Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra

13. apríla 2014

G. Robert: Slováci majú schopnosť znova sa pustiť do niečoho nového



Na snímke bývalý riaditeľ Francúzskeho inštitútu na Slovensku Guillaume Robert počas rozhovoru, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky 13. apríla 2014 v Bartislave.



Zdieľať
Na snímke bývalý riaditeľ Francúzskeho inštitútu na Slovensku Guillaume Robert počas rozhovoru, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky 13. apríla 2014 v Bartislave. Foto: TASR/Igor Calpaš
Bratislava 13. apríla (TASR) - Na Slovensku v minulosti žilo a pracovalo viacero francúzskych osobností s umeleckými sklonmi. Podarilo sa im skĺbiť umelecké nadanie s ich prácou, napríklad v kultúrnych inštitútoch či na veľvyslanectvách. Patril k nim aj Guillaume Robert (42), ktorý stál na čele Francúzskeho inštitútu. V rozhovore, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky, sa rodák z Toulouse charakterizoval ako zvláštny diplomat, lebo sa špecializoval na kultúrnu oblasť, na poslanie kultúry a umenia, nie na politiku.



-Vyštudovali ste umenovedu, kulturológiu, prípadne im blízke odbory? Akú máte špecializáciu?-

Nie, nie. Vzdelaním som historik a špecializoval som sa na dejiny Balkánu 20. storočia.

-Napriek tomu, oblasť kultúry a umenia nie je pre vás len koníčkom, ale tvorí súčasť profesionálnej výbavy a činnosti?-
Záujem o umenie bol pre mňa spontánny a zároveň analytický. Spontánny preto, lebo umenie pre mňa znamená krásu, ale krásu mnohostrannú, nielen tú, založenú na klasických kritériách, s ktorými sa stretávame pri hodnotení diel z oblasti maľby, hudby, tanca. Krásu ponímam ako určité plus pre dušu. Vidím v nej to, čo odlišuje človeka od iných živých druhov. Mám pritom na mysli aj schopnosť človeka nadchnúť sa krásou tvorby iných ľudí, mám na mysli to, čo pozdvihuje dušu, vnútro človeka, to, čo ho povznesie nad len materiálno.

-Ruský spisovateľ Fiodor Michajlovič Dostojevskij raz povedal, že krása spasí svet...-
Áno, áno, ale, žiaľ, máme aj mnoho opačných príkladov. Okrem toho, mnohé pekné veci môže v sebe obsahovať niečo perverzné, niečo, čo je proti človeku ako takému. Avšak skutočne, v umení a v kultúre existuje niečo, čo vo vás presahuje rozmer cicavca, živočícha. Niečo, čo z vás robí ľudskú bytosť.

-Umenie a kultúra teda môže v človeku prebudiť sily, ktoré ho povznesú, pomôžu mu pozdvihnúť sa ako bytosti na vyššiu úroveň?-
Áno, je to tak. Áno, zároveň umenie je niečo, čo zdvíha a rozvíja intelektuálnu úroveň človeka. Navyše, umenie pomáha lepšie pochopiť svet. Je to prostriedok, ktorý človeka posúva ďalej v chápaní istých vecí, niečo, čo pomáha prekonať zdanie, pomáha mu kliesniť si svoju vlastnú cestu, napredovať po nej životom. Kultúra a umenie umožňujú človeku istým spôsobom uvažovať o vonkajšom svete, pozrieť sa na isté veci, problémy cez pohľady, ktoré síce nie sú vaše vlastné, ale môžete nad nimi uvažovať.

-Ak som správne pochopil, hovoríte, že umenie a kultúra dáva autorovi možnosť ďalej sa rozvíjať. A rovnako aj divák, čitateľ, poslucháč, príjemca umeleckého diela sa osobnostne formuje?-

Áno, presne tak.

-Vaša misia na Slovensku je na konci. Môžete nám povedať, či na jej začiatku ste o Slovensku niečo vedeli? Aké boli vaše očakávania, ako dopadli prípadné očakávania pri stretnutí s realitou?-
Kým som prišiel na Slovensko, takmer som nepoznal strednú Európu. Naopak, veľmi dobre som poznal Balkán. Pôsobil som tam 15 rokov. Ale stredná Európa bola pre mňa neznámou. Iste, pár dní som pobudol vo Viedni, chvíľu som bol v Budapešti, Prahe, Varšave, ale strednú Európu som nepoznal. A prišiel som na to, že stredná Európa je pre tento kontinent svojimi dejinami, svojím dedičstvo dôležitá.

