Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra    Knižné novinky

13. júna 2018

Zlo si vždy nájde aj malú trhlinku...



Áno, pravda je taká, že zlo si vždy nájde aj malú trhlinku. A nevyberá si. V tom je zákerné, nevypočítateľné a brutálne...



Zdieľať
Zlo si nevyberá

Novinka Zlo si nevyberá nás zavedie do Afganistanu, ktorý sa zmieta náboženským fanatizmom a úsilím nastoliť aký-taký mier.
Zlo rozhodilo siete  nad Kábulom. A nevyberá si. Je príliš divoké, príliš živelné, v jeho optickom strede sa stretlo množstvo rôznorodých záujmov, takže prináša iba smrť ako každá vojna.
Tento príbeh nás vtiahne do víru krvavých udalostí, odhalí  nezmyselnosť násilia a uprostred diania aspoň trochu poodkryje neznámy Afganistan

Autor Peter Kijaba zaujme už svojím životným príbehom. Prešiel päťročnou službou vo Francúzskej cudzineckej légii, posledných desať rokov pracoval ako kontraktor vo vysoko rizikových oblastiach na Haiti a v Afganistane a dnes pôsobí v Iraku.
Po prvej knihe Kontraktor, ktorá sa stala slovenským bestsellerom, sa vo svojich spomienkach vracia do Afganistanu.

Pre slovenského čitateľa vzdialená, exotická krajina, v ktorej sa bojuje, dokonca sme tam vyslali vojenský kontingent.
A v skutočnosti?
Dva osudy – Kalaša Timuka a britskej agentky Šahily – sa v Afganistane neustále pretínajú a zrážajú, okolie, v ktorom žijú, predstavujú dva svety, dva strety civilizácií, tej západnej a východnej. Popritom vnímame udalosti, ktoré v súčasnosti formujú Afganistan, úlohu EÚ a rôznych sprostredkovateľov mieru, ktorí majú na mysli len svoje vlastné ciele.

Zlo si nevyberá sa vám dostane hlboko pod kožu reálnym zobrazením skutočnosti plnej teroru a beznádejou, ktorá sa rozprestrela nad touto bohatou krajinou, z ktorej by si každý chcel uchmatnúť svoj šťavnatý kus. A pritom všetci chceli iba mier!

Prečítajte si úryvok z novinky Zlo si nevyberá:

10.56 – HLÁSENÁ EXPLÓZIA (IMPROVIZOVANÝ VÝBUŠNÝ SYSTÉM S POUŽITÍM VOZIDLA) V BLÍZKOSTI KRUHOVÉHO OBJAZDU LETISKA. PROSÍM, POTVRĎTE SVOJU POZÍCIU.

Pred chvíľou ich skoro zabilo.
Tentoraz to bolo iné. Ako varovanie.

