Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra

03. apríla 2016

J. MORAVČÍK: K tancu som sa dostal cez hudbu



Na archívnej snímke choreograf rockovej opery "Pietro a Lucia" Jaroslav Moravčík počas tlačovej konferencie 28. októbra 2010 v Bratislave.



Zdieľať
Na archívnej snímke choreograf rockovej opery "Pietro a Lucia" Jaroslav Moravčík počas tlačovej konferencie 28. októbra 2010 v Bratislave. Foto: TASR - Martin Baumann
Bratislava 3. apríla (TASR) – Rodák zo Stráňav pri Žiline, tanečník, choreograf a režisér Jaroslav Moravčík (1961) patrí k popredným osobnostiam slovenskej umeleckej a divadelnej scény.


Na archívnej snímke choreograf Jaroslav Moravčík Foto: TASR - Štefan Puškáš
K profesionálnemu tancovaniu sa dostal kuriózne, ako bubeník a gitarista bigbítovej kapely. Začínal ako tanečník a neskôr aj ako choreograf v SĽUK-u, kde vytvoril osem celovečerných programov. Dnes si ho pýtajú divadlá, televízia aj film. Nielen doma, ale aj v susednej Českej republike. Bol tiež zakladateľom a umeleckým šéfom US Sluka a stál aj pri zrode Slovenského komorného baletu. Vedie tanečnú skupinu Atašé, zameriavajúcu sa na produkciu modernej akusticko-tanečnej šou. Jeho najnovšou je choreografia do pôvodného slovenského muzikálu Madame de Pompadour, ktorý uvádza Divadlo Nová scéna.

Choreografie Jaroslava Moravčíka nesú charakteristické znaky jeho tvorby, sú nimi osobitý pohybový slovník, humor, neobyčajný zmysel pre rytmus, dynamiku a tanečný výraz. Rád využíva rekvizity i netradičné choreografické postupy. Dokonale ovláda folklór, ale aj klasický a moderný tanec s dôrazom na rytmus. Je držiteľom viacerých prestížnych ocenení za svoju choreografickú i režisérsku tvorbu.

Jaroslav Moravčík, známy typickým úsmevom a vždy dobrou náladou, sa o svojej životnej dráhe rozhovoril pri mikrofóne TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.

-Ak dovolíte, začneme od mala. Kde ste vyrástli?-

Vyrástol som v Stráňavách pri Žiline a hrdo sa k tejto dedine stále hlásim. A moji občania, keď ma počujú, alebo čítajú o mne, tak vždy mi to aj povedia – Jarko, nezabudneš na nás. A ja nemám prečo, strávil som tam krásne detstvo. Pochádzam zo šiestich súrodencov, bol som najmladší, moje štyri sestry a brat sa starali o mňa. Keď sa mojej najstaršej sestre Elenke narodili synovia, boli takmer v mojom veku, takže strýko a synovci zažili detstvo spolu. Bolo to kuriózne a často aj srandovné. A jeden z nich, Milko Krajčík, prišiel za mnou aj do SĽUK-u a stal sa z neho fantastický tanečník.

-Čo škola a voľné chvíle s chalanmi?-

V Stráňavách som vychodil základnú školu a tam som aj založil bigbítovú kapelu. Muzika bolo v tej dobe moje všetko. Našiel som u uja starú gitaru, španielku, a tak ma to chytilo, že som sa do muziky zbláznil. V Stráňavách fungovala skupina Kocúri, lebo nás Stráňavcov tak prezývajú, a tú kapelu som ja chodil stále počúvať pod okná. Raz ma pustili na skúšku a začali ma učiť na gitare aj bicích. Postupne som potom ja prizýval svojich kamarátov a pomaly sme zakladali kapelu. Miesto bicích boli na začiatku iba hrnce a moja španielka. U nás doma sme mali aj prvú skúšobňu.