-Bolo vaším želaním prísť sem?-
Áno, prial som si prísť sem.

-Mali ste pred príchodom na Slovensko nejaké očakávania?-
Nie, nemal som nijaké očakávania.

-Stáli ste na čele Francúzskeho inštitútu. Čo bolo pre vás prioritou v jeho činnosti? Aj vzhľadom na rozpočet, ktorý v porovnaní s minulými rokmi bol pre krízu mierne obmedzený?-
Mojím cieľom po príchode do Bratislavy bolo, aby si Francúzsky inštitút zaslúžil to miesto, ktoré v hlavnom meste Slovenska má. Veď stojí v samom strede Bratislavy. Uvedomil som si, že veľvyslanectvo i Francúzsky inštitút majú ideálne miesto, polohu. Odtiaľto je pomerne blízko do ktorejkoľvek časti Bratislavy. Sme v centre, v pešej zóne a veľké okná inštitútu umožňujú komunikáciu s ľuďmi na ulici. Mojou ideou bolo, aby inštitút ešte viac využil túto ideálnu polohu. Preto som chcel, aby sa v maximálnej miere využila poloha inštitútu na jeho činnosť. Tak, aby sa z nej stala služba pre verejnosť, aby poslúžila dialógu medzi Francúzmi a Slovákmi. Teda, mojím prvoradým cieľom, ktorý som sa usiloval zrealizovať za tri roky svojej činnosti, bolo hneď vo vchode vytvoriť recepciu a priestor medzi Francúzskym inštitútom, Hlavným námestím a Sedlárskou ulicou sa mal stať miestom pre ďalšie činnosti inštitútu - pre čítanie tlače a časopisov -čitáreň, pre jazykové kurzy francúzštiny, ale aj pre turistov. Išlo mi o to, aby sa inštitút stal otvorenejším pre ľudí v centre mesta.

-Má Francúzsky inštitút aj výstavné priestory?-

Aj galéria v inštitúte si zasluhuje to miesto, ktoré v centre Bratislavy má. Poskytol som tento priestor aj Slovákom, slovenským umelcom. Mali sme tu niekoľko výstav slovenských tvorcov. Otvorenie sa vonkajšku, dúfam, prinieslo úžitok. Francúzsky inštitút je tu aj pre Slovákov, poskytuje svoje priestory, možnosti, prostriedky nielen Francúzom, ale aj Slovákom.

-Ak to povieme konkrétnejšie...-
Usiloval som sa, aby slovenský študent, keď príde do inštitútu, sa mohol pripraviť na štúdium vo Francúzsku. Ale nielen študenti, ale aj prekladatelia, umelci, okrem nich aj odborníci, napríklad z justície, aby tu našli všetky potrebné informácie pred cestou do Francúzska.

Na snímke bývalý riaditeľ Francúzskeho inštitútu na Slovensku Guillaume Robert počas rozhovoru, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky 13. apríla 2014 v Bartislave. Foto: TASR/Igor Calpaš
-Jedným z pilierov Francúzskeho inštitútu je podpora a vyučovanie francúzskeho jazyka. Vláda Ivety Radičovej schválila angličtinu za povinný jazyk. Ako sa to prejavilo na vyučovaní francúzštiny? Z vášho pohľadu i postavenia na čele Francúzskeho inštitútu, ako hodnotíte záujem Slovákov a váš jazyk?-
Vidím, že sa tu vyskytujú dva javy týkajúce sa vyučovania jazyka. Prvým javom je skutočnosť, že za jeden rok, od 2011-2012, sa počet zapísaných záujemcov o francúzštinu zvýšil o 25 percent. To je obrovský a neočakávaný nárast. Znamená to, že je tu záujem. Ďalšou otázkou je, kto sú tí zapísaní a prečo sa prišli zapísať do jazykových kurzov. Sú to mladí odborníci, profesionáli vo svojom odbore, ktorí chcú pracovať nielen vo Francúzsku, ale všeobecne, povedzme, vo frankofónnych krajinách, mladí odborníci, ktorí chcú absolvovať odbornú stáž. Teda 25-percentný nárast je podivuhodný a ukazuje, že francúzština je tu prítomná a jej rozvoj sa dynamizuje. Zaujímavosťou je, že zapísaní záujemcovia o jazykový kurz sú mladí ľudia do 30 rokov. Ide o novú generáciu, a to je zaujímavé. V EÚ existuje záujem o dialóg a nie všetko sa deje v angličtine. Rozmanitosť národov, kultúr, prístupov si vyžaduje i štúdium a ovládanie aj ďalších jazykov.

