Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra

13. júla 2014

J. ČERVENÁK: Detektívku je ťažké vymyslieť, ale píše sa rýchlo



Na snímke spisovateľ Juraj Červenák pózuje v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho cyklu Osobnosti: tváre, myšlienky.



Zdieľať
Na snímke spisovateľ Juraj Červenák pózuje v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho cyklu Osobnosti: tváre, myšlienky. Foto: TASR/Jana Vodnáková
Bratislava 13. júla (TASR) - Narodil sa vo Vyhniach pri Banskej Štiavnici. Spisovateľom na plný úväzok je už takmer desať rokov. Začínal v socializme potlačovaným žánrom fantasy, postupne prešiel k historickým knihám. Ich témy spracúva tak precízne, že by sotva niekto uveril tomu, že nie je absolventom vysokej školy a nemá vyštudovaný odbor história. "Spisovateľstvo mi umožňuje rozsiahlo študovať veci, ktoré ma bavia a zaujímajú, o niektorých témach v mojich historických knižkách by som si trúfol porozprávať sa aj so študovaným historikom," povedal v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho cyklu Osobnosti: tváre, myšlienky spisovateľ Juraj Červenák.


Na bratislavskom krste vašej novej knihy - druhej časti cyklu historických detektívok - Krv prvorodených ste prezradili, že ste si ju vymysleli počas Vianoc a do marca napísali. Je to vaše bežné pracovné tempo?

Úplne bežné nie. Som spisovateľ na plný úväzok od roku 2005, už skoro desať rokov sa živím písaním, som zvyknutý každé ráno vo všedný pracovný deň si sadnúť k počítaču, začať písať a písať, až kým nemám svoju bežnú normu nejakých 5 - 7 strán. Samozrejme, ten tvorivý proces je zložitý, často sa zaseknem, vraciam, nejaké scény vyškrtnem, napíšem ich znovu, pracovné tempo je rôzne. Žáner detektívky, ktorý skúšam už druhou knihou, sa píše veľmi dobre a rýchlo, pretože je to dialógový žáner. Neustále tam prebieha vypočúvanie podozrivých, postavy rozprávajú rôzne príbehy, niektoré sú klamlivé, niektoré pravdivé a vyšetrovateľ si z nich skladá skutočnosť. To ma na tom baví. Dialógy sa mi píšu veľmi rýchlo a dobre. Dokonca som schopný napísať niekedy aj desať strán, čo je pomerne dosť. Tie tri mesiace na knihu so zdravým detektívkovým rozsahom, nejakých 200-250 strán, to sa dá zvládnuť.

Patríte medzi spisovateľov, ktorí sa nebránia komunikácii s čitateľmi, veľa ich prišlo aj na bratislavskú prezentáciu vašej novinky. Opäť ich zaujímalo aj to, koľko hodín sa Juraj Červenák venuje písaniu? Znelo to tak, ako by ľudia zvažovali, či sa spisovateľská kariéra vyplatí a či má spisovateľ veľa voľného času...

Čudujú sa tomu zdanlivo rýchlemu tempu vydávania kníh. Vydám minimálne jednu knihu ročne, niekedy aj dve. A keď rátam aj cudzojazyčné vydania a nejaké reedície starších kníh, často vyjde aj 4 - 5 mojich kníh. Ľudia majú potom pocit, že píšem veľmi rýchlym tempom a preto sa pýtajú, koľko toho napíšem cez deň. S jadrom tých najvernejších fanúšikov sa už po mnohých rokoch besied a stretnutí osobne poznám. Je medzi nimi dosť veľa ľudí, ktorí sami píšu alebo sa o to pokúšajú, a často sú medzi nimi publikujúci autori, takže ich zaujíma, ako sa dá písať tak relatívne rýchlym tempom. Ja si o sebe nemyslím, že píšem veľmi rýchlo, alebo vydávam veľa kníh. Keby som bol disciplinovanejší vo všetkom, čo robím a lepšie by som si vedel zadeliť čas na tvorbu, vedel by som produkovať možno aj dvojnásobné množstvo textu ročne (smiech).

