Poľská režisérka Dorota Kędzierzawska sa po krátkometrážnej tvorbe z osemdesiatych rokov minulého storočia začala upriamovať koncom toho istého desaťročia na filmy dlhometrážne, a to s nemalými úspechmi. Čas umierať je jej šiestym celovečerným titulom a venovala ho svojej starej mame. Táto čiernobiela dráma je minimalistická, čo sa týka deja, prostredia, postáv, dialógov i hudby. Napriek tomu dokáže mnohých divákov zaujať svojím spracovaním a posolstvom. Vsádza tiež na realistickosť, ľudskosť, dôstojnosť a zdravý rozum.





 Prvá scéna filmu oboznamuje divákov so ženou - Anielou, ktorá návštevu u lekárky rieši, vzhľadom na svoj pokročilý vek, dosť neobvykle. Táto dáma v stvárnení deväťdesiatničky Danuty Szaflarskej, sa následne myšlienkovo stráca v meste. To režisérka Kędzierzawska spolu s kameramanom Arthurom Reinhartom zobrazila len prostredníctvom áut prechádzajúcich cez zábery. Až v Anielinom prirodzenom prostredí rozohráva postava svoju monodrámu.

Aniela žije so psom Filou vo svojom pomerne schátralom dome. Túži po tom, aby v ňom dožila spolu so synovou rodinou a aby sa o dom aj po jej smrti starali. Súkromie, ktorým zatiaľ disponuje, si váži. Rada trávi čas s Filou, vracia sa k spomienkam, sleduje susedov a najmä reaguje na podnety zvonka. Na dotieravého muža pokúšajúceho sa o jej majetok, na malého chlapca prezývaného „Dostojewski“ vkrádajúceho sa na jej pozemok, či na namyslenú dcéru svojho syna. K postavám dokáže zaujať veľmi priamy a úprimný postoj, až na syna. Aj tu však dochádza k zmene.


Téma filmu je jednoduchá a priamo podaná. Keď ľudia zostarnú, veľmi často v spoločnosti ich hodnota klesá. Ale nie hodnota sama o sebe, či pre spoločnosť, ale hodnota v očiach mladších generácií. Práve s týmto úpadkom hodnoty sa zmieruje i Aniela, nie však na úkor svojej dôstojnosti. Pomaly plynúci dej je pre daný charakter diela nutný, tak ako aj pocity melanchólie, aké môže u divákov vyvolať, pretože tieto prvky patria k životu starých ľudí. Čiernobiely obraz daný stav podčiarkuje a ako účelový by som ho nevnímala už len preto, že snímka by vo farbe stratila komornosť a melancholickosť. Navyše symbolizuje aj absenciu dôležitých „farieb“ života, akými sú pre Anielu rodina a priatelia. Daná absencia však nie je zapríčinená jej introvertnosťou, ale netoleranciou a nízkou schopnosťou empatie zo strany blízkych.
V súčasnosti stále poteší, keď sa filmové dielo venuje a v tomto prípade i realisticky zobrazuje, príbeh človeka vo veku Aniely. Čas umierať navyše vyvoláva myšlienky prínosné pre vnímanie životných hodnôt. Môžeme Kędzierzawskej vyčítať sentimentalitu, klišé či jednoduchý pomaly plynúci dej, ale verný odraz života ľudí, je pre ňu dôležitejší. Na realistickosť filmovej reality symbolicky odkazujú napr. okná a zrkadlá. Režisérka chce, aby divák práve prostredníctvom minimalistickej formy a posolstiev pocítil aspekty života, aké často nemá šancu skutočne vidieť. V spoločnosti je totiž mnoho ľudí ako Aniela a Čas umierať sa snaží divákom ukázať ako vyzerá ich život, keď s nimi práve nie sme. Aj preto sa bez týchto prvkov nezaobíde.
Kędzierzawskej snímka napriek svojej realistickosti obsahuje i symbolickú rovinu. Práve jej, tak mierne zavádzajúci názov, sa vo filme stáva znakom. Sprostredkuje, že vnímanie spojenia „čas umierať“ môže byť dvojaké. „Čas umierať“ môže človek pocítiť ako svoj momentálny údel prakticky kedykoľvek. Vo filme ním Aniela tiež prechádza. Tento „čas“ je časom nachádzania a zmierenia. Ale ten skutočný „čas umierať“ je časom odchodu človeka.
Pora umierać (Poľsko, 2007, 104 min.) Réžia: Dorota Kędzierzawska. Scenár: Dorota Kędzierzawska. Kamera: Arthur Reinhart. Strih: Dorota Kędzierzawska, Arthur Reinhart. Hudba: Włodek Pawlik. Hrajú: Danuta Szaflarska, Krzysztof Globisz, Patrycja Szewczyk, Kamil Bitau.