Roland Emmerich to skúša znova a ešte ráznejšie - zrovnať Zem nadobro...

V roku 2009 skupinka vedcov odhalí, že zemské jadro sa začína pod vplyvom Slnka otepľovať a treba pripraviť plán na eventuálnu katastrofu. O tri roky mayský kalendár vyskakuje s tým, že 21. decembra sa už neoplatí brať dovolenku, pretože aj tak všetci skončíme na onom svete... V San Franciscu objavia oveľa väčšie pukliny ako po bežnom zemetrasení, šialenci v rádiu ohlasujú súdny deň a v Yellowstone bude ohňostroj. A do globálneho problému sa pletú rodinné trampoty Johna Cusacka a jeho ratolestí.





 Krátko pred zhliadnutím 2012 v sebe živíte veľké nádeje vypumpované trailerovou masážou s bomba akčnými scénami. Viete, že ani Emmerich nedokáže zohnať toľko prachov, aby nimi zaplnil celých 100 či 150 minút, no v kútiku veríte, že tých prázdnych scén nebude až tak veľa a budú dávať zmysel.

Výstavba je v poriadku – v prvých 35 minútach sa Roland snaží vedecky vysvetliť, prečo sa bude diať to veľké rošambo a čo asi ľudia chystajú. Potom príde nudný výlet Johna Cusacka, ale dobre, lebo sa musí vrátiť – a to už začína triková extravaganza! Vydrží asi hodinu, potom zvoľní tempo a problém je, že do konca ostáva ešte ďalšia a tam musí byť guláš všetkého, vrátane spájania národov, povinných obetovaní, záchran v poslednej chvíli, patetických prejavov a aký-taký záver.


2012 je absolútnou ukážkou svojho žánru, ktorý režisér už ovláda tak dobre, že v jedinom filme dokáže skombinovať jeho vážnu i odľahčenú verziu. Snaží sa vysvetľovať, poučovať, rozplakať i rozosmiať. Viaceré scény sú dotiahnuté do úplného maxima, čím sa film stáva neraz pomerne predvídateľným, ale neuberá mu to na vyznení. Vy všetci v sále dobre viete, že teraz je 10-minútová akcia, kedy máte odpadávať v kreslách a uznanlivo prikyvovať, že to tu ešte nebolo. Aj keď vlastne bolo...
Roland rád kombinuje veľkolepé scény a zrazu ich zastaví kvôli problémom drobných nešťastníkov, ktorých konanie zdržuje ten megachaos. Ale pozor, je to jeho trademark, zlučovať veľké eskapády a pár dobrodruhov, ktorí ich dokážu odvrátiť. Akurát 2012 neskonale zdôrazňuje, že vás oveľa viac bavia tie obrovské scény ničenia, ako boj o život skupinky obyčajných ľudkov v podpalubí. Možno je to zámer, lebo sa v nich vidíte vy sami – možno sú fakt nezaujímavé, keď ich je tak veľa. A ešte vás zamrzí aj fakt, že celistvé megascény ničenia sú v podstate len dve-tri a potom ich strihá Emmerich rýchlejšie, ako by ste chceli – už po 20-30 sekundách.


Potom si náhodou (či schválne) spomeniete na podobný film Deň po tom a zistíte, že paralel je predsa len príliš. Vedecké vysvetľovanie, dobíjanie inštitúcii, megascény, záchrana či odvážna výprava malej skupinky a vytúžený koniec. Roland zobral osvedčenú formulu a prehnal ju cez kopírak, ale tentoraz sa filmy na seba podobajú náramne a obsahujú pomaly aj rovnaké scény. Tak za to aspoň bod nadol.
2012 je schematická komerčná jazda par excellence. A hoci multiplexových návštevníkov pravdepodobne pobaví, chýba jej okrem dvoch scén, totálny moment prekvapenia, po ktorom by ste sa nadýchli a postavili do radu pred kinom znova. Tak ako pri Dni nezávislosti, ktorý zostáva Emmerichovým neprekonaným majstrovským kúskom deštrukcie.
2012 (USA, 2009, 158 min.) Réžia: Roland Emmerich. Scenár: Roland Emmerich, Harald Kloser. Kamera: Dean Semler. Strih: David Brenner, Peter S. Elliot. Hudba: Harald Kloser, Thomas Wander. Hrajú: John Cusack, Chiwetel Ejiofor, Amanda Peet, Oliver Platt, Thandie Newton, Danny Glover, Woody Harrelson