-Ale život na dedine nebol iba o škole a zábave.-

Stráňavy je pekná obec v údolí pod Polomou, kde sa ťaží vápenec. Nehrali sme sa pri počítačoch, ale na lúkach. Chodil som pásť kravy, robil pri koňoch, oral som, chodil som do hory sťahovať drevo. Otec zomrel, keď som mal 14 rokov. Mali sme gazdovstvo a bolo nutné pomôcť mamke. Stráňavy boli v Žilinskom okrese prvá obec, ktorá mala vodovod a plyn. Nemali sme kostol a do kostola sme chodili päť kilometrov peši do vedľajšej dediny.

-Najprv bigbiťák, až potom tanečník, je to tak?-

Áno, ten bigbít sa na tanečníka viaže kurióznou situáciou. Na stráňavskú základnú školu prišiel obežník, že Slovenský ľudový umelecký kolektív (SĽUK) robí konkurz. V rámci generačnej výmeny zakladal jednu triedu konzervatória a uchádzačom ponúkal 800 korún mesačný plat. Nevedel som presne, čo SĽUK je. Ale moji spoluhráči z kapely, Jožo Ďurnek a Igor Hruška, tí vedeli čo SĽUK je, lebo tancovali v detskom folklórnom súbore Odborárik v Žiline. Oni ma stiahli na konkurz. S tancom som síce skúsenosti nemal, ale intonovať, to som vedel. A keďže som bol bubeník, ani rytmus mi nerobil žiadny problém. Pozvali ma teda na druhé kolo, bol som však malej postavy, ale riskli to so mnou. Musel som však sľúbiť, že ešte narastiem. Aj som narástol 20 centimetrov. Vzali 13 chlapcov a štyri dievčatá z celého Slovenska, ja medzi nimi a moji kamaráti z kapely tiež. Takto som sa dostal do kaštieľa v Rusovciach, kde mal SĽUK sídlo.

-Koľko ste vtedy mali?-

Mal som 15 a dostal som sa do veľkého sveta. Hlavní pedagógovia boli odchovanci SĽUK-u, učili nás slovenský ľudový tanec na čele s majstrom Kubánkom, triedny učiteľ bol Milan Ševčík. Ten nás učil klasiku. Škola bola silná v tom, že okrem ľudového a klasického tanca sme prešli aj školou herectva, moderného či charakterového tanca. Kaštieľ v Rusovciach bol ako úľ, tam sme skúšali aj bývali, každá zložka mala svoju skúšobňu, bývali tam celé rodiny. Tam nás aj chodili profesori z gymnázia učiť všeobecné predmety. V kaštieli sa aj veľa filmovalo, vďaka tomu som sa dostal aj ja do televízie. Nakrúcali sme napríklad rozprávku Zhŕňajova nevesta (1978) v hlavnej úlohe s Vladom Müllerom. Bola to škola života. A keď sa SĽUK z kaštieľa (1991) odsťahoval, bol som ešte rok spolu s manželkou Vlastou jeho posledný obyvateľ.

-Profesionálne tancovanie bolo náročné, ostal čas na hudbu?-

Netrvalo dlho a stal som sa sólistom. Choreografom súboru bol Juraj Kubánka, dával mi tanečné sóla, postavil veľa choreografií na mne. Ale kapelu som si stále držal, ak bol čas, hrávali sme v Rusovciach aj okolitých dedinách. Dokonca nás prihlásili na obvodné kolo súťaže Politická pieseň. Nemali sme síce žiadnu politickú pesničku, ale vyhrali sme a postúpili do finále v Martine. V deň finále mal však SĽUK premiéru, ja a môj synovec Milko Krajčík sme boli sólistami, a tak sme do Martina nešli.

