Vyliezť na štrnásť osemtisícoviek vyžaduje obrovskú dávku sebazaprenia, odhodlania i fyzického vybavenia. U našich západných susedov existuje človek, ktorému sa podarilo pokoriť všetky najvyššie vrcholy ako 15. horolezcovi na svete bez kyslíkového prístroja. Jeho osobnosť zaslúžene budí rešpekt i obdiv. A to sa očakávalo aj od filmu, ktorý si vytýčil za cieľ vykresliť osobný život, lezeckú vášeň i napĺňanie cieľov Radka Jaroša.

Nakrútiť portrét o najúspešnejšom českom horolezcovi predstavovalo pre filmárov - krajanov nielen vlasteneckú povinnosť, ale i veľkú výzvu. A ako sa zdá, pre Jaroša bolo oveľa jednoduchšie zdolať Korunu Himalájí ako pre filmárov jeho vnútorný svet. Snaha režiséra Davida Čáleka uviazla v základnom tábore odhaľovania jeho myšlienkových pochodov a názorov, kým Jaroš bezpečne stúpal za svojou jedinečnou trofejou na vrchol K2.
KINEMAVIDEO3893.
Hoci sa zopárkrát podarilo známemu horolezcovi nasadiť masku výrečného extroverta, väčšinu času sa skrýval a jeho diskomfort pred kamerou sa dal krájať. Z celej snímky sála vehementná snaha vysliediť jeho súkromné tajomstvá, no táto režisérova posadnutosť filmu uškodila. Fakt, že horolezec nechce odkrývať svoju trinástu komnatu, mal režiséra nasmerovať tam, kam ho viedol – do hôr, s ktorými prežíva ten najbúrlivejší a zároveň najharmonickejší vzťah. Zinscenované rodinné stretnutia nepridali nič na dôveryhodnosti, práve naopak – odkrojili z dokumentárnej autenticity a diváka otrávili podobne ako prezeranie statických fotiek rodinných albumov neznámych ľudí.

Aké sú Jarošove športové limity nebolo ťažké zistiť, o tých osobných sa dozvedáme len veľmi málo. Práve v najťažších situáciách prichádza na pomoc Jarošova dcéra Andrea, ktorá zachraňuje režiséra pred hluchými miestami a svojho otca pred nástrahami filmu. Ako sama hovorí - „kamera môže pôsobiť tak, že chce zožrať človeku dušu“ a svojho otca istí pri intímnych spovediach rovnako ako ho chráni horolezecká výbava pri výstupe.
Úloha Andrey Jarošovej bola v dokumente zásadná. Poslúžila nielen ako efektívna spovedníčka, ale jej kniha Hory, má panenko, v ktorej opisuje svojho otca a snaží sa nájsť pochopenie pre jeho vášeň pre drsné veľhory, sa stala inšpiráciou pre tím dokumentaristov. Snímka čerpá z jej otvorenosti a bezprostrednosti a stavia ju do pozície protipólu k chladu Himalájí a otcovej uzavretosti.

Dokument naberá na sile v momentoch, keď Jaroš opúšťa domov, aby putoval do toho druhého, ktorý sa nachádza na vrcholkov najvyšších hôr. Hustá atmosféra filmu redne a on konečne môže slobodne dýchať tam, kde iní potrebujú kyslíkový prístroj. Vo chvíli, keď vylezie na miesta, kde sa cíti byť sám sebou, už nič neskrýva ani pred kamerou. Odhaľuje to, čo divákovi stačí vedieť. Premrštená stopáž, nedomyslený strih a netolerancia voči intímnym limitom znehodnotila dokumentárny portrét. Napriek tomu film nestráca význam aj vďaka vyhýbaniu sa heroizácii a pokojnej atmosfére bez vykonštruovanej dramatickosti a akčnosti.
Cesta vzhuru (SR/ČR, 2015, 100 min.)Réžia: David Čálek. Scenár: David Čálek. Účinkujú: Radek Jaroš, Honza „Tráva“ Trávníček, Petr „Miska“ Mašek, Martin Havlena, Lucie Výborná, Andrea Jarošová