-Vyberme sa z Bratislavy na Slovensko. Z vášho pohľadu, má Slovensko niečo v kultúrnej oblasti, čo by mohlo ponúknuť Francúzsku, významnej kultúrnej a umeleckej krajine, prípadne Európskej únii (EÚ)?-

Za tri roky som mal možnosť precestovať Slovensko a všimol som si že je veľmi rozmanité. V Poprade som napríklad videl galériu, ktorá je v bývalej továrni, čo je pozoruhodné a Popradu to môže pomôcť v rozvoji turistického ruchu. Poprad to nie je Bratislava alebo Košice či Prešov, a predsa som tam videl zaujímavé veci, výstavy. Ukazuje to, že sa tu stretávame s dynamikou, ale aj schopnosťou robiť dobré veci, veď tá galéria v Poprade je vydarená. Slovensko, ak teda budem hovoriť o krajine, má schopnosť pripraviť podujatia a tvoriť nové veci. Napríklad aj Divadelná Nitra je pozoruhodné podujatie, videl som aj stredoslovenskú galériu v Banskej Bystrici. Ak sa vrátime do hlavného a ďalších veľkých miest, v Bratislave a Košiciach žijú zaujímaví tvorcovia. Bol som prekvapený množstvom výstav, kultúrnych podujatí, ktoré sa menili takmer z týždňa na týždeň. Kultúrny život tu pulzuje a tvorba je rôznorodá, čulá je divadelná činnosť na všetkých úrovniach – od Národného divadla až po divadlá nezávislé od oficiálnych, vládnych, inštitúcií a sú schopné postaviť na scénu pozoruhodné kusy. Bol som skutočne spokojný s kultúrnym životom, ktorý som tu videl.

-Navštevovali ste aj galérie ...-
Áno. Národnú galériu, mestskú galériu a ďalšie.

-Mohli by ste povedať, ktoré možno pre vás nové mená ste sa tu naučili? Je nejaký umelec, ktorý sa vám hlbšie zapísal do pamäti?-
Nebudem hovoriť o tých, ktorí ešte žijú. Nebolo by to korektné voči tým, ktorých by som nespomenul a mohol by som vyvolať istú žiarlivosť. Ale poviem meno umelca, ktorý už skonal, ale pre mňa je favoritom - Július Koller. Kúpil som si niekoľko jeho diel, ktoré skutočne veľmi, veľmi vysoko hodnotím. Jeho môžem označiť za svoj slovenský objav. Hoci, už pred príchodom na Slovensko som o ňom vedel. V Pompidouovom centre (Národné stredisko umenia a kultúry Georgea Pompidoua, Centre national d'art et de culture Georges-Pompidou, Múzeum moderného umenia v Paríži - pozn. TASR) som si pozrel výstavu konceptuálneho umenia zo strednej Európy. Na nej som sa stretol s jeho dielom a bol som ním fascinovaný. Pred mojím príchodom na Slovensko tu bola veľká retrospektívna výstava Júliusa Kollera, žiaľ, nestihol som ju. Okrem neho som tu objavil mnoho ďalších ľudí, tvorivých, veľmi zaujímavých, ale konkrétne nechcem hovoriť, aby som sa niektorých iných nedotkol.