-Takže týmto skončila hudba?-

Ale nie, stále som si v sebe kumuloval tanečnícku a hudobnícku dušu. Keď som začal robiť choreografie, vytváral som á cappelové veci, vytváral som muziku rôznymi predmetmi, napríklad plastovými fľašami. Keď som robil pre SĽUK program Haravara, tak som urobil sedemminútový dupák pre 24 ľudí bez muziky, kde som vytvoril rôzne rytmické sekcie s palicami, drevami, tĺčikmi. Skladateľ Tibor Andrašovan vtedy povedal, že za celú svoju tvorbu sa s takými rytmickými zvratmi nestretol a mal by som vydať knihu o rytme.

-So SĽUK-om ste pochodili celý svet.-

Áno, prešli sme niekoľkokrát Latinskú Ameriku aj Spojené štáty, celú Európu, Čínu, Indiu, Japonsko. Tých zážitkov zo zájazdov aj nefalšovaného obdivu našej kultúry som zažil veľmi veľa. Keď sme v Mexiku osemkrát opakovali záver, tak už mi to prišlo aj trocha trápne, ale tí ľudia to chceli. Osem až deväť mesiacov v roku sme boli v zahraničí. Boli to veľmi silné roky.

-Už vás poznáme ako tanečníka, ako ste sa však dostali k choreografii?-

Nebolo mojou ambíciou stať sa choreografom. Považoval som to za veľmi ťažké remeslo a obdivoval som všetkých, ktorí to vedeli robiť. Keď sme pripravovali s pánom Kubánkom nové choreografie, tak som sa párkrát ozval s mojimi nápadmi a on moje návrhy väčšinou prijal. V roku 1991 robil s polovicou súboru komorný program Mať moja a oslovil ma, či by som mu nešiel robiť asistenta. Predpokladal som, že budem nosiť čaj či kávu, púšťať hudbu z magnetofónu a podobne. Ale on sa so mnou začal vážne rozprávať o choreografiách, o umení, radil sa, čo a ako spraviť. Dokonca uvažoval, či neurobím aj ja jednu choreografiu. Druhá polovica súboru mala pripraviť rozprávku (Čriepky snov). Pri pracovnej porade súboru vtedy Juraj Kubánka povedal, že to budem robiť ja. A tam som to počul prvýkrát, predtým sme o tom spolu vôbec nehovorili. Hodil ma nie do vody, ale do oceánu. Mal som ale podporu súboru. Pôvodne ten titul bol Čriepky snov, ja som to ale upravil, aj zmenil názov na Čertoviny. Videl som to skôr ako divadelný príbeh a tak som to aj urobil.

-Kedy ste stihli Vysokú školu múzických umení?-

Čertoviny mali úspech a chalani zo súboru dali za mňa prihlášku na VŠMU. Na prijímacie skúšky som urobil nejaké tančeky, vzali ma a dali mi možnosť kumulovať ročníky, aby som mohol školu skončiť rýchlejšie. Študoval som u profesora Nosáľa. Bolo to krásne obdobie, fungovala škola aj rodina.

-V úvode 90. rokov sa však v SĽUK-u udiali zásadné zmeny.-

Áno, prišla bolestivá etapa SĽUK-u, odišiel Juraj Kubánka, prišli noví ľudia do vedenia, prepustili najlepších tanečníkov, zmenili dramaturgické plány. Tak som dal výpoveď a odišiel s nimi. Bez tanca sme však neostali, založili sme súbor, ktorému dal Svetozár Stračina názov SLUKA. Cez leto sme si našli priestory v Petržalke a tam som za dva mesiace nacvičil program Zo srdca, ktorý mal premiéru v novembri 1994 a mal obrovský úspech. Sami sme si šili kostýmy, skladali sa na rekvizity, niečo mám požičali amatérske súbory. Mal som vtedy vlastný a silný súbor, ale keď SĽUK začali manažovať noví ľudia, vrátili sme sa po roku späť. V roku 1996 sme uviedli v premiére nový program Haravara, ktorý mal veľký úspech.

