Ako vedie USA menovú vojnu

 

Bolo veľmi zaujímavé po utorkovom zverejnení pozorovať bezprostredné reakcie trhu na tento zápis. Konkrétne boli zreteľné rozdiely medzi jednotlivými trhmi: devízové trhy a trh so zlatom sa, ako sa zdá, domnievali, že zo zápisu vyplýva prakticky isté ohlásenie ďalšieho značného kvantitatívneho uvoľňovania (QE2) na konci budúceho zasadnutia FOMC 3. novembra, a poslali dolár prudko dole, čo vymazalo dvojdňové zisky voči euru a vytvorilo nové maximá u zlata; americký trh s vládnymi dlhopismi podľa všetkého zaujal optimistickejší pohľad na vec - po uverejnení ceny klesli a výnosy z desaťročných dlhopisov vzrástli o 3 až 4 bázické body.


Pre posledne spomínané existujú dve možné vysvetlenia. Prvé je priaznivé a hovorí, že trh s dlhopismi pripisuje väčšiu váhu známkam nesúladu medzi členmi FOMC ohľadom QE2, a teda nie je tak presvedčený o bezprostrednej nevyhnutnosti tohto uvoľňovania.

Druhé vysvetlenie je potenciálne oveľa viac znepokojujúce pre americké (a čínske) úrady. Devízové trhy očividne veria v pravdepodobne definitívny úspech politiky kvantitatívneho uvoľňovania, t. j. tlačte viac peňazí a tým znehodnotíte menu. Možno trh s dlhopismi tiež konečne začína veriť, že táto politika bude príliš úspešná, pokiaľ ide o vytváranie inflácie.

Keby tomu Čína dostatočne pevne uverila, pritom je vysoko nepravdepodobné, že by skutočne predávala americké vládne dlhopisy, ktoré drží, čo by sa rovnalo finančnej samovražde, určite by v tom prípade ticho diverzifikovala a zvýšila podiel bezpečnejších mien a dlhopisov denominovaných v týchto menách. Avšak tu spočíva problém, pretože jedinými životaschopnými alternatívami pre veľkoobchodné dávky čínskych rezerv sú euro, britská libra, jen a švajčiarsky frank a vlády zodpovedné za všetky tieto meny, s výnimkou eura, už použili kvantitatívne uvoľňovanie a pravdepodobne uvažujú o navýšení objemu peňazí, ktoré tlačia.

Naopak menová politika Európskej centrálnej banky (ECB) vyzerá príjemne ortodoxne a príkladom toho môžu byť komentáre guvernéra Bundesbank Webera z minulého týždňa. ECB, ktorej stále dominuje Bundesbanka, nemieni bezhlavo riskovať a tlačiť peniaze. Tiež sa všeobecne vie, že Čína je toho názoru, že eurozóna vďaka svojej, v konečnom dôsledku robustnej, reakcii na dlhovú krízu na jar tohto roku urobila dosť pre zabezpečenie svojho prežitia. Číňania sa dokonca nechali počuť, že chcú nakupovať grécke dlhopisy.

Ponúka sa záver, že entuziazmus, s ktorým sa Fed vrhol na inflačné cielenie môže znepokojiť Čínu do tej miery, že začne alokovať oveľa väčšiu časť svojich devízových rezerv do eura. V dôsledku toho môže výrazne posilniť euro voči americkému doláru.

Týmto spôsobom vedie USA úspešnú menovú vojnu a zámienku pre jej kroky možno ľahko prognózovať - Fed má duálny mandát, t. j. zachovanie najvyššej možnej zamestnanosti úmerné zachovaniu cenovej stability, a vzhľadom na to, že existuje nebezpečenstvo poklesu cien, v mandáte centrálnej banky nie je explicitná zmienka o kurzovej stabilite, pretože tá patrí do pôsobnosti amerického ministerstva financií a vláda nesmie zo zákona ovplyvňovať politiku Fedu. Domáca ekonomická situácia si teda vyžaduje od Fedu väčšiu prispôsobivosť a akýkoľvek vplyv na dolár je jednoducho vedľajším účinkom. Tento systém je tak veľmi pohodlný. Ak nemôžu USA donútiť Čínu, aby umožnila posilnenie svojej meny, môžu aspoň nepriamo vytlačiť nahor hodnotu eura voči doláru a spolu s ním vo vítanom logickom dôsledku aj meny tých veľkých obchodných partnerov, ktoré sú vo väčšej či menšej miere s eurom spojené, t. j. britskú libru plus niektoré východoeurópske a škandinávske meny.