka. Prečo nosičské remeslo v neporovnateľne väčších Alpách zaniklo? Súvisí to zrejme s ekonomikou prevádzkovania chát a ich zásobovania. U nás majú chatári horské chaty v prenájme, pričom sa im nájmy len zvyšujú. Na druhej strane poteší, že napríklad tento rok výrazne vzrástol záujem mladých ľudí robiť tatranských nosičov, hoci už bolo obdobie, keď ich bolo naozaj málo. Možno ich prilákalo to, čo oslovilo kedysi mňa: byť v divokej prírode, v komunite, spoznať horské kamarátstva a česť, ľudí, ktorí majú potrebu nasávať energiu hôr a ktorí sú bohatí úplne inak, než „ľudia tam dole“. Vyniesť náklad nepomôžu konexie, ani konto v banke. To musí nosič pretrpieť. Na druhej strane aj viesť chatu v extrémne náročných podmienkach je neľahké. Veľa chatárov bolo spisovateľmi napríklad Tóno Marec či Belo Kapolka. Neskutočne sčítaný bol Jaroslav Sláma. Aj preto som presvedčený, že pokiaľ sa nezmení vnímanie života a medziľudských vzťahov na chatách, o ktorom som hovoril, nosičstvo v Tatrách prežije.

-Viktor Beránek z Chaty pod Rysmi vo vašom dokumente Sloboda pod nákladom uviedol: „Ja som sem prišiel kvôli horám. A nielen pre ich krásu, ale hlavne preto, že som sa tu cítil slobodný. Mohol som tu žiť naplno a robiť to, čo som chcel. Tá sloboda sa nedá nahradiť ničím. Ničím.“ Všetci do Tatier či hôr utiecť nemôžeme. Dá sa byť slobodný aj mimo nich?-
Sloboda je stav vedomia. To materiálne ostáva dole. Tituly, dom, auto. A hory nás učia. Odkrývajú, čo máš v sebe. Citlivý človek tu dosahuje akýsi stav beztiaže. Vôkol ohromná diaľka, ničím neobmedzená. Človek z nadhľadu vidí v pravdivejších proporciách nielen domy, ulice, lesy, ale i celok svojho života, dokonca dejín osobných i spoločnosti. Dokonca nad mrakmi môže svet získavať akúsi svojráznu, jednoduchú krásu a pravdu, ktorá akoby dvíhala ducha. Diaľka, sloboda, voľnosť - to je zážitok bytia. To sú hory. A slobodný si vtedy, pokiaľ dokážeš byť slobodný vo svojom vnútri. So slobodou, ktorú človek načerpá na horách, môže v doline ešte dlho žiť.

-Vaše názory sú zaujímavé, dobre sa počúvajú, avšak rozmýšľam pri nich, či a do akej miery sa dá v dnešnej dobe počítačov, sociálnych sietí a virtuálneho života prirodzene dostať mladú generáciu do hôr a do prírody a naučiť ju vnímať to, čo ste sa naučili vnímať aj vy. Pomôže tomu podľa vás dnes často pertraktovaná environmentálna výchova v školách?-
Ako povinný predmet? To je, akoby sme sa mali učiť v školách, že je dobré mať rád vlastnú matku. A ešte tomu predmetu vymyslieť nezrozumiteľný názov. Všetci sme vzišli z prírody. Sme jej súčasťou. Podstatné nie je deti učiť environmentalistiku. Už len to slovo znie pre deti čudne a neosobne - ako z inej planéty. Deti sú naším zrkadlom. To, čo vychováva, je príklad, ako sa správame k našej Zemi. Čo vidia? Vnímajú, čo robia vlastní rodičia v mene pokroku, konzumu, zisku a zvyšovania HDP. Deti nepostavili obchodné centrá na úkor parkov. Vidia život rodičov v klimatizovanom svete kancelárií, áut, obchodných domov, sú svedkami, ako ich rodičia zatvárajú oči pred vedľajšími produktmi našej existencie. Ako po tomto všetkom môžu učitelia v škole ešte vychovávať? Niekedy mám pocit, že skôr by o vzťahu k našej Zemi mali 'neznečistené' deti predškolského veku učiť nás.

