Rozhovor: Priznajme si ľahostajnosť

Prečo práve holokaust?

Podľa mňa je to vec, o ktorej sa hovorí nie práve prirodzeným spôsobom. Stále sa hovorí o holokauste ako o niečom, čo bolo, a ja mám pocit, že je to niečo, čo má vplyv aj na dnešnú dobu, dnešné vzťahy a nazeranie na tému „našich minulostí“. Takže, preto som sa veľmi potešila, keď Ľubka Lesná priniesla hru o dnešných ľuďoch a o tom, ako dnes jednotlivé generácie žijú, a pritom sa príbeh každej postavy dotkol nejakým spôsobom holokaustu... a musí sa s tým vyrovnávať tu a dnes. Postavy hry sú jednak ľudia, ktorých sa dotkol či už holokaust alebo s ním súvisiaca arizácia a spôsob, akým o tom hovoria, je podľa mňa pútavý.

Je tam dosť veľa postáv, preto sme zostali pri tvare scénického čítania. Sme malé divadielko a do budúcna, keby sme to nebodaj inscenovali, tak by sme to museli poňať inak. No toto scénické čítanie nám dovoľuje nechať všetky farby, všetky postavy a ich príbehy, ktoré prinášajú každá inú tému. Hlavnou postavou je človek, ktorý prišiel do Bratislavy z Ameriky. Do Ameriky sa dostal počas II. Svetovej vojny, kým sa jeho celá rodina skončila v koncentráku, a hoci mamička sa zachránila, na následky utrpenia zomiera. Chlapček sa s ňou stretol nakrátko ešte aj v Amerike, no zostáva v ňom zvláštna trauma. Má doma krabicu s jej denníkmi a nie je v stave ich čítať. Má ženu, pre ktorú je nepochopiteľné, že manžel nemá žiadnu rodinu a nemá ani snahu po nej pátrať. A tak sa rozhodne tu rodinu hľadať. Podarí sa. Hra sa začína v jeho rodnom v Bratislave, ktorý bol arizovaný, a kam pozvali ľudí, ktorých vypátrala jeho žena. Stretáva sa s neterou a jej priateľom, nečakane tam príde jej nepozvaný brat ako vypaľač... A dom sa zaľudní viacerými príbehmi a otvára sa v hlave hlavnej postavy aj priestor na denní jeho mamy...

Najprv skúsim povedať, prečo pôvodná dráma – TICHO a spol. si vytýčilo ako svoju lásku a povinnosť. Dávame jej priestor na našom webe, inscenujeme ich alebo pripravujeme takéto čítania. S rôznym úspechom...

A, prečo táto hra... Je to téma, ktorá ma oslovila. Jednak som spolupracovala s Ľubkou Lesnou v rozhlase na krátkych Momentkách z druhej polovice 20. storočia, a v nich sme tieto témy načali. A jednak pre mňa je taký načatý dialóg impulzom na pokračovanie a pre Ľubku takisto. Na základe spolupráce začala po tejto téme hľadania koreňov a všetkého, čo s tým súvisí, pátrať a pre mňa bolo dôležité spraviť druhý krok, zistiť, kam sa odvtedy posunula. Pri prvej hre sme si uvedomili, nielen, čo sa týka židovského obyvateľstva, ale celkovo naša generácia dostala málo informácií od svojich rodičov o ich minulosti, o tom čo sa odohrávalo, a keď, tak veľmi nepresne zaradené do dobových súvislostí. Ťažko sa to totiž za socializmu pomenovávalo, a keď sa nepomenovalo vtedy, dnes už v našej generácii často nemá kto...

Súvisí to s pripomenutím 70. výročia dňa, kedy odišiel prvý transport zo Slovenska do Osvienčimu. Naše čítanie je súčasťou väčšej spomienkovej akcie, ktorá zahŕňa napríklad aj čítanie mien v Poprade a vypraví sa vlak z Bratislavy do Popradu a do Osvienčimu a naspäť...

Ako som už spomínala, hra má v tejto chvíli deväť postáv a TICHO a spol. pôsobí v komornom priestore – 10 x 10 aj s divákmi nazvanom príznačne Staromestký klub 10 x 10, a v tomto priestore sú štyria herci maximum!... No možno nájdeme s režisérom vhodný kľúč. Režijné vedenie čítania bude mať tento raz mladý režisér Lukáš Kodoň, hudobnú spoluprácu má Matej Gyarfáš a čítať budú Vladimír Jedľovský, Mária Kráľovičová, Štefan Kožka, Judita Hansman, Sláva Daubnerová, Dada Gudabová, Jana Lieskovská, Pavel Graus, Tomáš Vravník.