Usilujete sa podľa vlastných slov písať moderných rýchlym tempom a napísané dopĺňate archaickými výrazmi. Odkiaľ ich beriete?

Z domáceho prostredia. Pochádzam z malej dedinky pri Banskej Štiavnici, vyrastal som v tzv. írečitom prostredí, takže archaické výrazy sa do mňa vštepili. Pri písaní sa ich usilujem vydolovať prostredníctvom synonymických slovníkov, starých súborov piesní, básní, z dobovej literatúry, zo zdrojov ako je Zátureckého kniha Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Takisto veľmi rád čítam autorov s bohatým slovníkom. Pre mňa je veľkým vzorom poľský spisovateľ Andrzej Sapkowski, ktorému u nás vyšla Husitská trilógia v slovenskom preklade pána Karola Chmela, čo je vynikajúci prekladateľ. Moji čitatelia mi niekedy hovoria, že mnohým slovám z mojich textov nerozumejú. Ja si zas robím poznámky pri čítaní Chmelovho prekladu Sapkowského, vypisujem si slová, ktoré sú pre mňa zaujímavé, nové, aj keď sú to vlastne tradičné, ale zabudnuté archaické výrazy.

Vaše knihy môžu po vzore amerického autora Kurta Vonneguta očariť čitateľov aj kuchárskymi receptami. Kurt ponúkal napríklad recept na kukuričný chlieb, vy dobové recepty na prípravu lisovanej srnčej hlavy či návod ako zavariť karafiáty...

Je to súčasť dobovej exotiky. Táto séria detektívok sa odohráva na prelome 16. a 17. storočia a vtedy boli mnohé veci úplne inak ako dnes, ľudia boli veľmi iní. Napríklad vtedy ešte nepoznali koncept dieťaťa a detstva. Do toho dobového koloritu patria aj jedlá. Jedlo sa iné ako dnes, aj keď z veľmi podobných surovín. Už vtedy sa používali napríklad citróny v Hornom Uhorsku. Dobový človek bol zvyknutý spracovať úplne všetko, čo mu príroda poskytla, takže sa tam vyskytujú aj bizarné recepty typu teľacích čriev v mlieku a lisovanej srnčej hlavy, zaváraných karafiátov a kaše z ružových lupienkov. Znie to zvláštne, ale kvety boli vtedy úplne bežnou súčasťou stravy.

A čo si majú gurmáni predstaviť pod lisovanou srnčou hlavou?

Je to veľmi jednoduchý recept. Srnčia hlava sa uvarí a všetko to mäkké, čo z nej vzíde - oči, jazyk, mozog - sa spracuje, pomieša s vajíčkami, pridajú sa rôzne pochutiny. Vytvorí sa z toho hmota, ktorá sa neskôr lisuje v plátne a vznikne z toho pevný tvar, ktorý sa podáva za studena, krája sa na plátky. Môže to byť dobré (smiech).

Máte na konte vyše 20 knižiek, celý rad ocenení, to je slušný pomer k veku, nedávno ste oslávili 40. narodeniny. Ktorá kniha je pre vás zlomová? Ktorá je v hitparáde mimoriadnych kníh na prvom mieste?

Samozrejme tá prvá, ktorá sa človeku podarí, je veľmi dôležitá. Ale tých niekoľko prvých kníh, ktoré boli v rámci žánru čistej hrdinskej fantasy, k nim sa už dnes veľmi nepriznávam, aj keď sú ľudia, ktorí ich majú dodnes radi a často si ich dávajú podpisovať na autogramiádach. Hlavne tie, ktoré som napísal pod pseudonymom, to už sú zberateľské kúsky. Moja prvá kniha uverejnená pod vlastným menom bol Vládca vlkov (prvá časť cyklu Černokňažník). Tým sa začala tvorba, ku ktorej sa hlásim, stojím si za ňou a na ktorú čitatelia naozaj reagujú. Po niekoľkých fantasy knihách, po sérii Černokňažník, trilógii Bohatier a dvojdielnom románe o Bivojovi z prostredia Starých povestí českých - prišiel román Strážcovia Varadína, prvá časť série Dobrodružstvá kapitána Báthoryho. Ním začal ďalší cyklus mojej tvorby, ktorá je už viac historickou literatúrou než fantasy. Pri Kapitánovi Báthorym som trochu zmenil aj spôsob, akým píšem. A bola to jedna z prvých kníh, ktoré mi vyšli konečne v slovenčine, pretože predtým som publikoval výhradne v češtine.