-Ste scestovaný a rozhľadený človek. Je podľa vás vnímanie „zelenej“ problematiky na Slovensku porovnateľné s tým vo svete?-
Necítim sa byť ani najmenším odborníkom, aby som to mohol hodnotiť. Nevyhľadávam svetové národné parky, ale skôr expedície, kde sa môžem stať súčasťou prapôvodného sveta prírodných ľudí. Keď vidím, ako žijú a ako sa cítia, žijúc v symbióze s prírodou. Znova ma to učí, ako sa dá tešiť z každej maličkosti, z každého prežitého dňa, z každej kvapky vody, z každého plodu a vlastne zo všetkého, čo prináša príroda. Vtedy si uvedomíte rozsah biodiverzity navôkol, ktorej súčasťou môže byť aj človek. Fascinujú ma tieto geniálne prepojené prírodné väzby. Toto je pre mňa oveľa väčším zázrakom než všetky technické vymoženosti, ktoré nám uľahčujú náš civilizovaný, ale v konečnom dôsledku sebazničujúci život.

-Tematický záber dokumentov z vašich ciest síce zachytáva nám známy svet v celej jeho podstate - od severu na juh a od východu po západ, predsa sa len neviem ubrániť pocitu, že najsilnejší a najemotívnejší vzťah máte k Slovensku a k jeho Tatrám. Alebo sa mýlim?-
Je všeobecne známe, že len vtedy, keď nám niečo chýba, alebo stratíme to, na čo sme boli zvyknutí, len vtedy si dokážeme uvedomiť, akú to pre nás malo skutočnú hodnotu. Myslím si, že každý mladý človek by mal čo najviac cestovať a spoznávať svet. Pretože pokiaľ neodíde od toho, čo má a vidí doma, nebude schopný oceniť pravé hodnoty a, naopak, obohatiť vlastnú kultúru postrehmi zo sveta. Pochodil som takmer všetky významnejšie hory na všetkých kontinentoch. Bol som ohromený ich mohutnosťou, krásou i ladnými krivkami. No naše Tatry, hoci sú oproti nim maličké, inde nenájdete. Okrem toho sú pre mnohých z nás otvorenou knihou, z ktorej môžeme stále a stále čítať.

-Čím?-
Každý štít či stena majú svoju históriu. Prihovárajú sa pozornému návštevníkovi svojimi príbehmi. Často aj mojimi. Potom sa z toho stáva dialóg. Z úcty k Tatrám vznikol seriál šiestich filmov Príbehy tatranských štítov, kde som chcel ukázať, že Tatry – to nie je len kopa skál, ale že je tu zapísané nádherné poznanie starých „taternikov“, ktorí Tatry doslova milovali.

-Spomínate svoju lásku k našim jediným a najmenším veľhorám na svete. Neobávate sa, že pod náporom návrhov nových zonácií, výstavby hotelových komplexov, plánov vyhĺbenia železničného tunela popod štíty až do poľského Zakopaného, sa z nich namiesto národného parku stane len akýsi „karpatský Disneyland“?-
Každý pozná môj názor filmára, ktorý by chcel mať z Tatier ťažko prístupnú zachovalú divočinu. Aby Tatranský národný park mal aspoň tie isté pravidlá ako Yellowstonský národný park, ktorý rozumne riadi štát. Lebo je „národný“. A funguje to tam. Bohužiaľ, v tom našom národnom parku sa nachádza mesto Vysoké Tatry, ktoré patrí rozlohou k najväčším na Slovensku. A je tu rozpor, zdroj problémov pre samotný park. Je prirodzené, že sa mesto bude naďalej rozrastať a modernizovať. Tým sa však bude zväčšovať aj tlak na zmenšovanie samotného parku.
Vždy, keď sa začne hovoriť o výstavbe v Tatrách, kladiem si otázku, akú hodnotu má obyčajná, ničím neporušená krása? Ten úžasný zdroj, z ktorého čerpali a čerpajú energiu milióny návštevníkov. Kedysi boli Tatry útočiskom množstva umelcov. Bolo to obdobie tatranského romantizmu. V dolinách sa potulovali maliari, básnici, spisovatelia, hudobníci, aby ľuďom sprostredkovali svoje očarujúce pocity, aby im ukázali svet Tatier za hranicou videného. Aj im vďačíme za vznik národného parku i symbolického cintorína, lebo ochraňovať sa dá len to, čo máme radi. Sú to oni, ktorí sa podieľali na zjemňovaní a kultivácii národa. Mám pocit, že v súčasnosti akoby zdroj strácal silu. Umelci, ktorí transformujú krásu ľuďom, sa z Tatier vytratili. Prečo? Väčšina návštevníkov preto už nevie, čo v Tatrách robiť. Namiesto hľadania ticha, vyhľadajú atrakcie. A tak sa stavia. Žiaľ, aj tu platí, že „ryba smrdí od hlavy“. Ak v celej našej krajine nebudú fungovať morálne a jasné pravidlá, normálne zákony pre všetkých a nebudú sa zároveň prísne dodržiavať, tak to nebude fungovať ani v Tatrách.

