Recenzia: Vražda na brehu Dunaja v Divadle Aréna

Vražda na brehu Dunaja vznikla ako autorský projekt v predmete Tvorivý ateliér a umelecky študentov a študentky posledného ročníka réžie a dramaturgie Divadelnej fakulty VŠMU viedli Mário Drgoňa a Adam Dragun.

Je veľmi dobré, že sa v tomto projekte k slovu dostávajú aj samotní tvorcovia, poslucháči réžie a dramaturgie na VŠMU, ktorých téma, alebo skôr tragédia, zatiaľ bez konca, zaujala.

V predstavení z ich úst odzneli slová, že minulosťou nemôže byť niečo, čo nie je uzavreté.

Čiže, nejde o minulosť a preto treba o tom hovoriť nahlas.

Pútavý koncept a dôraz je kladený na neustále úsilie väčšiny spoločnosti zatvárať si oči pred problémami, keď sa v pozadí všetkých možných inovácií reklám, ktoré k divákovi každoročne priam tečú do domácností, kde pomedzi to „beží aj samotný život a prichádza smrť.“

Mladý kolektív tvorcov: Nikki Böjtösová, Katarína Káziková, Alex Mihalík, Peter Kepeňa, Samuel Šimkovic , ktorí zároveň svoje slová, rešerše a osobné vklady aj performujú, sa zamýšľa aj nad možnosťou „čo by bolo, keby...“

Dôraz v predstavení, alebo skôr v rekonštrukcii prípadu vraždy Daniela Tupého, položili títo mladí ľudia na apel, ktorý by mal diváka nútiť uvažovať. Je veľmi smutné aj krátkozraké, ak si niekto zo smrti mladého človeka robí propagandu, či naháňa nebodaj voličov alebo skrz takýto skutok vytvára fantómov na strane protivníka… A, na toto všetko predstavenie upozorňuje.

Pretože nič, ani umenie,a ani slovo úcty neprinavráti rodine život dcéry či syna, ale sa aspoň letným dotykom pochopenia pousmeje na nevyliečiteľnú ranu v srdci mamy a otca.

Zaujímavé spracovanie, osobný vklad tvorcov, vlastná skúsenosť. Pohľad cez optiku divadla. Slová a osobná skúsenosť umeleckej riaditeľky a dramaturgičky Divadla Aréna Saši Sarvašovej, miesto na mape – Tyršovo nábrežie, kde sa zločin stal a nachádza sa tam aj samotné Divadlo Aréna…To všetko tento účinok umocňuje.

Je nevyhnutné, aby sa do popredia dostal uvažujúci človek, ktorý si nenechá hlavu opantať reklamami, ktorého hoc je snaha, AI nenahradí,a ak, o to viac sa jeho hodnota zvýši a bude mať vyššiu cenu pre každého, kto je schopný odlíšiť ducha človeka od plechu, plastu a kopca drôtov.

Ak dáva človek človeku myšlienku, úvahy a aspoň kúsok úsilia priniesť jeho duši pokoj, to je výsledkom nie iba lásky k umu ale aj spolupatričnosti nezaslepenosti.

Aréna dáva na pôde Štúdia Loft priestor mladej generácii umelcov, ešte poslucháčov, ktorí už majú čo povedať. Preto im treba načúvať. 

Aj v prípade predstavenia týkajúceho sa vraždy Daniela T. ide o citlivý vnímavý pohľad do hĺbky, pohľad presne takých mladých ľudí, ako bol on sám, ktorí nenechali túto tému zaspať.

Použili kultivovanú formu paralel prostredníctvom divadla "kde sa smrť iba hrá" a človek odíde po zhasnutí svetiel domov. Aj napriek tomu že tento mladý človek z divadla domov živý nepríde, možno odíde kus z neho v úvahách, „prečo musí niekto neustále doplácať na hamýždnosť a surovosť spoločnosti.“

A to v akomkoľvek smere. Mladým sme totiž pribuchli dvere, vzali možnosti prehovoriť neustálym hovorením o sebe, nevšimli sme si, že nás môžu tiež niečo naučiť.

Možno, práve tí v umení si vedia, našťastie, slovo vziať sami. Ale, koľké deti, mládež, už dnes, ani nedokážu povedať : " Neviem kadiaľ, pomôž!" Len im človek v školách nachádza rany po škrabancoch a pravidelných rezoch s výhovorkou," to bola mačka.

" Suplovať rodiča však spoločnosť ani divadlo nedokáže, ale určite dokáže práve divadlo nemalé zázraky. Priestor pre mládež, pre naše vysvedčenie, možnosť pozrieť sa do zrkadla našej výchovy, vplyvu a napokon ratolestí, bez ktorých by ani život nemal zmysel. Bez výhonkov a budúcich pevných stromov, ktoré naučíme hovoriť, formulovať veci a nazývať ich pravými menami.

Som vďačná za stvárnenie, za pohľady na tento skutok - vraždu mladého človeka, za ponor do zmyslu, a najmä účelu, aký v takýchto prípadoch divadlo má. Za návrat ku Shakespearovi, ktorý skrz divadlo nechal usvedčiť v Hamletovi vraha, za slovenských tvorcov, ktorí usvedčili zo zlyhania systém, aha, pardón, nie....otvorili dialóg viacerých generácií detí a ich rodičov.

Dúfajme. Pretože, čo ak by tam stál náš/a syn alebo dcéra. Byť slepým je niekedy to najväčšie previnenie voči blízkemu a nehľadajme ho na displeji mobilného telefónu, ale doma za stolom, ráno, počas dňa, večer v posteli, a keď vyrastie, tak pri rodinnom obede... a skúsme najmä, či je obsahom našej duše aj vo chvíli, keď nám zoči-voči nestojí. Lebo, ak sme si tohto vedomí, vieme, že aj ten cudzí muž/žena je takouto súčasťou niekoho iného.

Autor recenzie:  Jana Jurkovičová

Foto: Divadlo Aréna