Režiséra Paula Verhoevena netreba slovenským divákom nijako zdĺhavo predstavovať. Jeho filmy podchvíľou zaradí do programu niektorá z našich televíznych staníc, Základný inštinkt či Hviezdna pechota sa stali takpovediac evergreenmi. Osobne si oba s chuťou pozriem, keď sa zjavia na obrazovke. Žánrové rozpätie, neo-noirová detektívka s erotickým nádychom a sci-fi satira, dáva tušiť, že Verhoevena nemožno tak ľahko zaškatuľkovať. Jeho filmy sa vyznačujú precíznou réžiou bez ohľadu na žáner a nie inak je to aj v prípade Čiernej knihy, ktorou sa po hollywoodskych „záletoch“ vrátil do Európy, presnejšie do rodného Holandska. „Stratený syn“ sa vracia s patričnou pompou a vo veľkom štýle. A hlavne o ten tu ide.

Rachel Steinová (Carice van Houten) si počas druhej svetovej vojny užila svoje. Speváčka židovského pôvodu v záujme záchrany (nielen) vlastného života prijala novú identitu Ellis de Vries a ako členka odboja sa dostala do blízkosti nacistického pohlavára Ludwiga Müntzeho (Sebastian Koch). Dalo by sa očakávať, že rozdelenie na dobrých (odbojári) a zlých (okupanti) je vyznačené celkom jasne a niet tu miesta na relativizovanie. To by sme však museli byť vo filme iného režiséra, než je Verhoeven. Tomu je takéto delenie totižto výsostne ukradnuté. 


Verhoeven je zjavne veľmi rozvážny muž a zvysoka kašle na politickú mapu Európy daného obdobia. Ideologické pozadie konfliktu ho, skrátka, nezaujíma ani v náznakoch. Je celkom jedno, či ide o Židov, Holanďanov, alebo Nemcov, socialistov alebo nacistov, v konečnom dôsledku rovnaké špinavosti robia všetci. A je rovnako celkom zbytočné pátrať po ich príčinách. Hoci je Čierna kniha rozprávaním v retrospektíve, a v úvode je nám naznačený subjektívny tón rozprávania, ide o klamlivé zdanie. Rozprávačom nie je Rachel/Ellis, ako by sa mohlo zdať, tá je objektom ako všetky ďalšie postavy vo filme. Tým, kto tu ťahá za nitky, je len a len Verhoeven. A robí to veľmi umne. Nedovolí vám sympatizovať so žiadnou z postáv, ani nebudete mať príležitosť stotožniť sa s niektorou z nich. Emocionálne prežívanie filmu je znemožňované na každom kroku. Čierna kniha apeluje skôr na intelekt než na emócie. Aj v tom je jej pôsobivosť.
Ak by som mal Čiernu knihu prirovnať k nejakému filmu z posledného obdobia, napadne mi snáď iba Zodiac. Samozrejme, nemám na mysli žánrovú alebo tematickú príbuznosť, ale skôr fakt, že oba filmy sú nakrútené pozoruhodne po štylistickej stránke a oslovia skôr tú časť publika, ktorá to dokáže reflektovať a oceniť. Iste, príbeh Verhoevenovho filmu je silný (rovnako ako v Zodiacovi), no zvýraznené sú tu iné aspekty filmárskeho kumštu. Celkom určite to pôsobí v istom zmysle umelo, no tak ako to najlepšie, čo vzniklo v Hollywoode, vypovedá to o našom svete (minulosti či v podstate čomkoľvek) hodnotnejšie než naivné humanistické „posolstvá“. Jednotlivé udalosti sú tu motivované celkom presne z kompozičného hľadiska, no zároveň to nijako neznižuje mieru realistickosti (podobne ako v Spielbergovom Mníchove či už spomínanom Fincherovom opuse). Všetko tu zapadá do seba na milimeter presne: zrady, „prezliekanie kabátov“, masakre, špionáž, kontrašpionáž, odhaľovanie identít: neexistujú žiadne pravidlá, na základe ktorých by sa dal vopred predpokladať vývoj udalostí. Tie sa utvárajú za pochodu a vďaka tomu budete dychtivo hltať sled obrázkov. Budete túžiť vedieť, čo sa s postavami stane, ako to celé dopadne. Málokedy viete viac ako postava, čo vás tiež udržiava v napätí. A Verhoeven vás dostane presne tam, kde vás chce mať, a môže si s vami robiť, čo chce. 