-Slovenské hory a veľhory v súčasnosti zažívajú enormný nárast turistov, stavitelia vlekov, hotelov či majitelia stánkov s hotdogmi a s kebabmi sa radujú. Na druhej strane sme svedkami, ako sa ľudia kúpu - napriek zákazu - v Skalnatom plese, ako je v Slovenskom raji na rebríkoch taký nával, že namiesto na roklinu a vodopády človek čakajúc v rade na rebríku sa akurát tak pozerá na turistu pred sebou...-
Na to by som reagoval malým postrehom: keď som robil na Zbojníckej chate, tak prvý nápor turistov sa začal okolo deviatej hodiny. Dnes sa penzióny a hotely v podhorí prispôsobili návštevníkom a raňajky bývajú neskôr. O to neskôr sa vyráža na túry, čo následne môže pôsobiť, že sú Tatry preplnené. Na druhej strane to paradoxne nahráva turistom, ktorí majú radi pokoj. Stačí vyraziť na túru o piatej ráno a dostanete sa na miesta, kde nestretnete nikoho a nestanete sa súčasťou „stádového efektu“ cestovného ruchu.

-Nemáte niekedy pocit, že sme nielen macošskí, ale vo vzťahu k prírode a životnému prostrediu vôkol nás aj "poturčenci horší od Turkov"?-
Budem sa možno opakovať, ale ľudia by mali cestovať a vidieť, ako to funguje inde - v „civilizovaných“ krajinách, všímať si aj to, v čom sme odlišní a jedineční, na čom by sme mohli stavať. Vtedy zistia, že aj na Slovensku máme niečo, čo je pozitívne. Napadá mi napríklad neskutočne dobrý a dômyselne prepracovaný systém značenia turistických chodníkov. Slovensko je výnimočnou krajinou aj v tom, že ešte stále si môžete kdekoľvek vybehnúť do prírody, slobodne sa túlať po celej krajine, čo v mnohých západných štátoch, kde je krajina rozparcelovaná a ohradená, už nie je možné. Viem, že podobná strata slobody hrozí aj nám, ale zatiaľ ide o fenomén, ktorý tu ešte máme a pritom si ho vôbec neuvedomujeme a nevážime.

-Spýtam sa inak: neuvedomujeme, alebo si to len nechceme uvedomovať?-
Vieme si Slovensko zadefinovať? Poznáme jeho „genius loci“? Zrejme nie. Inak by sa nestávalo, že ponúkame a predávame Vysoké Tatry na obraz lyžiarskych Álp. V tom nie je výnimočnosť Tatier. Nehovorím, že by sa nemali modernizovať už existujúce lyžiarske strediská, keď sme ich už zdedili, len to chcem uviesť ako príklad, že najhoršia je klamlivá reklama. Aj preto sa nemôžeme čudovať, keď takmer každý zahraničný návštevník, ktorý do Tatier príde, nadáva, že si nezalyžuje tak ako v Alpách. Pritom sú Tatry jedinečné a krásne hory v tom, že tu môže rodina s deťmi prejsť v priebehu dňa všetkými vegetačnými stupňami prírody. Spoznávať prírodu od lesa až po vysokohorské oblasti. Prejsť jednou nádhernou dolinou s množstvom plies a zísť druhou. To v Alpách, pre ich mohutnosť, nie je možné. To je to unikátne, na čom sa dá „stavať“.