-Už vás poznáme ako tanečníka aj ako tanečného choreografa. Kedy ste sa prvýkrát dostali k divadlu?-

V roku 1996 som začal aj prvé divadlo. Režisér Ján Šilan ma oslovil na choreografiu operety Čardášová princezná v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Neskôr som s ním robil aj pre košické divadlo Romathan. Kuriózne bolo, že som ich učil rómske tance. No a v roku 1999 som choreografoval prvý veľký muzikál Kubo na Novej scéne s režisérskou legendou Martinom Ťapákom. Začiatkom roka 2000 som odišiel zo SĽUK-u do tanečného dôchodku. Bolo zábavné, keď som sa každý mesiac šestnásteho postavil na pošte do radu medzi skutočných dôchodcov a vyzeral medzi nimi ako chlapec. Našiel som si chatku na Záhorí a opravil som ju pre rodinu.

-Ale neostali ste iba zručným remeselníkom pri oprave chaty.-

To nie, prekvapivo začali prichádzať ponuky, Martin Kákoš ma oslovil do Báthoryčky, čo bol veľký muzikál. Martin Kákoš ma vlastne stiahol do veľkého divadelného sveta. A majú v tom prsty aj výtvarníčka Ľudka Várossová a dramaturgička Janka Liptáková. V Košiciach som robil balet Z rozprávky do rozprávky, v Banskej Bystrici Gypsy Roots. Prišli aj opery, prvá ponuka bola od Jozefa Bednárika, v roku 2001 to bol Don Giovanni v Slovenskom národnom divadle. Prišli ďalšie spolupráce s Jurajom Jakubiskom, Martinom Ťapákom, Mariánom Chudovským, Dušanom Rapošom, s Jurajom Nvotom a mnohými ďalšími. Prišli ponuky z Česka, v Ostrave som robil Šakalí léta, v Prahe Manon Lescaut. Boli roky, keď som robil trinásť premiér do roka. Stalo sa, že som za jediný deň skúšal naraz v troch divadlách.

-Šéfovskú stoličku ste si vyskúšali aj v susednom Rakúsku.-

V roku 1995 sa prišiel pozrieť na slovenských tanečníkov do SĽUK-u intendant Seefestspiele Mörbisch Harald Seraphin. Predviedli sme mu program Zo srdca, jemu sa to veľmi páčilo a hneď sme sa aj dohodli. Stal som sa umeleckým šéfom baletu Seefestspiele Mörbisch. Každý rok som tam spolu s manažérkou Melankou Kušnírovou prinášal 40 tanečníkov. Sedem rokov som tam trávil každé leto a tanečníci zo Slovenska tam chodia dodnes. Ja som to potom vzdal, pretože som to už nestíhal.

-Vrátime sa do divadla. Kedy pri príprave novej inscenácie pristupuje do skúšobného procesu choreograf?-

Je to rôzne a záleží to od režiséra. Pri Jozefovi Bednárikovi nastupoval choreograf ako posledný. Bednárik celú hru zaranžoval, potom zavolal choreografa, aby mu jednotlivé scény dotvoril. Pri Martinovi Kákošovi sedíme spolu už pri tvorbe kostýmov a hudby, najmä ak sú to pôvodné muzikály. Ale už som robil aj tak, že som skôr postavil choreografie, ako režisér začal aranžovať jednotlivé obrazy. Tak to bolo napríklad v Prešove pri muzikáloch František z Assisi alebo aj najnovšom muzikáli na Novej scéne Madame de Pompadour.