Tak ako Verhoeven ignoruje ideologické pozadie, pramálo ho zaujíma aj morálka jednotlivých zúčastnených. Snaženie, činy ľudí tu vyplývajú z danej (extrémnej) situácie a je vcelku bezpredmetné, ako ich posúdime. Je zrejmé, že postavy konajú tak, ako by za „normálneho“ stavu nekonali. No napriek tomu si Verhoeven nerobí o ľuďoch žiadne ilúzie. Ako zaznie z úst jednej z postáv uprostred filmu: „Vysvetlenie ešte nie je ospravedlnením.“ Poriadne svinstvo sú ľudia schopní spraviť aj v prvých dňoch mieru, v podstate len tak, na oslavu. Dobro a zlo sa stávajú celkom bezpredmetnými kategóriami. Pri množstve patetických, sentimentálnych a naivných kinematografických interpretácií rôznych udalostí druhej svetovej vojny z posledného obdobia pôsobí bezvýhradne cynický režisérov pohľad pomerne sviežo a neopozerane. A, dodajme, celkom protikladne k filozoficky podloženému Mallickovmu humanizmu v Tenkej červenej čiare. Apropo, Čierna kniha má vo viacerých ohľadoch (štylistická prepracovanosť, jasne deklarovaná výpoveď...) najbližšie práve k Mallickovmu opus magnum, hoci sa s ním principiálne rozchádza v uhle pohľadu.
Čo sa týka hercov, ansámblu dominuje Carice van Houten v hlavnej úlohe. Ak pripustíme, že postavy sú v tomto rozprávaní hlavne funkciami, je nutné prispôsobiť tomu aj herecký prejav. Nedočkáme sa teda žiadnych prehnaných teatrálnych výstupov, skôr naturalistického predvádzania udalostí („perfekcionistické“ odfarbovanie na blond). Emocionálne prežívanie postáv je skryté za maskami ich tvárí, iba málokedy presakuje viditeľne na povrch. Celkovo sa dá povedať, že herectvo prakticky všetkých zúčastnených (nielen Houten) vynikajúco korešponduje s tónom a celkovou atmosférou filmu. Nemá zmysel vymenovávať jednotlivých hercov a rozpisovať sa o ich kvalitách, pretože všetci hrajú dobre. Nad rámec vyniká snáď Sebastian Koch v úlohe Müntzeho. Kocha mal možnosť slovenský divák vidieť tento rok v hlavnej úlohe drámy Životy tých druhých a treba dodať, že výkonom v Čiernej knihe si hanbu rozhodne nespravil.
Čierna kniha je dobrý film. Dokonca veľmi dobrý. Vždy je o krok pred divákom. Netreba od neho očakávať spektakulárnosť hollywoodskych veľkoprodukcií ani naturalizmus ich bojových scén. Hoci ich tu pár je (a nepôsobia lacno), o ne tu nejde. Štýlovosť Čiernej knihy cítiť prakticky z každého záberu a divák, ktorý nechodí do kina iba pre výbuchy, by mal byť nadmieru spokojný. A záverečný cynický „povzdych“ režiséra je odmenou pre tých, čo to vydržali až do konca a boli ochotní pristúpiť na režisérovu hru s divákom.
Zwartboek (Hol./Belg./VB/Nem., 2006, 145 min.) Réžia: Paul Verhoeven. Scenár: Gerard Stoeteman, Paul Verhoeven. Kamera: Karl Walter Lindenlaub. Hudba: Anne Dudley. Hrajú: Carice van Houten, Sebastian Koch, Halina Reijn, Waldemar Kobus, Derek de Lint, Ronald Armbrust