Rumunské filmy patria momentálne k tomu najlepšiemu, čo európska kinematografia produkuje. Dozrelo tu zaujímavé zoskupenie autorov snažiacich sa odkrývať tristný stav vecí v krajine, ktorej súčasnosť sa len veľmi pomaly vyväzuje z komunistickej histórie. Film 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni je drvivou výpoveďou o živote krátko pred pádom režimu. Režisér Christian Mungiu zaň získal Zlatú palmu a cenu FIPRESCI na festivale v Cannes.

                


Každá doba prináša so sebou určitý princíp, ktorým tvaruje, ohrýza životy jednotlivcov. Totalitné režimy patria k tým najpažravejším. Ukrajujú z osobnej slobody, nahlodávajú ľudskú dôstojnosť. Pole možností je výrazne zúžené, zbrázdené najabsurdnejšími prekážkami a okľukami. Režisér nám predostiera realitu deformovanú do podoby neosobnej sústavy internátnych chodieb (navlas podobných prehistorickým labyrintom v Mlynskej doline), ktorými blúdi Otilia v úvodnej časti filmu. Dievčina sa v tomto svete orientuje s automatickou istotou - navštívi niekoľko izieb, spoločné sprchy a umyváreň. Debatuje o banálnych veciach, spolubývajúca sa holí. Jednoducho bežný deň vysokoškolskej študentky. Kamera putuje s ňou a diváka napĺňa pocitom klaustrofobickej stiesnenosti. 


Otilia má problém, respektíve má ho jej kamarátka Gabina. Je ním neželané tehotenstvo - to si ako študentka nemôže dovoliť. Drámu navyše vyhrocuje spoločenská situácia, ktorá stavia potraty mimo zákon. Núti ich podnikať zúfalé riešenia a dostávať sa tak do situácií, v ktorých siahajú na dno svojich bytostí. Otília sa zo solidarity k priateľke stáva hybnou silou nadchádzajúceho „dobrodružstva“. Vybavuje potrebné náležitosti, asistuje pri zákroku a znáša ponižujúce dôsledky Gabininej ľahkovážnosti a pasivity. Je to však predovšetkým doba, ktorá protagonistov potichu vnútorne mrzačí a oberá o posledné zvyšky ideálov (lásky, priateľstva, nezištného porozumenia medzi ľuďmi). Tam, kde sa za všetko platí, všetko sa dá zohnať, ak má človek konexie a prostriedky, prípadne je ochotný zabudnúť na vlastnú dôstojnosť. Kamkoľvek sa Otilia pohne, naráža na ľahostajný, pohŕdavý tón „blížnych“. Zľutovanie je vždy spojené s očakávaním rôznych protislužieb, podpultové cigarety patria k tým nevinnejším.
Mungiu túto epidémiu odcudzenia necháva presvitať z každej situácie, z každého medziľudského kontaktu. Či už sú to hotelové vestibuly alebo otvorené priestranstvá – ľudia majú k sebe nesmierne ďaleko. Spôsob zobrazenia podlieha vhodne zvolenej, všetko definujúcej vecnosti – zábery sú dlhé, jednoducho dokumentujúce. Menší počet detailov spôsobuje, že postavy permanentne obklopuje dusivé prostredie, z ktorého niet úniku. Nedávnu skutočnosť sa podarilo evokovať prostredníctvom jemných náznakov kdesi v pozadí obrazu (dlhý rad ľudí pred obchodom, strohá bezútešnosť interiérov).


Hoci sa jedná o v podstate "banálnu" jednodňovú story zo života dvoch dievčat, povedané tu bolo omnoho viac. Mungiu týmto príbehom nahmatal tragédiu doby a naznačil, aké nevyhnutné je pochopiť vlastnú minulosť. Neprikrášlenú, nezmäkčovanú, bez zbytočných fráz a moralizovania. Režisér činy svojich hrdinov nezľahčuje – ich otrasnosť si plne uvedomujeme. Prostredníctvom jeho nezaujatého pohľadu však dokážeme vidieť veci v úplnosti ich vzťahov a preto sme schopní súcitu. To nie je málo, keď si uvedomíme, aké efektné aj v dnešných časoch je zjednodušovať a zatracovať. Choďte a posúďte sami.
4 luni, 3 saptamani si 2 zile (Rumunsko, 2007, 113 min.) Scenár a réžia: Cristian Mungiu. Kamera: Oleg Mutu. Hudba: rôzne skladby a piesne. Strih: Dana Bunescu. Hrajú: Anamaria Marinca, Laura Vasiliu, Vlad Ivanov, Alexandru Potocean, Luminita Gheorghiu, Adi Carauleanu, Liliana Mocanu, Cesarela Iosifescu