Autorských filmových projektov v slovenských kinách nebýva príliš veľa. Preto som vždy rád, keď nejaký medzi novými premiérami nájdem. Pri 2 dňoch v Paríži som sa tešil dvojnásobne, lebo ide o autorský počin Julie Delpy (režírovala, napísala scenár, koprodukovala, zahrala hlavnú úlohu, strihala a dokonca aj hudbu sama zložila), ktorú si mohol každý fanúšik nezávislých filmov obľúbiť ako neodolateľnú Celine v Pred úsvitom a Pred súmrakom Richarda Linklatera, z ktorých pri tvorbe 2 dní v Paríži aj nepochybne čerpala.

                


Američan Jack (Adam Goldberg) je trochu neurotický hypochonder. Francúzska Marion (Julie Delpy) je oproti nemu trochu menší hypochonder a trochu väčší neurotik. Sú spolu dva roky. Majú sa radi, ale potrebujú svoj vzťah trochu nakopnúť. Vyrazia do Európy. Taliansko príliš nevyšlo, lebo Jack sa trochu priveľa venoval fotografovaniu všetkého a trochu primálo svojej polovičke. Ostávajú ešte dva dni u Marion doma v Paríži. Dva dni s trochu šibnutými Marioninými rodičmi, trochu veľkým počtom jej exmilencov a veľmi veľkým množstvom francúzštiny, ktorej Jack nerozumie. Môže sa vôbec toto skončiť dobre?
2 dni v Paríži sú podobne ako vyššie spomínané Linklaterove počiny „vzťahovou konverzačkou“, ktorá v podstate nemá zápletku ani dramatický oblúk, pred sebou máme sled rozhovorov hlavných postáv, viac či menej náhodných stretnutí s ich (spravidla jej) starými známymi a rodinou a podobných udalostí, ktoré sú počas takýchto krátkych návštev bežné. Problémom filmu (teda jedným z nich) je rôznorodá kvalita týchto „epizód“. Niektoré sršia inteligentným humorom a nadhľadom, iné pôsobia rozpačito až kŕčovito alebo len opakujú a recyklujú to, čo už predtým vtipné bolo, samozrejme s neporovnateľne menším efektom.


Okrem toho je problematická aj samotná povaha scénok, resp. ich reálnosť a uveriteľnosť. Kým u Linklatera (porovnávaniu práve s jeho filmami sa skutočne vyhnúť nedá) sme mali pocit, že všetky udalosti sa dejú prirodzene, kamera sníma dvoch skutočných ľudí, ktorí sa dostávajú do skutočných situácií, v tomto prípade som si až príliš často uvedomoval, že pozerám len scenáristický konštrukt, zhluk náhod, ktoré prichádzajú vždy práve vtedy, keď to Delpy ako scenáristka potrebuje.
Spomínal som, že ide o konverzačku, takže logicky tvoria dialógy jeden z hlavných pilierov filmu. Tie oscilujú na škále „obstojné“ až „výborné“, len zamrzí istá monotematickosť. Okrem Jacka a Marion vo filme vystupuje ešte aj slušná dávka vedľajších a epizodických postáv, tak prečo sa všetci musia takmer v jednom kuse baviť o sexe? Ak sa rozpráva stále o tom istom, aj dobre napísaný dialóg začne čoskoro nudiť...


2 dni v Paríži sú aj filmom o kultúrach, resp. o kultúrnych rozdieloch. Z tohto pohľadu je zaujímavé, že prezentácia oboch kultúr (americkej a francúzskej) v konečnom dôsledku vyznie dosť negatívne. Američanov zastupujú hlavne blbí turisti, ktorí prišli do Paríža za „Da Vinci Code tour“, a samozrejme Jack, ktorý síce svojich krajanov pošle tam, kam patria (namiesto Louvru do nejakého parížskeho geta), ale ktorý takisto trpí typickými (alebo skôr typizovanými) „amerikanistickými“ predsudkami voči všetkému neamerickému (peniazom, jedlu, ľuďom atď.).
Francúzi sú na tom ku podivu ešte horšie. Neznalosť angličtiny (okrem Marion ňou nerozpráva nikto!) môže byť vyložená buď ako nevzdelanosť (fastfoodová predavačka nerozumie, ani keď si chudák Jack objednáva cheeseburger a pepsi) alebo ako nacionalizovaná arogancia („Načo angličtina? Veď francúzština nám stačí!“) a navyše zo všetkých francúzskych mužov spravila Delpy v lepšom prípade sexistov, v tom horšom priam šovinistov. A sama Delpy vykreslila Marion (ktorú písala apriori pre seba) ako neurotickú hysterku s miernymi sklonmi k nymfománii, takže sa nakoniec ani príliš nečudujeme, keď začne Jackovi liezť už poriadne na nervy. Toto všetko by ani nevadilo, keby sociálna či kultúrna kritika hrala vo filme prím a nebola len pozadím pre rozprávanie o láske. No v takom prípade je fakt, že si divák nedokáže obľúbiť ani jednu postavu, dosť problematický. 



K čomu ale výhrady absolútne nemám a čo celý film pozdvihuje aspoň do priemerných vôd, sú hlavné dva herecké výkony. Nech sú postavy pre daný typ rozprávania napísané akokoľvek nevhodne, Julie Delpy a hlavne čoraz zaujímavejší a výraznejší Adam Goldberg odviedli jednotkovú hereckú prácu. A hoci na minimálnom priestore, ale výborne im sekundovali aj Marionini rodičia v podaní Albert Delpy a Marie Pillet (mimochodom skutoční rodičia Julie Delpy).
A teraz dilema na koniec - odporučiť alebo neodporučiť návštevu kina? Úprimne, neviem. S 2 dňami v Paríži totiž podľa mňa nikto nebude ani úplne spokojný, ani úplne nespokojný. Povedzme to takto: Ak chcete do kina na romantiku, ktorá nemá negatívne IQ, určite radšej toto než Noci v Rodanthe, no ak chcete hlavne dobrú konverzačku a kino nie je úplná priorita, radšej siahnite (ako inak) po Linklaterovi.
2 Days in Paris (Francúzsko/SRN, 2006, 97 min.) Réžia: Julie Delpy. Scenár: Julie Delpy. Kamera: Lubomir Bakchev. Strih: Julie Delpy. Hudba: Julie Delpy. Hrajú: Julie Delpy, Adam Goldberg, Marie Pillet, Albert Delpy, Alexia Landeau, Adan Jodorowsky, Alex Nahon, Daniel Brühl