Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

Svet filmu





Vyhľadávanie

Pridajte sa
Ste na Facebooku?
Ste na Twitteri?
Pridajte sa.

 Mobilná verzia




ESTA USA
kino
09. 09. 2005

Dve tváre Very Drake

Dve tváre Very DrakeAnglicko po druhej svetovej vojne. Spoločnosť, a teda ľudia v nej, sa pomaly zdvíhajú z ťažkých rán leteckých náletov a mŕtvych blízkych. V období všeobecného nedostatku a bolesti, je omnoho zreteľnejšie vidieť, kto sa má dobre a kto nie. Kto koná dobro a kto nie. Že by to naozaj bolo tak učebnicovo ľahké?

Režisér Mike Leigh nie je celebritou slovenských kín. Nepatrí ani k "Bayovcom", ktorých milujú akciechtiví diváci, ani k "Trierovcom" na ktorých sa v intelektuálnej spoločnosti jednoducho "musí ísť". Patrí sám sebe a všetkým tým, ktorí ho nepoznajú (tak ako som ho nepoznal ani ja) odporúčam využiť možnosť spoznať ho cez jeho ostatný film.
Film Dve tváre Very Drake je drámou človeka, ktorého široké a úprimne srdce zaviedlo do na miesta z akých niet návratu. Je zároveň sociálnou drámou časti spoločnosti, ktorá nemá peniaze, aby si kúpila uhladené obchádzanie zákona. Je zároveň príbehom dvojtvárnosti spoločnosti, zákonov zvetraných časom, a ľudí, autenticky reagujúcich na vzniknuté udalosti. 


To všetko sa skrýva vo vlastne celkom jednoduchom príbehu. Vera Drake zarába peniaze upratovaním v bohatých rodinách a jej slušnosť, pracovitosť a neustála dobrota ju sprevádzajú, či už utiera prach, varí večeru, alebo pomáha nevládnym ľuďom. V stiesnených priestoroch plných šedi, je často jedinou optimistickou silou. Jej neustále ponúkanie čaju, je vlastne neverbálnym posolstvom: "všetko bude ok". Šok pre diváka (a trochu neskôr i pre ostatné postavy vo filme) nastáva, keď uvidíme, že toto milé stvorenie s nezmeneným úsmevom a silným nutkaním robiť to, čo je správne, je zároveň "anjeličkárkou". Tie isté milé slová a ľudská prítomnosť vo chvíľach, ktoré väčšinu žien deptajú až na smrť, pôsobia mimoriadne silno.
V kombinácii s neútulným prostredím, stresom a tajnoskárstvom, zosilňujúcimi pocit nesprávnosti konania, pomáha Vera ženám, rozhodnutým nemať dieťa. V okamihu, keď sa táto časť Verinho života stane predmetom policajného záujmu, jej osobnosť sa triešti ako krehký anglicky porcelán. Pocit previnenia - nie však pre to, čo robila ( "I help girls out") - ale pre ublíženie svojej rodine, pre strach o svoju "pacientku"- robia z Very Drake človeka, ktorý sa prepadá do pekla svojich obáv, ľútosti a strachu.
Excelentný výkon Imeldy Staunton (pochybujem, že ste si ju všimli v Zamilovanom Shakespearovi) je pritom alfou a omegou spomínaného prerodu. Či už jej príjemná dobrosrdečnosť, alebo ponor do vlastného zúfalstva, sú tak mimoriadne uveriteľné (a tým pádom dojímavé), že pred týmto výkonom možno len zložiť klobúk a Hilary Swank z Oscarového podstavca. 


Nie som si istý, čo všetko bolo režisérovým zámerom pri (excelentnom) vyrozprávaní tohto príbehu. Treba povedať, že si väčšinou zachovával od deja odstup a snažil sa vykresliť ho nezaujato. Napriek tomu, paralela s dcérou ministerského úradníka (jej papuče, pekná izba a drahý doktor vs. ošarpané steny, lavór a strúhadlo na mydlo) a reakcia Verinho čerstvého zaťa Regiho ( …"It ain't fair. Me mum brought up six of us in two rooms. If you can't feed 'em, you can't love 'em, now can you?") dávajú tušiť, že nechce v prvom rade riešiť otázku interupcie ako takej. Ide mu skôr o človeka samotného, o jeho skutky a o to, čo je schopný urobiť. Aj preto je pre mňa skutočnou negatívnou postavou Verina "priateľka" z detstva Lily (vynikajúca Ruth Sheen), ktorá je vlastne "len pragmatická". Jej "kasírovanie" nešťastných žien poza Verin chrbát a kšeftovanie s nedostatkovým tovarom mi prídu, ako dokonalý obraz zla s maskou každodenného života.
Ja osobne veľmi kvitujem "neutrálnosť" režiséra, pretože jednak nevyvoláva pocit citového vydierania a necháva diváka, aby si sám rozhodol, čo je správne a čo nie. Tak isto veľmi kvitujem, že zostal počas celého filmu autentický vo vzťahu k dobe v ktorej sa príbeh odohráva. Nepokúsil sa o žiadne moralizovanie, o žiadne oslie mostíky k súčasnosti. Dostatočný paradox mu ponúka právo 19. storočia aplikované v polovici 20. storočia.
Dve tváre Very Drake sú ťažkým filmom. Ťažkým, nie v zmysle pozerania - napriek svojej dĺžke plynú (snáď s výnimkou prvých 20 minút) pomerne rýchlo, a vďaka hereckým výkonom (spomeniem napríklad Daniela Maysa ako syna) strávite aj mimoriadnu porciu emócii. Ťažkým v zmysle otázok a odpovedí, ktoré vám po filme zostanú. Ťažkým v zmysle pocitu, ktorý sa vám usadí v hrudi. To je aj moja jediná - čisto subjektívna -  výhrada. Ak vám to nevadí, pokojne si pridajte bodík do plného hodnotenia.
P.S. 1.  Napriek tomu, že som premietanie absolvoval po 10 hodinovom pracovnom dni a mal som sto chutí na prázdnohlavovú akciu, film ma "dostal".
P.S. 2.  Je zaujímavé s akou ľahkosťou táto pseudobiografia strčila do vrecka skutočný príbeh dr. Kinseyho.
P.S. 3.  Vera Drake patrí do kategórie filmov, ktoré už asi viackrát neuvidím, ale som rád, že som ho raz videl.
Vera Drake (Veľká Británia/Francúzsko/Nový Zéland, 2004, 126 min.) Réžia: Mike Leigh. Scenár: Mike Leigh. Kamera: Dick Pope. Hudba: Andrew Dickson. Hrajú: Imelda Staunton, Phil Davis, Peter Wight, Alex Kelly, Daniel Mays, Adrian Scarborough, Heather Craney, Eddie Marsan

Dve tváre Very Drake

Autor: Vladimír Kurek
Zdroj: Kinema