-Prenesme sa ešte k vašim cestám a dokumentom. Pokiaľ by ste mali vybrať miesta, ktoré sa vám nezmazateľne vryli do pamäti, ktoré by to boli?-
Absolvoval som expedície, ktoré boli také náročné, že som si pri nich siahol až na svoje dno. Pri mnohých cestách som si povedal, že už nikdy viac cestovať nebudem. Boli to azda všetky výpravy na Novú Guineu. Stojac po pás v „bačorine“ sme pozerali, ako na nás mieria vystrašení domorodci jedovatými šípmi, lebo videli prvýkrát bieleho človeka. Často bol naším sprievodcom hlad a často sme sa nemali čoho napiť. Boli to cesty do neznáma, ktoré nás prirodzene zmenili. Na druhej strane sú expedície, ktoré vás dokážu nabiť takou silnou a pozitívnou energiou, že z nej čerpáte ešte dlho po tom, ako sa vrátite domov.

-A takými boli...-
... napríklad neskutočne náročný prechod kaňonom Trou de Fer na ostrove Réunion v Indickom oceáne. Ten vo mne rezonuje dodnes. Po jeho absolvovaní som sa ešte mesiace triasol z fascinujúcej krásy a divokosti prírody. Rád spomínam na prechod Zemou kráľovnej Maud v Antarktíde, pri ktorom som si uvedomil, že som na absolútne neporušenom mieste sveta. Tá bielo-biela čistota, ktorá ma obklopovala, sa prenášala aj do môjho vnútra. A potom zistíte, že práve čistota je tým jedinečným, nemenným a zázračným, po čom v duši prahneme.

-Zatiaľ spomínate buď emotívne pozitívne alebo adrenalínové zážitky. Po toľkých rokoch strávených cestovaním a filmovaním máte zrejme za sebou aj veci, ktoré vami doslova otriasli...-
Bohužiaľ, sú to miesta kolízie sveta prírodných ľudí s civilizáciou. Na Novej Guinei v tropických pralesoch, v nadmorskej výške takmer 4000 metrov, vidíte ťažobné technológie, po ktorých ostáva taká devastácia, o akej sa nám tu ani len nesníva. Je mi z toho smutno. Ešte smutnejšie je, keď vidíte, ako pod zámienkou pokroku nenásytná civilizácia pľundruje ich krásne pralesy, len aby z ich zeme vyťažili čo najviac zlata a iných nerastných surovín. Domorodci vyháňaní z pralesov sú konfrontovaní s civilizovaným svetom. A príčinou sme my všetci. Pri vyberaní z množstva ponúk na e-shope to nechceme vidieť. Kedysi hrdí králi džungle si postupne uvedomujú, že sa naša spoločnosť na nich pozerá, ako na akýsi „odpad“ a „hanbu ľudstva“, lebo sú z hľadiska modernizácie niekde na konci. Tí ľudia sa začnú do seba uzatvárať. Vidíte, ako postupne tá jasná iskra v ich očiach vyhasína. Je mi do plaču v Kongu, do ktorého celý mierumilovný a demokraticky sa tváriaci civilizovaný svet dodáva zbrane len preto, lebo je hladný po nerastných surovinách z tejto krajiny. Z najbohatšieho štátu na nerasty sa stal najchudobnejší na svete.

-Neuvažovali ste, že by ste sa ešte raz vrátili na miesta, ktoré vás očarili a urobili dokument o tom, v akom stave sa nachádzajú dnes?-
Keď som svojho času točil film Omo – cesta do praveku, užasnutí sme filmovali pôvodné kmene, ktoré si pri rieke žili svoj pokojný, a zároveň hrdý pastiersky život. Taký, akým tam žili ich predkovia pred stáročiami. Keď sme robili film Suri, bol to návrat po 15 rokoch. Na rieke zatiaľ postavili štyri priehrady. Dnes sú pôvodné kmene vysťahované, lebo etiópska vláda prenajala ich územia zahraničným korporáciám na pestovanie komodít obchodovateľných na svetových trhoch. Voda z priehrad slúži na zavlažovanie, vďaka čomu dolné povodie rieky Omo prišlo o vodu. Je to taká zmena, taký šok, že sme si povedali: sem sa už nikdy nevrátime.