Ako sa vlastne začala vaša spisovateľská kariéra? V dvanástich ste údajne už vydávali vlastný časopis, naklepaný na predpotopnom písacom stroji, farebne ilustrovaný, s románom v každom čísle...

Spomínam si na to pomerne živo, pretože v rodičovskom dome, kam teraz často chodievam s vlastnou rodinou, tieto staré poviedky, romány alebo celé notesy, rukopisy, mám stále uskladnené. Teraz si v nich listovala moja štyri a polročná dcéra a smiala sa na mojich prastarých komiksoch kreslených pastelkami, na mojom vlastnom časopise, ktorý som vydával v náklade jeden kus. Spomínam si na tú dobu živo, tie veci stále doma ochraňujem, je to taká zábavná a milá spomienka.

Už ste spomenuli váš pseudonym. Ako ste dospeli k umeleckému menu Thorleif Larssen?

Začal som písať v 90-tych rokoch, v čase boomu fantasy. Tento žáner za socializmu u nás vôbec nevychádzal. Keď sa začali vydávať všetky tie zameškané slávne diela - Pán prsteňov alebo knihy Roberta E. Howarda, vydavatelia si najprv mysleli, že o domácich autorov nebude záujem. Všetci českí a slovenskí autori, ktorí v tomto žánri dodnes publikujú a dnes sú už známi pod vlastnými menami, začínali pod pseudonymami. Keďže ja som písal fantasy inšpirovanú vikingskými, nordickými mýtmi, vymysleli sme, že môj pseudonym nebude anglický ako všetky ostatné. Zobrali sme jednu švédsku detektívku, jednej postave sme zobrali krstné meno, druhej priezvisko a z toho vzniklo Thorleif Larssen. Ešte sme okolo toho šírili legendu, že je to skutočne Švéd, ktorý žije v rybárskej dedinke, vo fjorde blízko Malmö a nechcú mu to vydávať u nich doma v Švédsku, preto sa obrátil na českého vydavateľa. Samozrejme, veľmi rýchlo si ľudia domysleli, že v skutočnosti ide o domáceho, českého alebo slovenského autora.

Čím si vás získal žáner fantasy?

V istom období môjho čitateľského, alebo už aj spisovateľského vývoja ma fantasy fascinovala organickými zapojením nadprirodzených prvkov. Sú to príbehy, v ktorých je úplne normálne, že sa zjavujú bohovia, bojuje sa tam s rôznymi démonmi, používajú sa čary, funguje tam mágia, prelínajú sa rôzne svety. Mnoho príbehov je o tom, že hrdinovia z nášho sveta sa dostanú do nejakého paralelného alebo do iného historického času. To nadprirodzené ozvláštnenie ma na tom fascinovalo. Vyrástol som na filmoch typu Súboj Titanov, Excalibur, Barbar Conan, takže keď prišla tá vlna literatúry po roku 1989, veľmi rýchlo som jej prepadol.

V rozhovoroch na besedách svojim čitateľom, ktorých nazývate "priateľmi", priznávate, že sa pred písaním "ladíte". Ako funguje vaše spisovateľské ladenie sa?

Veľmi rád by som bol človek, ktorý ráno vstane, sadne si k počítaču a v priebehu piatich minút začne písať... Tak sa nedá fungovať, človek sa musí dostať do istého rozpoloženia, nálady. Každé ráno bežného pracovného dňa trávim tým, že nejaký čas, povedzme hodinu, komunikujem s čitateľmi na svojej webstránke alebo cez Facebook či iné internetové kanály. Odpovedám na ich otázky, píšem o tom, čo práve robím, ako to ide alebo niekedy nejde. Snažím sa komunikovať s ľuďmi ľudsky. A pokiaľ oni odpovedajú a komentujú, aj na každý komentár sa snažím reagovať. Som tým pomerne známy, že takto živo s ľuďmi komunikujem.

