Každý, kto sa serióznejšie zaoberá súčasnou fotografiou, narazil na meno Annie Leibovitz. Jedna z najvychytenejších fotografiek sveta má za sebou viac než štyri desaťročia výnimočnej kariéry zahŕňajúcej reportážne fotenie pre Rolling Stone, aranžované zábery pre Vanity Fair a Vogue, ale aj vojnové fotografie zo Sarajeva. Najviac sa však preslávila portrétovaním slávnych osobností – niektoré z jej portrétov dosiahli status všeobecne známych ikon (objatie Johna Lennona s Yoko Ono či nahá tehotná Demi Moore). V rámci televízneho cyklu americkej verejnoprávnej stanice PBS nakrútila o Annie dokument je sestra Barbara. Film získal širší ohlas po zaradení do seriálu BBC “Imagine” a v týchto dňoch sa bude premietať aj v niektorých kinách na Slovensku.





 Formálne má snímka štruktúru mozaiky. Prelína sa v nej rozhovor s Annie, zábery z fotenia, komentáre jej spolupracovníkov, rodiny a slávnych klientov, ako aj archívne pasáže venované jej osobnému životu či kariére. Režisérka Barbara Leibovitz spája uvedené prvky prekvapujúco prirodzene, takže vzniká hladko plynúci celok zrozumiteľný aj divákovi, ktorý nie je s témou detailne oboznámený.

Podtitul snímky – “Život objektívom”  – sa ukázal ako celkom výstižný, a to z viacerých pohľadov. Po prvé, Annie Leibovitz je fotografka do špiku kosti a svet okolo seba vníma veľmi vizuálne. Film presvedčivo komunikuje jej zanietenie, plastickosť jej predstáv aj tvrdohlavosť, s ktorou ich uskutočňuje. Po druhé, spomenuté archívne pasáže sú našťastie dosť bohaté a ponúkajú mnoho zaujímavých momentov z Annieinho detstva a kariéry – teda jej život snímaný cudzím objektívom.


Jednou z ambícií diela je skombinovať osobný tón s objektívnou, resp. faktografickou perspektívou. Annie sa pred svojou sestrou neuzatvára, no obe ako keby podvedome chránili súkromie svojej rodiny a hoci ho nastolia ako dôležitú tému (rôzne zdroje formovania Annienej osobnosti aj kariéry), nikdy ju detailne nerozpracujú. Dozvieme sa napríklad, že Annie poslali do protidrogovej liečebne, keď odišla z Rolling Stone, aj to, že liečenie zabralo. Ide však o suchý a vecný popis udalosti, hoci za niečím podobným muselo byť veľa emócií. Tie však ostávajú nevypovedané. Na jednej strane podobné taktné mlčanie zneprehľadňuje pointu diela – dvere do trinástej komnaty sa pootvoria a potom ostanú tak. Zároveň ale dokresľuje obraz Leibovitzovcov ako súdržnej rodiny a pripomína, že intimita a súkromie sú oblasti, v ktorých sa fotograf (a osobitne portrétista) musí dôkladne vyznať, aby ich mohol svojimi chladnými technickými nástrojmi hodnoverne zachytiť.
Z celkom iného súdka sú krátke vyjadrenia na adresu Annie od celebrít, ktoré sa ocitli pred jej objektívom. Viac či menej zaujímavé komplimenty a historky najmä ilustrujú skutočnosť, že mnohí zdanlivo mocní a slávni ľudia sú bytostne závislí od médií. Človek, ktorý im zaručí publicitu bez ujmy na dôstojnosti – teda niekto ako Annie Leibovitz – sa následne stáva akousi meta-celebritou, pre ktorú sú ochotní ponoriť sa do vane s mliekom, nechať si natrieť tvár na modro či nechať sa nakrútiť do dokumentárneho filmu. Sledovať túto dynamiku je zaujímavé hlavne preto, že takisto nie je otvorene pomenovaná.


Zaujímavé sú tiež vyjadrenia Anniených spolupracovníkov a ľudí z branže. Ponúkajú všeobecne zaujímavé postrehy (“Kedysi ste museli byť Peter Ustinov alebo Yehudi Menuhin, aby ste boli slávny. Dnes vám stačí byť v reality show.”) aj pohľady na Annie a jej kariéru, ktoré nie vždy úplne sedia s tým, čo hovorí ona sama. Istou nepríjemnosťou je, že mená týchto ľudí sa priebežne objavujú na plátne ako titulky a je dosť náročné ich zachytiť, pokiaľ chce človek aj vnímať, čo práve predstavovaný človek hovorí.
Kľúčovým prvkom dokumentu sú, samozrejme, fotky. Prezentovať v fo filmovom médiu fotografiu je ťažké – formát väčšinou nesedí, farebná vernosť je otázna a nehybnosť pôsobí neprirodzene. Barbara Leibovitz sa s problémom vysporiadava štandardne – striedaním celku a detailu, švenkovaním po fotke, prestrihmi na súvisiace filmované scény. I tak je však znázornenie Annieinej tvorby obmedzené. Stačí na hrubé zoznámenie sa či osvieženie pamäti, ale pre poriadny zážitok by bolo nutné prezerať si každú fotku oveľa dlhšie a vo vyššej kvalite. Zábery sú poväčšine silné a zaujímavé a človek má aj chuť stlačiť na diaľkovom ovládači Pause – škoda že tie vecičky v kine nefungujú. Raz darmo: film plynie ďalej a tak to má byť.
Annie Leibovitz: Život objektívom je nesporne zaujímavý a dobre spracovaný dokument. Hoci má svoje nedostatky a určite sa nehodí pre mainstreamového diváka. Dá sa zaradiť medzi horúce tipy pre každého, kto sa zaujíma o výtvarné umenie. Pre priaznivcov fotografie ide prakticky o “povinné pozeranie”. A je už len otázkou, či odoláte nutkaniu kúpiť si po zhliadnutí tohto filmu nejakú knihu s fotografiami.
Annie Leibovitz: Life Through a Lens (USA, 2006, 90 min.) Réžia: Barbara Leibovitz. Scenár: Barbara Leibovitz. Kamera: Eddie Marritz, Jamie Hellman, Barbara Leibovitz. Strih: Kristen Huntley, Jed Parker. Hudba: Gaili Schoen. Hrajú: Annie Leibovitz, George Clooney, Kirsten Dunst, Jason Schwartzman, Robert Wilson, Patti Smith, Mick Jagger, Hillary Rodham Clinton, Julia Roberts, Whoopi Goldberg