Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

Svet filmu





Vyhľadávanie

Pridajte sa
Ste na Facebooku?
Ste na Twitteri?
Pridajte sa.

 Mobilná verzia




ESTA USA
kino
31. 08. 2007

Bournovo ultimátum

Bournovo ultimátumJe jednoduchšie stlačiť spúšť, než hrať na gitaru. Je jednoduchšie ničiť, než tvoriť. Zabili ženu, ktorú miloval, zničili mu život. No on sa tak ľahko nevzdáva. Muž s menom, ktorého iniciály by mnohí dekódovali ako James Bond. Jeden z „produktov“ všeobecnej medzinárodnej i vnútroštátnej a medziagentúrnej paranoje a súvisiacich preventívnych protiopatrení po skončení studenej vojny. Jason Bourne. Je späť a je len pár krokov od toho, aby si spomenul na všetko. A divák s ním.

Bournovo ultimátum je film nielen o spomienkach a spomínaní si jeho hlavného hrdinu. Spôsob, akým je vystavaný, ale aj prostredníctvom obrazových flashbackov a déja vu(s), ako i dialógov či replík totiž tak trochu testuje divácku pamäť. Tretí z troch filmov tak skutočne dotvára trilógiu a dopĺňa chýbajúce informácie k už známemu. Pamäť je tiež nástroj pre orientáciu v čase. (Aj napriek titulkom „pred..“, „o... neskôr“, obsahuje len jeden záchytný bod.) Nieže by bolo potrebné poznať oba predchádzajúce filmy naspamäť, ale čím viac si pamätáte, tým viac si užívate. Bournovo ultimátum, a vlastne celá trilógia, pracuje s protichodnosťou odvíjania sa deja a odhaľovania: čím viac sa dej chýli ku koncu, tým bližšie je Jason k momentu, kde sa to všetko začalo. 


Pre stotožnenie diváka s hlavným hrdinom, jeho strácaním a hľadaním (alebo aspoň vyvolanie obdobných pocitov a vnemov) sa Bournovo ultimátum neváha uchýliť k metódam rozbíjania priestoru strihom. Divák síce vie, v ktorej časti sveta sa nachádza a aj úvodná panoráma každého z miest evokuje pocit istoty a bezpečia, no celé je to len zásterka. Jednotlivé scény, prenasledovania a úniky sú snímané v detailnejších záberoch, pričom prenasledovaný a prenasledujúci sú len málokedy ukázaní v jenom zábere a pre každého je vyhradený akurátny čas (väčšinou tak do 5 sekúnd) a ani o sekundu viac. Nevedno, odkiaľ nebezpečenstvo príde a ostáva len obdivovať Jasonove bleskové reakcie. On sám sa, vďaka tomuto efektu, občas zjavuje ako blesk z čistého neba. Súboje sú snímané v polodetailoch a detailoch, telá často zaplnia celý záber. Samotné panorámy sú tak skôr bodom pre malý oddych a často pôsobia proti svojej primárnej orientačnej funkcii a pripájajú sa k momentovo vnímaným záberom „na zemi“.
Nositeľom akčnosti a sily sa tak stáva najmä zintenzívnený zvuk úderov, krokov, dychu. A do toho Powellova hudba, ktorej gro predstavujú sláčikové nástroje (nech žije violončelo, kontrabas a elektrická bas gitara). Raz vo svojom „klasickom“ využití, inokedy krátke ťahy slákom a „bubienky“ nahrádzajú perkusie (alebo im dodávajú priestorovosť). Postupný základný rytmus mohutnie pripájaním sa ďalších nástrojov a príjemne poháňa srdečný sval k rýchlejšiemu pumpovaniu a následne spôsobuje, že dych sa stáva plytším a rýchlejším. A potom, tesne pred momentom fyzického stretu postáv, hudba stíchne, akoby z plátna niekto upozornil prítomných, že teraz sa ani nedýcha. Postupné zintenzívňovanie nie je prítomné len v jednotlivých scénach, ale nenápadne sa tiahne celým filmom.