-Cestovanie je závislé od peňazí. Existuje aj v tejto oblasti hranica, za ktorú by ste neboli ochotný zájsť?-
Cestovanie je v prvom rade sloboda. Sponzorstvo už nie je o slobode a ako také môže narušiť vzťahy v kolektíve, s ktorým cestujete. Viem, že mi málokto uverí, ale niektoré náročné výpravy sú často v konečnom dôsledku lacnejšie než napríklad dovolenka niekde v hoteli v Chorvátsku. Spíte totiž v stane, všetko si nesiete stovky kilometrov na svojom chrbte, alebo vám ich vezie raft, väčšinou jete šošovicu či špagety, uvarené na ohni (úsmev).

-Mnohí cestovatelia majú nesplnené sny, bez ktorých svoje túlavé topánky nedokážu zavesiť na klinec. Ste na tom podobne?-
Samozrejme. Snažím sa hľadať nové veci. Lákajú ma stále prírodní ľudia, ktorí si zachovali svoju tradičnú kultúru. Ľudia, ktorí nepoznajú mobil, ale tritisíc druhov rastlín. Ľudia, ktorí dokážu v niekoľkotisícmetrovej nadmorskej výške „zúrodniť“ skaly. Láka ma to o to viac, ako si uvedomujem, že patrím k poslednej generácii, ktorá týchto ľudí má možnosť spoznať. Svet sa, bohužiaľ, globalizuje, vyvíja, a tak je pravdepodobné, že práve takíto ľudia sa nedokážu pred civilizáciou skryť, ochrániť a že o nejakých päť či desať rokov už vo svojej prirodzenej forme života nebudú existovať. Aj preto sa stále túžim zžiť s takýmto kmeňom, aby som mohol od nich bez nadradenosti a arogancie našej civilizácie prevziať ich vnímanie sveta, ich hodnoty, poznanie ich vzťahu k našej krajine, aby som mohol s týmito ľuďmi stráviť nejaký čas, žiť s nimi a usporiadať aj v sebe rebríček hodnôt. Jednu takúto cestu budúci rok pripravujem, ale zrejme pochopíte, že nepoviem kam.

-Ste počas vašich výprav a ciest „vlk samotár“, alebo radšej máte okolo seba partiu svojich ľudí?-
Nedokázal by som cestovať sám, pretože počas ciest a výprav sa potrebujem o svoje emócie a pocity deliť s kamarátmi. Cestovanie osamote je pre mňa podobné, ako keby som prišiel do kinosály a bol v nej úplne sám. Naopak, ako filmár preciťujem cesty často oveľa intenzívnejšie, keď sa pozerám aj očami svojho spolucestovateľa.

-Kto sú vašimi najčastejšími „odskúšanými“ cestovateľskými dvojičkami?-
Keď sú to expedície z polárnych oblastí, tak je to Peťo Valušiak. V prípade kaňoningu je mojím „parťákom“ Miro Dušek, s ktorým som prešiel najťažší kaňon sveta Trou de Fer či Bras Magasin. V prípade splavovania riek môžem spomenúť Lucišu Holú alebo Petra Ondrejoviča. V jaskynnom svete to bol Braňo Šmída, Lukáš Vlček, v domácom podzemí Igor Pap. Keď sa povie Nová Guinea a domorodci, tak je to Rudo Švaříček a pri cestách do Afriky si vždy spomeniem na Ivana Bulíka, s ktorým som robil film Pygmejovia a film Suri.

-V čo veríte, alebo k čomu sa utiekate v okamihoch, keď ste v hraničnej situácii - vyviazaný na lane nad priepasťou, na rafte alebo v krajine, kde je mínus 40 stupňov? Je to viera v Boha, v samého seba, alebo sa utiekate k niečomu inému?-
Verím v niečo, čo je univerzálne. Možno to vyznie naivne, ale som presvedčený, že človek by mal robiť v živote len dobré skutky. Lebo všetko sa mu raz vráti. Každému. Buď v tomto, alebo v budúcom živote. A verím hlavne sebe. Tomu ma naučili hory i nosičské remeslo. A naučili ma ešte jedno: Čo si naložím na chrbát, to musím doniesť do cieľa.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR