Uznávaný švédsky televízny režisér Mikael Marcimain nakrútil svoj celovečerný debut, založený na skutočných udalostiach z minulého storočia. Jeho švédsko-nórsko-fínsko-írska koprodukčná Call Girl mapuje udalosti z roku 1975, kedy sa Švédskom prehnala znepokojivá kauza o využívaní sexuálnych služieb prominentmi z politických kruhov. Televízne rozprávanie zanechalo v režisérovi stopy a pozvoľne sa rozvíjajúcemu sa príbehu dvoch neplnoletých dievčat z detského domova venoval plných 140 minút.

KINEMAVIDEO1866.
Iris (Sofia Karemyr) je pre sústavné úteky z domu umiestnená do domova sociálnej starostlivosti, kde stretáva dávnu priateľku Sonju (Josefin Asplund). Obe túžia po vzruchu a prenikajú so spoluklientkami domova na tajomné sporoodeté tancovačky s postaršími pánmi. Postupné odhaľovanie nečistých praktík sa sunie drahými reštauráciami a hotelmi s dotovaným drahým šatstvom a nemalou sumou, akú kamarátky obdržia za sexuálne radovánky od šéfky tejto rozsiahlej luxusnej eskortnej služby Dagmar Glans. Postaršia bývalá prostitútka si ich úspešne omotáva okolo prsta, keďže vidí v nich obrovský kapitál využiteľný tými najmocnejšími mužmi politiky. Glans ale netuší, že je objektom policajných sledovačiek a že jej prekvitajúcemu biznisu bude čoskoro koniec.Marcimain strieda sekvencie dvoch dejových línií: ako Iris so Sonjou prepadávajú lákavej vidine ľahko zarobených peňazí, zoznamujú sa so zabehanými Dagmarinými prostitútkami a ako usilovné policajné včeličky na čele s vyšetrovateľom Sörenom Laurin-Wallom sledujú podozrivé osoby nielen z radov priekupníkov s bielym mäsom, ale aj z tých spoločensky neotrasiteľných a nadôvažok aj vlastných.

Film spracúva háklivú tému veľmi naturálne a realisticky, autor samoľúbo netlačí na pílu v šperkovaní akcie či okázalom násilníckom jednaní. Všetok hnoj presakuje na povrch za šušťania návrhov zákonov, tajnostkárskeho vymieňania kompromitujúcich nahrávok, v ponurej expozícii utajovaných pohlavných aktov a všadeprítomnom cigaretovom opare výborne načrtnutej tiesnivej atmosféry 70. rokov minulého storočia. Tempo Call Girl možno prirovnať k Fincherovmu Zodiakovi či Alfredsonovmu Dievčaťu, ktoré sa hralo s ohňom. Marcimain veľmi kladie dôraz na dialógovú a emotívnu stránku postáv, v prvom prípade načrtáva obraz úradníckych či politických kruhov a retroštýlového vyšetrovania, ktoré evokuje staré dobré kriminálne seriály minulého storočia. Prekvapivé odhalenia cez dobovú záznamovú techniku vnášajú do deja potrebné napätie a v práve spomínanom pozvoľnom tempe dáva Marcimain divákovi možnosť dobre sa orientovať v spleti podozrivých osôb a tých na strane zákona. Druhý, emotívnejší, pohľad do života dievčat nám zrozumiteľne približuje ich psychologické pozadie, sociálny status a pohnútky, ktoré ich vedú na krivé cestičky vlastnej predajnosti. Trochu nedotiahnuto pôsobia scény z detského domova, kde vzhľadom na typové zloženie klientely vládnu príliš liberálne pravidlá a hlavná sociálna pracovníčka pôsobí miestami groteskne naivno.

Znepokojujúce dunivé hudobné motívy Mattiasa Bärjeda sekundujú kvalitne gradovanému napätiu, zvyšný background využíva dobovú produkciu, ktorá spolu s verne dokladovanou vizuálnou stránkou (kostýmy, interiérové zariadenie) podávajú neskutočne realistický obraz sedemdesiatok. Call Girl ponúka skvostne spracovaný atraktívny námet, no samotnými „atrakciami“ podaromnici neplytvá. Výborne sa osvedčil výber hlavnej predstaviteľky Iris – jej nevyspytateľný pohľad diváka len umocňuje v jej nevypočítateľnom konaní a takisto vychrtlý Sören ako jediná správna postava v spleti pochybných spolupracovníkov funguje ako hodinky a vedie diváka bezpečne cez krkolomné kauzálne okolnosti.
A na záver jedno upozornenie: postavy Call Girl si zapaľujú jednu od druhej, preto určite stojí za zváženie tuhými fajčiarmi, či vydržia 140 minút v čistom ovzduší kinosály.Call Girl (Švédko/Nórsko/Fínsko/Írsko, 2012, 140 min.) Réžia: Mikael Marcimain. Hrajú: Pernilla August, Simon J. Berger, David Dencik, Sven Nordin, Kristoffer Joner