Zomrela česká herečka Libuše Šafránková, známa najmä z filmovej rozprávky Popoluška.

Zomrela česká herečka Libuše Šafránková, známa najmä z filmovej rozprávky Popoluška. Herečka sa stiahla do úzadia pred niekoľkými rokmi, keď jej diagnostikovali rakovinu pľúc.

Keď medzi herečkami vyhrala anketu Hviezda môjho srdca, oslovil ju Zdeněk Svěrák: "Milá princezná českého filmu, z vôle ľudu sa Popoluška zo Šlapaníc práve stala kráľovnou." Vytvorila veľa iných rolí, ale pre celé generácie zostane predovšetkým nežne uličníckou hrdinkou Troch orieškov pre Popolušku .

V rozprávkových úlohách "bojovala" Šafránková počas televíznych Vianoc sama so sebou, okrem Popolušky hrala v Princovi a Večernici, vo Treťom princovi, v Soli nad zlato, v novšej Micimutr a v romanci Príde tento rok Ježiško? Nemohla prehrať.

Avšak legendou sa stal film režiséra Václava Vorlíčka. Premiéru mal 1. novembra 1973 a do kín prišli tri milióny ľudí a čoskoro pribudli ďalšie v zahraničí. "Okolo Vianoc mi chodí najviac listov, od Nemecka po Nórsko," opisovala herečka, ktorá pred kamerou začínala v sedemnástich ako Barunka z Babičky.

 

 

Vorlíček ako prvý oslovil Janu Preissovú, ale tá priznala, že je tehotná, a Popoluška tak pripadla Šafránkovej. S princom čiže Pavlom Trávníčkom až po rokoch dabovala Strachopudka. "Varovali ma, že také veci neberie, ale bola veľmi milá, vraj jej dabing ešte nikdy neponúkli," popísal režisér Petr Zelenka.

Krehká dievčina sa prirodzene preniesla do zrelých rolí: bola mamičkou vo filme Báječná léta pod psa i seriálu Poste restante, v snímke Ako sme hrali čiaru predstavovala babičku, starosvetskú vľúdnosť vniesla do seriálu Gympl či komédie Donšajni. A dojímala v oscarovom Koljovi.

Ale pritom tvrdila, že nie je len svätica. "Ja som vďakabohu hrala v divadle aj postavy, ktoré ma pretiahli bahnom, a celkom som si to užila. Asi mi to pomohlo vyrovnať tú druhú, vyložene kladnú polohu. V súkromí nadávam málo, maďarsky či nemecky, krásne to drnčí. A keď je najhoršie, spievam."

Po celý život si niesla spomienku na otecka pri organe, pláne, kde si hrávala na Winnetoua aj nákladný vlak, ktorý ju zamlada vozieval domov z nočných predstavení. "Vďaka oteckovej výchove mám veľmi široký repertoár, operu, operetu, dychovku."

Svoje javisko našla v Divadle Za bránou a Činohernom klube, jej filmové zbierke dominuje Vrchný, prchni, kde tak ako vo filme Všetci moji blízki, Svadobnej ceste do Jiljí či seriáloch Náves, Priekopy a Stopy života hrala po boku manžela Jozefa Abrháma.

Obaja pracovali aj so svojím synom, ktorý točil dokument o Pavlovi Landovskom Hoteliér. Vtedy neváhala povedať, že nápad Jana Káčera "vyliečiť" Landovského návratom k divadlu zaváňa hyenizmom.

Hoci navonok víla, mala v sebe silu. Ukázala ju, keď bojovala s bulvárom tvrdiacim, že bola v protialkoholickej liečebni: "Náhle ma podporila armáda slušných, statočných ľudí, o ktorých už ani nevieme." Stála za zmenami Novembra: "Iste, ideálne by bolo vrátiť čas a utvárať dejiny od roku 1989 znova, bez kazenia. Ale išla by som znovu robiť, čo by bolo potrebné. "

Pôsobila ako z iných časov, kedykoľvek sa vracala do krajiny detstva. "Vždy a všade sa spievalo. Dokonca aj zapáliť sviečku na hroby sa na Všetkých svätých chodilo s kapelou, smrť sa chápala prirodzene ako pokračovanie života. Takže keď idem za oteckom na cintorín, nie je mi smutno. Ideme na bicykli a spievam - Ísť a hľadať Eldorááádo ... "