Ladíte sa ešte stále aj tým, že postujete vtipy Cynickej obludy?

(Smiech) Občas sa stane aj to, ten humor je mi blízky.

Ste naozaj neúnavný komunikátor, svojim fanúšikom sa venujete poctivo, ale nemyslíte si, že obľúbená sociálna sieť je "požieračom" času?

Facebook je jednoznačne požieračom času, ale pre mňa je to cenný komunikačný kanál. Interakciu s ľuďmi potrebujem. Treba si v tom vedieť nájsť rovnováhu, aby pri tom človek nepresedel celý deň. Ja mám významné časti dňa, keď internet úplne vypínam. Keď sa venujem rodine, skoro všetka technika je u nás vypnutá, vtedy som odpojený od všetkých komunikačných kanálov, aj mobil si vypínam na väčšinu dňa. Ale ráno s fanúšikmi komunikujem. Mám skupinu stabilných čitateľov, priaznivcov, priateľov, ktorí si kúpia každú moju knihu. Sú takí, ktorí majú tú istú knihu vo viacerých jazykových mutáciách - v slovenčine, češtine, poľštine, dokonca ruštine. To je taká stabilná skupina, ktorú som si vytvoril vďaka tomu, že s nimi aktívne komunikujem. Počúvam, čo hovoria, niekedy majú aj veľmi cenné pripomienky k mojimi knihám. Niekto sa ozve aj so skeptickým komentárom, nie som nahnevaný, vždy sa nad tým zamyslím a snažím sa to vložiť do kníh, pokiaľ sa mi zdá, že je tá kritika k veci.

Spomenuli ste preklady vašich diel do iných jazykov. Neozývajú sa vám často aj prekladatelia, že potrebujú "vyriešiť" niektoré archaické slová?

Snažím sa o šťavnatú slovenčinu. Samozrejme, býva problémom pre môjho českého prekladateľa. Všetky moje knihy preložil do češtiny ten istý človek - Robert Pilch, s ktorým spolupracujem asi 15 rokov. Občas sa ma pýta, čo ktorý výraz presne znamená a aký preklad by som navrhol, pretože češtinu veľmi dobre ovládam. Niekoľko kníh som napísal priamo v češtine. Dokonca z tých starších niektoré knihy v slovenčine ani neexistujú, napríklad Bivoj.

Spomeniete si na konkrétne príklady, keď ste radili svojmu českému prekladateľovi?

Napríklad sme mali problém s funkciami baníkov pri prvom diele novej detektívnej série Mŕtvy na Pekelnom vrchu, ktorý sa odohráva v baníckom prostredí v Banskej Štiavnici. Vtedy do bane nefárali iba baníci, boli tam napríklad pratači, lamači a behači. Už v slovenčine som si musel pomerne prácne zistiť, čo ktorý z nich presne vykonával a veľký problém nastal pri prekladaní do češtiny, napriek tomu, že môj prekladateľ je pôvodom Ostravák. Museli sme vyhľadať rôzne slovníky archaických baníckych výrazov.

Na snímke spisovateľ Juraj Červenák pózuje v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho cyklu Osobnosti: tváre, myšlienky. Foto: TASR/Jana Vodnáková
Nedávno ste vyhlásili, že si neviete predstaviť, ako mohli v minulosti vznikať historické romány bez internetu? Do akej miery s ním pracujete vy? Nebolo by pre vás zaujímavejšie navštevovať múzeá a archívy?