Charakteristické tupé „DUM“ vlastne vôbec nepočul. Nepocítil ani typický smrad – niečo medzi čpavkom a petardou, s prí­chu­ťou betónu a nedopečeného mäsa na grile. Pancierové auto stlmilo zvuk a zamedzilo pach. Zvláštne, v akom supermodernom svete žijú. Textová správa im oznámila, že práve mohli zomrieť. Digi­tálne slová bez akýchkoľvek emócií. Mal chuť zdvihnúť zrak k nebu a snáď nahmatať toho, kto ho stráži, ale ako to urobiť vnútri v aute?
Stuart, bláznivý Škót z Glasgowa, čo sedel vedľa neho, pred klientkou radšej držal hubu. Bola to jej prvá služobná cesta do Afganistanu. Prvá z mnohých, keď bude dennodenne vychádzať spoza relatívne bezpečných múrov do mesta neistoty. Matej a Stu robili diplomatke „tiene“ – tak sa nazývali ochrankári na Strednom východe medzi sebou, vo svojom uzavretom, kontraktorskom mikrokruhu.
Až doma! kývli si.
„Kábul pritom vyzerá tak priateľsky,“ povedala.
„Zdanie klame,“ mudroval Matej. Keď jej podával kufor, na chvíľu ponoril zrak do jej čiernych očí, o akých sa spievajú piesne. Neboli extra zvláštne, iba veľké a hlboké, také, čo by dopomohli k zločinu alebo hriechu. A možno naopak, možno nosia šťastie všade, kam prídu. Kto to má poznať na prvý pohľad?
„Schytal to nemecký konvoj minútu po našom odchode,“ prečítal Stu info v bezpečí, keď sa za nimi zatvorila modrá brána so žltými hviezdami. Delegácia Európskej únie. Ich prechodný domov.
Matej si znova a znova prezeral strohú správu z operačného centra. Niečo na nej ho štvalo. Prosím, potvrďte vašu pozíciu…
Prosím, prosím… Že by sa z šéfa operačky stala citlivka?
Keď píšete list na skutočný papier, ten, čo ho číta, dokáže rozpoznať, či ste sa ponáhľali, alebo naopak, písali trpezlivo. Odhadne, ak vám je niečoho ľúto. Zistí, či k nej alebo k nemu prechovávate city, prípadne ako veľmi vám chýba. Možno nájde na okraji zaschnutú slzu, neopatrne zotretú s časťou písmena z modrého atramentu.
Matej však nedržal v rukách rukopis, iba blbý mobil. Skutočne, zvykol si na rutinu tak, že mu stačila vytriedená, skrátená a funk­č­ná informácia. Stačila na to, aby v práci prežil. Ale PROSÍM?
PROSÍM bola atramentová machuľa na prázdnom liste. PROSÍM v správe nemalo čo hľadať. Aspoň v tomto svete nie. To akoby v strede bieleho ópiového poľa zbadal vlčí mak, ktorý tam v slabej chvíľke nechal dokvitnúť ktorýsi pašerák. Z recesie, z dobrej vôle či možno z rešpektu ku kráse… Ibaže to sa v Afganistane nestáva často. Ak vôbec! A patria sem vlastne? On, Stuart, klientka? Ohli chrbát, prispôsobili sa ich zákonom, tradíciám. Aby neurazili… Veď je to prirodzené.
Stačilo necelých sedem rokov islamského fundamentalizmu hnutia Taliban, aby Afganistan stratil tvár, charakter, aby sa zabudlo na jeho dušu… Pritom všetci chceli iba mier. Podrobili sa a vrátili do minulosti. Vlastne niekam, kde začínal ich prorok Mohamed. Niekto by povedal: „Dnes sú predsa iní. Taliban skončil na smetisku dejín.“ Ibaže džínsy a západné tričká, ktoré vidíme na mladých ľuďoch v uliciach hlavného mesta, nezmenia zo dňa na deň nevyliečenú dušu.
Raz sa niekto Mateja opýtal: „Aký je Kábul?“
„Tak vieš čo? Šarkana nad Wazir Akhbar Khan som nikdy nepúšťal. Kto to nerobil, vraj v Kábule ani nebol,“ použil smiešne cliché tej svoloče pseudofotografov, reportérov bez chrbtovej kosti a humanitárnych pracovníkov zo západu, čo sa každý štvrtok ožierali na inom mieste, lebo to bolo oveľa jednoduchšie než ho­voriť pravdu.
Ani on na tom nebol lepšie. Pozemské zážitky bežných ľudí v Kábule mu počas šiestich rokov unikali rovnako ako nutkanie vrátiť sa domov. Totiž predtým, kým si nespomenul na niekoľko svetlých udalostí – ako keď ho Massoud pozval k sebe domov, niekde v susedstve starého parlamentu, a jeho otec mu daroval za hrsť svetlých marhúľ a kolu v plechovke, alebo keď priniesol zo Slovenska škatuľu inzulínu a odovzdal ju pred supermarketom Spinney´s bývalému pilotovi vrtuľníka čoby pozdrav od jeho syna. Skôr ako si spomenul na tieto momenty, z pamäti sa mu vynoril komplexný útok na hotel alebo streľba v zelenej zóne, ani nie dve­sto metrov od toho istého supermarketu Spinney’s. Zišiel mu na um monument pri rieke s podobizňou Farkhundy Malikzadovej, prosiacej o zmilovanie chlapcov v džínsach a západných tričkách.
A pritom všetci chcú iba mier!
Často sa pýtal sám seba, ako niekto dokáže presvedčiť iného človeka a v sekunde vziať životy desiatkam, stovkám ľudí? Ako ten samovrah na letisku… Čím ho presvedčia? Kde leží spínač ľudskej duše? Pravda je taká, že zlo si vždy nájde malú trhlinku. Slabosť, niekedy podmienenú láskou, inokedy strachom… Emócie, ktoré driemu v každom človeku. No aby sa zlo rozrastalo a šírilo, potrebuje ďalšie elementárne častice, totiž komunitu a prostredie. Veď aj semienko najprv potrebuje vatu alebo zem.
Afganistan aj celé jeho okolie na opačnej strane priepasti je príliš divoké, príliš živelné… A predsa sa našli takí, čo sa snažili za každú cenu postaviť pontónový most.
Aj Matej sa chvíľu snažil…

Milan Buno, literárny publicista


   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Na Pohodu môžu fanúšikovia cestovať aj vlakom. Vlakom je to Pohoda 2018
<< predchádzajúci článok
NEUVERITEĽNÝ VÝKON: Medvedík čistotný vyliezol na 23-poschodovú budovu

Zlo si vždy nájde aj malú trhlinku... - diskusné fórum čitateľov