-V ostatných rokoch žijeme v čase krízy. Politici hovoria o potrebe šetriť. Pri škrtaní výdavkov sa medzi prvými pod perom ocitne oblasť kultúry. Pýtam sa vás, pán Robert, ako diplomata: Ako je to s úlohou kultúrneho radcu, s úlohou kultúrnej diplomacie, s úlohou diplomatov v oblasti kultúry? Aký je váš postoj k úlohe kultúry v diplomatických aktivitách štátu, k rozmeru kultúry v diplomacii?-
Vo všeobecnosti, stále treba bojovať o miesto kultúry v diplomatickej službe, pretože sa na ňu neraz zabudne, alebo sa zvažuje, či ju treba. Pri pohľade na možné prostriedky a na to, čo treba robiť - odstraňovať nezamestnanosť, zabezpečiť ďalšie rezorty - sa kultúra prepadá nižšie. Lenže, ako som pred chvíľou povedal, kultúra môže človeka pozdvihnúť. Ľudia potrebujú kultúru. Teda, mali by ju potrebovať. Tvorcu nemožno pripraviť o schopnosť tvoriť. Autor diela bude tvoriť aj za ťažkých podmienok, vždy bude tvoriť. Tvorba je užitočná pre iného človeka, vo všeobecnosti pre spoločnosť. Umelecká tvorba a ekonomická tvorba majú spoločnú podstatu. Z nich sa do života dostáva niečo nové. Dávať priestor umeleckej tvorbe, znamená dávať priestor tvorivosti vo všeobecnom zmysle. Aj tvorivosť a inovácia vytvárajú bohatstvo. Medzi nimi, tvorivosťou a bohatstvom, existuje súvzťažnosť. Aj keď sa niekomu môže zdať, že oblasť kultúry je "priepasťou" na financie a vyžaduje si značné prostriedky, zároveň sa treba pozrieť aj na to, čo spoločnosti dáva. Zároveň treba povedať, že nežijeme len pre peniaze.

-Čiže zastávate názor, že peniaze nie sú cieľom, ale prostriedkom...-
Presne tak. Pre mňa je to zjavné. Načo je dobré hromadiť bohatstvo, majetok, ak neprinesie nič na povznesenie človeka. Spoločnosť vnútorne nespájajú peniaze, práve naopak, materiálne nerovnosti sa stávajú zárodkami pre konflikty v spoločnosti. Len kultúrny, umelecký, duševný i duchovný rozmer vytvárajú v spoločnosti súdržnosť, schopnosť spoločne existovať, napokon aj napredovať.

-Má Slovensko, členský štát Európskej únie, čo poskytnúť Francúzsku? Má si, podľa vás, pán Robert, Francúzsko čo zobrať od Slovenska najmä v kultúrnej oblasti?-
Francúzsko sa od Slovenska môže naučiť, najmä naučiť, dve veci. Slovensko má za sebou skúsenosť totalitného režimu a prudkej zmeny spoločenského zriadenia. Francúzsko si dáva viac na čas. Francúzi žijú z dávno získaných predností, zatiaľ čo Slovensko na základe prežitého je dynamickejšie, sviežejšie. Žijeme v spoločnej Európe a vidíme napríklad, keď sa diskutuje v Bruseli, že do debát, rokovaní, môžete vnášať svoju sviežosť, schopnosť nanovo začínať a vychádzať pri uvažovaní z nových základov. My sme limitovaní našimi zažitými prístupmi. Nazdávam sa, že toto je niečo, čo Slovensko môže poskytnúť Francúzsku a EÚ, túto schopnosť klásť si otázky o svojej špecifickosti a hľadať netradičné prístupy a videnia pri budovaní EÚ.

-Čiže hovoríte o istej pružnosti Slovenska?-
Áno, ale aj o energii. Je tu aj energia, energia, ktorú nie je natoľko vidno vo Francúzsku. Je to jeden z následkov toho nového štartu, vôle objavovať niečo nové, vzopätia, vôle po niečom novom. Ľudia chcú niečo nové. Vo Francúzsku ľudia chcú tradíciu. Slováci majú schopnosť znova sa pustiť do vecí. Francúzi chcú, aspoň zatiaľ, skôr zotrvať na dosiahnutom.

Rozhovor s Guillaumom Robertom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.





Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR

   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Predstavenie Elán v divadle zavítalo aj do Vysokých Tatier
<< predchádzajúci článok
Leto sa blíži: Tip, brigáda v zahraničí