Spisovateľské "hrabanie sa v archíve" si neviem dosť dobre predstaviť. Historické dokumenty sú často písané formou, ktorá je dnešnému človeku absolútne neprístupná. Hlavne, ja píšem o dávnejších časoch. Dokumenty z toho obdobia sú väčšinou zrozumiteľné naozaj iba študovaným a úzko špecializovaným historikom alebo archeológom, ktorí vedia, čo tam majú hľadať. Spolieham sa na interpretácie, čítam veľa odborných textov o histórii, archeológii, historických osobnostiach, dobových zbraniach, vojenstve, psychológii človeka v historickej dobe. Internet je dnes obrovský zdroj informácií, aj samotná Wikipedia, aj keď sa o nej hovorí, že je nespoľahlivá, je zdrojom informácií a veľmi významným. Keď napríklad píšem knihu z obdobia protitureckých vojen, som veľmi často na maďarskej Wikipedii, pretože Maďari majú veľmi dobre zdokumentované toto obdobie.

Málokto by uveril tomu, že nie ste absolventom vysokej školy a nemáte vyštudovaný odbor história...

Nikdy som školu nemal veľmi rád - učiť sa veci, ktoré ma práve v tej chvíli nezaujímali. Spisovateľstvo mi umožňuje rozsiahlo študovať veci, ktoré ma bavia a zaujímajú, o niektorých témach v mojich historických knižkách by som si trúfol porozprávať sa aj so študovaným historikom.

Čím sa rozmaznávate, z čoho sa tešíte, keď sa vám skončí "pracovná doba"?

Rád varím. Varenie je pre mňa veľký relax. Alebo ísť niekam von s manželkou a dcérou, prípadne s priateľmi na pivo. U nás v Banskej Štiavnici môžem byť v priebehu piatich minút pri vode alebo na horskej túre. Radi si takto niekam vyjdeme. Moja stála vášeň sú filmy a seriály. Pre mňa to nie je pasívna zábava, ale spôsob, ako vstrebávať rôzne príbehy a hlavne sa dívať na to, akým spôsobom sa dnes rozprávajú príbehy. Film je médium, ktoré je omnoho ďalej v tom, aby oslovovalo dnešného mladého človeka. V remeselne dobre urobených diváckych filmoch hľadám spôsoby, ako rozprávať príbeh dnešnému človeku. Ľudia mi často hovoria, že keď si prečítajú moju knihu, majú pocit, že videli film. To je presne preto, lebo filmy mám rád a často používam filmové postupy v textovej podobe. Dynamika mojich kníh je ovplyvnená tým, že som veľký fanúšik filmov, seriálov a iných médií, ktoré sa dnes vyvíjajú omnoho rýchlejšie a dynamickejšie rozprávajú príbehy.

Takže si nájdete čas aj na pozeranie seriálov?

Nejde o seriály, ktoré nám bežne vtláčajú do hláv naše komerčné televízie. Hlavne pôvodné slovenské seriály ma absolútne nezaujímajú, sledujem kvalitnejšie kriminálne, historické alebo fantasy seriály zo sveta. Priebežne pozerám tak desať seriálov (smiech). Za týždeň si pozriem tak 10 - 15 dielov rôznych seriálov. Dnes je veľká móda dobových kostýmových seriálov, dokonca aj kriminálky a gangsterky sa presunuli do historických období, je to hlavný súčasný trend na západ od nás. Čakám, kedy si tento trend všimnú aj českí a slovenskí filmoví alebo televízni tvorcovia, kedy zbadajú, že už je vývoj niekde inde. U nás sa začínajú dostávať do módy kriminálne seriály, čo je práve trend, ktorý napríklad v amerických televíziách úplne zhasol.

Tvrdíte, že diváci sú otrávení "vzťahovkami", že prídu na rad "dobovky"...

Nič proti vzťahovým seriálom, ale to čo vysielajú slovenské komerčné televízie sú telenovely, ktoré patria na popoludňajšie alebo dopoludňajšie vysielanie pre dôchodkyne a mamičky na materskej. Mne už je dokonca sympatickejší aj ten Sultán, ktorý je síce vzťahovka, ale aspoň je to historické.

Keď sme pri televíznych projektoch, vaša prvá historická detektívka sa vraj možno dostane na televízne obrazovky. A údajne ste si už aj vybrali predstaviteľa hlavného hrdinu Steina - svojho obľúbeného herca Borisa Farkaša...

