v stredu na sociálnej sieti pripomenul obete okupácie Československa z augusta 1968. Ako napísal, prvotnou emóciou mnohých ľudí ráno 21. augusta 1968 bolo zdesenie.
uviedol Pellegrini a dodal, že postupne všetky pocity nahradilo obrovské sklamanie.
Ľudia pochopili, že ich nádeje na lepší život, viac slobody a otvorenejšie hranice sa definitívne skončili. Historici sa v skúmaní obrodného procesu vo vtedajšej komunistickej štátostrane sústredia na jej vnútorný mocenský boj a následný konflikt s Kremľom.
uviedol prezident.
Doplnil, že táto nádej medzi ľuďmi mala svoje konkrétne plody – zrazu boli súdržnejší, milší jeden k druhému, ochotní viac obetovať pre svoju vlasť. Okno nádeje sa však 21. augusta 1968 definitívne zatvorilo za škrípania tankových pásov, štekania guľometov a ostalo pokropené krvou nevinných ľudí.
V prípade, ak sa vám nezobrazil zdieľaný obsah nad týmto textom
kliknite sem
uzavrel Pellegrini.
V noci z 20. na 21. augusta 1968 vtrhli vojská Varšavskej zmluvy, s výnimkou Rumunska, do Československej socialistickej republiky (ČSSR). Jednotky Poľska, Maďarska, Bulharska a Nemeckej demokratickej republiky sa neskôr stiahli, no Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) rozmiestnil svoje vojská na území ČSSR. Sovietske vojská sa nakoniec stiahli až v roku 1991. Nádeje vkladané do vtedajšieho obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane a spoločnosti vedené prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) Alexandrom Dubčekom okupácia zmarila a nastúpila takzvaná politika normalizácie. Za prvého, neskôr generálneho tajomníka ÚV KSČ, bol na jar 1969 zvolený
Gustáv Husák, ktorý sa v roku 1975 stal aj prezidentom. Okupácia si vyžiadala desiatky mŕtvych a stovky zranených. Československá vláda zaznamenala v septembri 1968 od 21. augusta do 3. septembra 72 mŕtvych, napokon ich priznala 90. Počty zranených sa líšili. Vojská za sebou nechali zničené cesty a rozstrieľané fasády domov.