Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra

20. marca 2008

Český herec Luděk Munzar oslavuje 75. narodeniny



Luděk Munzar, idol povojnovej generácie a herec, ktorý dokáže svojím výkonom strhnúť divákov ešte i dnes, sa narodil 20. marca 1933 v juhočeskej Novej Včelnici. Od detstva síce túžil byť ...



Zdieľať
BRATISLAVA 19. marca (SITA) - Luděk Munzar, idol povojnovej generácie a herec, ktorý dokáže svojím výkonom strhnúť divákov ešte i dnes, sa narodil 20. marca 1933 v juhočeskej Novej Včelnici. Od detstva síce túžil byť vojenským pilotom, ale popritom ho uchvátil aj svet poézie a divadla. Ako študent obchodnej akadémie v Hradci Králové začal hrať v tamojšom amatérskom súbore Mladá scéna a len "na skúšku" si podal prihlášku na pražskú DAMU. Vzali ho hneď na prvý raz a hoci po štúdiu (1952 - 56) nastúpil do divadla v Mladej Boleslavi, už o rok sa stal členom pražského Národného divadla. Od začiatku zaujal hereckým civilizmom, nechuťou k veľkým gestám, emóciám, ale zároveň dal divákom vždy pocítiť, že na javisku stojí niekto, koho vnútro je bohatšie než ľudí, ktorí sa presadzujú za každú cenu. Spočiatku vytváral postavy svojich súčasníkov revoltujúcich proti malomeštiactvu staršej generácie: F. Hrubín - Srpnová neděle (1957), Krištáľová noc (1960), M. Kundera - Majitelé klíčů (1961). Revolta však poznačila aj jeho historické úlohy ako bol Merkucio: W. Shakespeare - Rómeo a Júlia (1965) a Leon: M. Krleža - Páni Glembayovci (1976). Vnútorné napätie a nespokojnosť so stavom spoločnosti sú typické i pre Munzarove výkony v ďalších hrách: A. P. Čechov: Višňový sad (1964), W. Shakespeare: Henrich V. (1970), L. N. Tolstoj - Vojna a mier (1974), B. Brecht - Zadržateľný vzostup Arthura Uia (1976) L. Stroupěžnický - Naši furianti (1978), Aischylos - Oresteia (1981), J. W. Goethe - Faust (1982), J. Topol - Peší ptáci (1982), K. Čapek - Zo života hmyzu (1989), J. Goldman - Lev v zime (1989). Na striebornom plátne sa Luděk Munzar objavil po prvý raz v roku 1955 vo sfilmovanej opere Dalibor, ale rozhodujúcimi boli pre neho tri filmy. Dědeček automobil (1957), kde v komediálnom príbehu o začiatkoch automobilizmu v Čechách vytvoril hlavnú postavu sympatického automechanika a získal celoživotnú lásku k autám a pretekárskemu športu. Jeden deň môjho syna (1964) ho zasa ukázal ako výrazne negatívneho hrdinu a v tom pokračovalo i sfilmovanie Kunderovho románu Žert (1969), kde sa jeho Zemánek stal doslova symbolom človeka schopného prežiť bez ujmy v akomkoľvek režime. Aj neskôr sa síce Luděk Munzar objavil v mnohých filmoch (Čas pracuje pre vraha -1979, Paleta lásky - 1976, Temné slnko -1982, Tretí princ -1983, Kto sa bojí, uteká -1986), ale úlohu dôstojnú svojho talentu dostal už iba v Levovi s bielou hrivou (1986), kde vytvoril postavu skladateľa Leoša Janáčka. Našťastie, bola tu ešte televízia, ktorá ponúkla Luďkovi Munzarovi zaujímavé príležitosti v inscenáciách (Waterloo -1967, Klobúk plný dažďa -1978, Kráľovská hra - 1983), či v seriáloch. Diváci si ho najviac obľúbili v titulnej postave seriálu Synovia a dcéry Jakuba Sklára (1986), výrazné postavy však vytvoril i v seriáloch Dnes v jednom dome (1979) a Zlá krv (1986). Luděk Munzar je dvakrát ženatý a má dve dcéry. Keď prvá manželka odišla ilegálne aj s ich dcérou do zahraničia "bol som na pokraji zrútenia. Našťastie, práve vtedy prišla do nášho súboru nová tvár – Jana Hlaváčová". Tiež mala za sebou tragickú skúsenosť - smrť manžela a tak sa obaja, vnútorne ubolení, postupne zblížili a v roku 1969 vzali. "Jana pre mňa znamená veľa. Je veľkorysá, vždy ma vo všetkom podporila. A ja viem, že aj keď sa zosypem, u nej nestratím kredit." Luděk Munzar sa stal otcom i Tereze, dcére Jany Hlaváčovej z prvého manželstva a v roku 1971 sa im navyše narodila dcéra Bára, ktorá je tiež herečkou. Veľkým zlomom v živote Luďka Munzara a Jany Hlaváčovej bol rok 1990, keď dali obaja výpoveď z Národného divadla. Nesúhlasili s koncepciou nového vedenia, ktoré im navyše povedalo, že pre nich nemá ďalšie úlohy. Kým Jana Hlaváčová pokračovala v hereckej kariére a v roku 1992 sa stala členkou Vinohradského divadla, on sa s javiskom rozlúčil definitívne. "Nešlo o nijakú ukrivdenosť. Potreboval som sa oslobodiť. Herectvo trvá dve hodiny a potom zomrie a ten, koho sa ním dotknete, býva obvykle taký plachý, že vám to ani nepovie. Len aby neobťažoval." Luděk Munzar sa vrátil k svojej veľkej láske – autám. Začal s nimi podnikať a skúšal to i ako automobilový pretekár. Po niekoľkých rokoch ale došlo k finančnej kríze a odvtedy "sa stal spokojným penzistom". Čo ale, určite, neplatí na sto percent. Stále vystupuje v milovanom rozhlase, občas i v dabingu a objavuje sa aj na televíznej obrazovke - v seriáli Četnícke humoresky (2000 - 2007), Hotel Herbich (2000), Miesto v živote (2006), Náves (2005), Příkopy (2007) a Hraběnky (2007). Divákov s veľkým úspechom sprevádzal i v televíznych dokumentárnych cykloch o prírodných a historických pamätihodnostiach Späť k prameňom (2002), Rozhliadni sa, človeče (2005) a Pamäť stromov (2006). Vo Vinohradskom divadle režíroval hry Dáma není k pálení (2001) a Zmiešané pocity (2004) a je aj autorom spomienkovej knihy ...když jsem to slíbil (1998). Sám sa však priznáva, že jeho súčasnou najväčšou láskou je štvorročná vnučka Anička, pre ktorú napísal dokonca knihu rozprávok S vůní vánku po heřmánku. "Teším sa z každého nového dňa s ňou. Teším sa na to, ako pôjde do školy - a potom, možno, budem myslieť na jej tanečnú. Jednoducho, som starým otcom na plný úväzok." SITA

   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
A4 - nultý priestor - program APRÍL 08
<< predchádzajúci článok
Lord of the Dance po štyroch rokoch na Slovensku

Český herec Luděk Munzar oslavuje 75. narodeniny - diskusné fórum čitateľov