Nevybral som si ho. Napoly žartom hovorím, že by v tom mohol byť pán Farkaš, pretože on už časť mojej knihy interpretoval v rozhlase. Zrejme si vtedy tú knihu zobral zo sebou domov, pretože ju vo výročnej ankete označil za knihu roka, čo ma veľmi potešilo. Potešilo ma, že sa páčila hercovi s najlepším slovenským hlasom, ktorého ja osobne mám veľmi rád. Na internete som vtedy žartom uviedol, že pán Farkaš to určite napísal len preto, aby získal hlavnú úlohu vo filmovej alebo televíznej adaptácii. Je to trošku žart, ale pokojne by tam mohol hrať, mne by sa to páčilo.

Priznali ste, že vám detektívka vyhovuje ako dialógový žáner. Neuvažovali ste nad dramatickou tvorbou?

Doteraz som napísal dve rozhlasové hry a trochu spolupracujem aj na nejakých filmových scenároch.

Šepká sa, že pripravujete filmovú fantasy rozprávku s českým režisérom, spisovateľom a cestovateľom Rudolfom Havlíkom, ktorého režijný debut Zejtra napořád mal premiéru na tohtoročnom karlovarskom festivale...

Pripravujeme fantasy maskovanú za rozprávku, bude o obroch a mýtických dávnovekých krajinách. Určite to nebude tradičná česká rozprávka ako ju poznáme - s princeznami, čertíkmi a vodníkmi. Aj keď nás už upozorňovali, že keď to budeme predkladať na spoluprácu v Českej televízii, dramaturgovia od nás určite budú chcieť, aby tam boli vodníci (smiech). Tomu sa budeme snažiť vyhnúť, aby to nebola tradičná rozprávka so stále rovnakými kostýmami a humorno-vtipnou atmosférou. Chceme niečo temnejšie na spôsob filmov Nekonečný príbeh, Willow alebo Ronja, dcéra lúpežníka. Snažíme sa vytvoriť niečo iné, čo aj bude vyzerať inak, aj to bude mať inú atmosféru, bude to dobrodružnejšie, bude tam viac trikov, akcie.

Dej prvej historickej knižky ste umiestnili do Banskej Štiavnice. V aktuálnej knihe Krv prvorodených ste hlavných hrdinov presunuli do rudolfínskej Prahy, kde tajomný únosca vraždí prvorodené deti významných hodnostárov. V deň knižného krstu ste si boli popozerať tajuplné miesta - krypty Domu sv. Martina a priznali ste, že už zbierate materiál na pokračovanie série historických detektívok...

Tretia časť sa bude odohrávať v Prešporku, v rovnakom období ako prvé dve knihy. Je to koniec 16. storočia - obdobie stavovských povstaní, protitureckých vojen, veľkých náboženských konfliktov. Bratislava bola v tom čase korunovačným mestom, hlavným mestom Uhorska. Priznám sa, že teraz objavujem pôvab Bratislavy, pretože pre nás "cezpoľných" Bratislavu zosobňujú okrajové štvrte s nákupnými centrami. Teraz sa prvýkrát skutočne seriózne venujem Starému mestu, študujem si staré bratislavské opevnenia, budovy, štruktúru mesta na prelome 16. a 17. storočia, zbieram legendy. Chcel by som, aby bol v príbehu opäť zdanlivo nadprirodzený hororový prvok, už aj viem, čo to presne bude. Preto som bol v Dóme sv. Martina pozrieť si údajný odtlačok duchovej horiacej ruky. Je to známa bratislavská legenda o prízraku nečestného richtára Zwespenbauera, ktorý sa zjavoval so snahou odčiniť svoje hriechy. To bude jeden z námetov pre knihu. Ale "prešporský prípad" Steina a Barbariča musí teraz trochu počkať, najprv napíšem štvrtý diel Dobrodružstiev kapitána Báthoryho.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR

   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Pohoda 2014 sa skončila, za malú účasť môže podľa Kaščáka počasie
<< predchádzajúci článok
Ind vykope po víťazstve Nemecka whisky zakopanú 20 rokov