Paranoja, neistota a klaustrofobická nervozita ovláda aj dialógové a „tiché“ party. Spomienky, vynárajúce sa čoraz častejšie z rôznych hĺbok mysle, sú akoby nahliadané z druhej strany premietacieho plátna alebo cez jemne zakalené sklo. Tváre, busty, snímané greengrasovsky roztrasenou kamerou z ruky pridávajú aj tomu „najbežnejšiemu“ rozhovoru atmosféru obáv a strachu. Film ani v dialógoch nestráca pnutie. Intimita sa miesi s utajením nad prísne tajné. Detailné zábery, zrnitosť obrazu, šedivo-zelenkavý filter, suverénne herectvo. To sú ingrediencie vypätých dialógov a súbojov na diaľku, v ktorých je medzi hercami pnutie a chémia, postačujúce na tucet vzťahových filmov. Aj keď predstavujú „ostrovy pokoja“, udržiavajú atmosféru. Nie sú len výmenou informácií, ale hrami o prevahu, o moc: buď s Bournom, alebo dvoch protichodných vízií fungovania CIA (a bezpečnostných agentúr vôbec) reprezentovaných Noah Vosenom a Pamelou Landy. Studená vojna, studnica mnohých inšpirácií, je vystriedaná bojom o moc v rámci mocenskej a bezpečnostnej štruktúry jedného štátu. (Áno, toto je zvyčajne pole pre Tonyho Scotta.)
Bournovo ultimátum je o súboji vyrovnaných protivníkov. Jasonovi prenasledovatelia (a de facto aj ciele) nie sú ani hlúpi, ani (bojovo) neschopní. Inteligenciu sympatickú divákom zastupujú ženy – popri Pam Landy je to aj Nicky Parsons. A ani o tom nepríjemnom, o Noah Vosenovi, nemožno povedať, že je idiot. Len je trochu zaslepený túžbou po neobmedzenej moci v boji s každým nepriateľom štátu. Rovnako aj zabijaci vyslaní do akcie nie sú len tak hockto. Myslím, že bolo Damonovi len na prospech, že Greengrass zvolil ten štýl réžie a choreografie súbojov na telo, ako zvolil. Na Adrianovo odporúčanie som si pozrela Undisputed II: Last Man Standing. Film na úrovni piatočnej lundgrenovky, ale čo tam predvádza Scott Adkins (ostreľovač z Waterloo Station a z autonaháňačky a zo strechy v NYC), je jednoducho fascinujúce. Obdivovateľky dnes už pekne drsného (ano!) Damona si tak len vydýchnu, že v najskvostnejšom hand to hand kombate (v Tangier) je Bourneovým protivníkom „len“ Dash (Joey Anash).


Matt Damon je Jason Bourne. To tvrdí plagát (úplne dobre vytvorený) a má pravdu. Ak budete mať možnosť, skúste si pozrieť ešte raz Agenta bez minulosti a Bourneov mýtus a všímajte si nielen Bourneovo „od-stávanie sa“, ale tiež Damonovo stávanie sa. Z vyplašeného muža, ktorého šokujú vlastné reakcie na muža s fixným cieľom, ku ktorému ide cez mŕtvoly, aby mohol citovať iného agenta, ktorého zabil (Profesor – Clive Owen). Bournovo ultimátum vo všeobecnosti združuje hercov, ktorí sa ukazujú vo svojom najlepšom. U niektorých sa to akosi očakáva: David Strathairn, Joan Allen, či Albert Finney v minirole „mozgu“ tréningových programov. Iní v Bourneovom mýte vzbudili zvedavosť a očakávania: reč je o Julii Stiles, ktorá herecky nahrádza Franku Potente. Svojím spôsobom dostala šancu, akú mala Anne Hathaway v Skrotnej hore.
Dostali sme sa na začiatok. Jason Bourne sa vrátil domov. Jeho cesta predstavovala to najlepšie zo špionážno akčných filmov s európskym šmrncom, paradoxne v poslednej dobe najvýraznejšie zastúpeným Američanom Johnom Frankenheimerom (Ronin; 1998). On sám je pokračovateľom línie variácií Melvillovho Samuraja Jeffa s Delonom, či Wooovho Zabijaka Jeffreyho s Chowom. Užili sme si s ním pekných päť rokov od Limanovho Agenta bez minulosti v roku 2002, keď bol najmä akčný, cez postupne sofistikovanejší Greengrassov Bourneov mýtus v roku 2004. Na Bournovo ultimátum sa čakalo o niečo dlhšie, no stálo to za to. Minimálne, keď si na záver filmu uvedomíte jeho pointu a vaša tvár podvedome skopíruje výraz Nicky Parsons.
The Bourne Ultimatum (USA, 2007, 111 min.) Réžia: Paul Greengrass. Scenár: Tony Gilroy, Scott Z. Burns, George Nolfi. Kamera: Oliver Wood. Hudba: John Powell. Hrajú: Matt Damon, Julia Stiles, David Strathairn, Scott Glenn, Joan Allen

Bournovo ultimátum

Autor: Kristína Aschenbrennerová
Zdroj: Kinema