-Ujde sa potom z popremiérovej slávy niečo aj choreografovi?-

Pri tejto otázke musím povedať, že som mal šťastie aj smolu. Prvá veľká divadelná choreografia, na ktorú som bol pyšný, bola Báthoryčka. Ja som svoje meno do popredia netlačil. Zo SĽUK-u sme boli zvyknutí, že sme to robili pod hlavičkou telesa. Na prvé plagáty som sa ani nedostal. Stalo sa, že moju choreografiu prisudzovali niekomu inému. Ale slávy som si užil dosť. To sa prejavuje najmä v tom, že za celú choreografickú tvorbu, ktorú robím už 25 rokov, som nikdy nestál pri dverách riaditeľa alebo umeleckého šéfa s otázkou, či nemá pre mňa nejakú robotu. Stále chodia ponuky z profesionálnych telies, z filmu aj televízií, robil som s našimi najúspešnejšími umeleckými telesami, dostal som sa dokonca aj do Boľšovo teátra v Moskve a robil so sólistami, čo je unikát. V českých divadlách mi nechávali ľudia listy na vrátnici, bolo na nich napísané „len pre choreografa“, keď ma nepoznali po mene. Mám plno listov, v ktorých stojí, že to bolo krásne.

-Ktorý projekt vám zabral najviac času?-

Najviac času mi zaberali autorské projekty SĽUK-u. Ale SĽUK nebol kamenným divadlom, ktoré má denne ferman nabitý, mali sme viac času na prípravu. Jeden tanec sme robili aj dva mesiace. Keď sme potom v divadle začínali v apríli a v júni mala byť premiéra, tak sa mi zdalo, že to nestihneme. Dnes, ak mám štyri týždne, stihnem aj viacero divadiel. Veľa titulov som robil ako režisér. A to je opäť iné, pri režijnej práci nemôžete „skákať“ z divadla do divadla, ako v prípade choreografií. Podujal som sa aj na réžie muzikálov a som „vývozcom“ našich slovenských muzikálov do Česka, na čo som aj patrične hrdý. Lebo dovtedy sa ťahali len české muzikály na Slovensko. Ja som tam vyskúšal vyviezť Báthoryčku, spravil som ju pre Těšínske divadlo a získala cenu Thálie, Quo vadis hrá Divadlo Jiřího Mirona v Ostrave. Nedávno som tam zas režíroval Františka z Asissi a pripravujem nášho Kuba.

-Peter a Lucia s Dušanom Rapošom sa vymyká klasickým divadelným inscenáciám.-

Bol to megalomanský projekt. Skladateľ Dušan Rapoš ma oslovil na choreografiu i réžiu, čo ma veľmi potešilo. Takmer 200 účinkujúcich z 8 krajín sveta a samé zvučné mená. Na konkurz v Moskve prišlo deväťsto tanečníkov. Tam som to aj s nimi naštudoval. Veľký projekt a veľká výzva pre mňa, myslím, že sa to podarilo. Premiéra v Prahe v roku 2010 bola pre 8000 ľudí. Minulý rok bola ambícia tento projekt oživiť, a to priamo v Bruseli. Hoci sme urobili v ateliéroch na Barrandove krásnu generálku, bruselská premiéra sa odložila. Je to veľká škoda.

-Otázka z opačnej strany, Veľká cena Eurovízie, Kristína a skladba Horehronie. Aj tu bola vaša choreografia.-

Žiadna choreografia nie je jednoduchá. Je to rehoľa toto zamestnanie, človek nikdy neodhadne, či to bude úspech alebo nie. Kamil Peteraj s tým prišiel, pustil mi v aute skladbu, či vraj niečo nevymyslím. Oslovil som Adrianu Adamíkovú, ktorá so mnou tancovala v SĽUK-u a teraz je už úspešná divadelná kostymérka. Vymysleli sme, že ich oblečieme do kostýmov stromov. A malo to úspech. Mal som ísť aj na finále do Osla, ale musel som ísť do Moskvy. Mrzelo ma to, pretože v prenose to nebolo dobre nasnímané. Už predtým som spolupracoval s viacerými hudobnými skupinami, s á capella Close Harmony Friends či dievčenským triom G Strings.

-Pamätáte si na svoj prvý honorár za choreografiu?-

Úch, bolo to asi dvadsaťtisíc korún, čo bola v tej dobe dosť veľká suma. Padli dobre, v tej dobe sme zariaďovali byt, takže nebol problém ich minúť.

-Načo míňate najviac peňazí dnes?-

Na viaceré veci, čo ma nahovorili. Aby som si dal takú životnú poistku, takú poistku, a tak mi tie splátky teraz odchádzajú na všelijaké veci, o ktorých som po čase zistil, že ich vôbec nevyužijem. Musím ale poklopať, nemám problém, aby som pri nákupe v obchode preratúval, či si ešte môžem niečo položiť do nákupného koša. Dosť peňazí stojí auto, lebo veľmi veľa jazdím, takže každý druhý deň tankujem. Snažím sa veľa vidieť, ísť s rodinou na dovolenku. A som veľký gurmán (smiech).

-Robíte ročne dvanásť inscenácií, koľko kilometrov najazdíte?-

Mením auto približne po štyroch rokoch a na tachometri má približne 240 tisíc kilometrov. Takže asi 60 tisíc kilometrov ročne.

-Máte vôbec voľný čas, ak áno, ako ho trávite?-

To bol dlhé roky môj problém. Urobil som pre rodinu pekný dom v Rusovciach, kde sa dobre cítim, a stále som býval po nejakých ubytovniach, hoteloch či divadelných šatniach. Veľa času som strávil v aute. A keď som ešte v lete pôsobil v rakúskom Mörbischi, tak som už vôbec nemal čas. Takže teraz sa snažím už nájsť si voľno aj pre seba. Rád sa prejdem so psíkom, či chytím nejakú rybu.

-Idú deti v otcových šľapajach?-

Výchova detí pri mojom rozbehanom živote ostala na manželku Vlastu. Obetovala kvôli rodine kariéru speváčky a musím jej za to vysloviť veľkú vďaku a zložiť poklonu. Starší je syn Matúš, pred pár dňami mal 25, končí teraz na Masarykovej univerzite v Brne matematiku – informatiku. Je to chodiaca encyklopédia, ale mimo umenia. Mladšia Kristína je tanečníčka po otcovi. Odmala chodila so mnou tancovať, ukončila konzervatórium, bola baletkou v Čechách a ide doslova v mojich šľapajach, od novej sezóny tancuje už v SĽUK-u.

-Len vaša profesionálna dráha by dala námet aspoň na jedny memoáre. Nemáte to v pláne?-

(úsmev) Do toho ma núti aj rodina, deti aj manželka. Ja som ale na toto veľmi lenivý, radšej budem päť hodín rozprávať, ako pol hodiny písať. Možno by som to niekomu narozprával, ako by to napísal. Či ja fyzicky sadnem a napíšem, tak to je veľký otáznik.

-Tak dobre, máte aspoň zrátané, koľko choreografií a réžií ste za tých 25 rokov vytvorili?-

Nemám to presne zrátané, ale s určitosťou môžem povedať, že je to ďaleko viac ako stovka celovečerných divadelných titulov. A v každom z nich desiatky choreografií. Pritom to boli aj televízne Silvestre či súťaže miss, učil som chodiť modelky, robil som Slávika, množstvo eventov, choreografie v reklamách a už vôbec nerátam napríklad choreografie pre amatérske súbory.

-Máte životnú múdrosť či porekadlo, ktoré vám pomáha, ktorým sa prípadne riadite?-

Už je to možno trocha sprofanované – Ži a nechaj žiť. Toto je také moje krédo, ktoré si každý deň uvedomujem viac a viac. Odkedy mám psíka, vnímam prírodu ešte viac a veľmi som citlivý na všetku skrivodlivosť voči všetkému živému. Fascinuje ma život, fascinuje ma ríša zvierat. Tak by to malo fungovať aj u ľudí, lebo svet je veľmi zlý.

Rozhovor s tanečníkom, choreografom a režisérom Jaroslavom Moravčíkom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR

   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Odborník na bezpečnosť: Ľudia často zdieľajú o sebe priveľa detailov
<< predchádzajúci článok
Kriminálna dráma Sicario sa dočká svojho pokračovania