Možno si pamätáte celkom podarený triler z polovice deväťdesiatych rokov s názvom Prvotný strach. Väčšia časť filmu sa odohrávala v súdnej sieni a začínajúci Edward Norton na seba vďaka nemu upútal patričnú pozornosť. Nie je zrejme náhoda, že Nortona si v súvislosti s filmom vybavíte skôr, ako meno režiséra Gregoryho Hoblita. Ako? Hoblit? No nič, Fraktúra je jeho zatiaľ posledný počin, hoci podľa imdb má už ďalší v postprodukcii. A opäť nie je náhoda, že viac ako meno režiséra láka z plagátu Anthony Hopkins so svojim „hannibalovským“ výrazom tváre. Niečo prekvapivé? Ale kdeže, práve naopak. Všetko je po starom...

Ted Crawford (Hopkins) sa pokúsil zabiť svoju ženu. Mal dôvod, akokoľvek amorálny: bola mu neverná. Prípad dostane na starosti mimoriadne úspešný (a samozrejme ambiciózny) právnik Willy Beachum (Ryan Gosling). Keďže Crawforda zadržali priamo na mieste činu a ku všetkému sa priznal, pôjde podľa všetkého o maličkosť a obžalovaný bude bez zaváhania usvedčený. Beachum pristupuje k prípadu z počiatku ľahkovážne, no všetko sa zmení, keď Crawford rozohrá svoju diabolskú šachovú partiu nielen s mladým právnikom, ale aj justičným systémom USA. A pôjde tu o život, keďže jeho žena útok prežila a stále je udržiavaná pri živote pomocou prístrojov. Beachumovi sa tak skomplikuje vysnívaný prestup do prestížnej právnickej agentúry, v ktorej ešte nemá stále miesto a musí sa oň byť. Jeho nová šéfka Nikki Gardnerová (Rosamund Pikeová) je na jeho strane a čoskoro sa medzi nimi rozvinie viac ako profesionálny vzťah...


Keďže prakticky všetky karty sú rozdané hneď na začiatku (vieme kto aj prečo sa pokúsil vraždiť), naša pozornosť je vedená iným smerom. Fyzický rozmer zločinu je prítomný v úvode filmu, potom sa presúvame do súdnej siene a právnických kancelárií. Tu sa z pokusu o vraždu stane, prostredníctvom sofistikovaného právnického slovného tenisu, štós natesno popísaných papierov. Crawford sa rozhodne vzdať sa svojho práva na obhajcu a trvá na tom, že bude zastupovať v prípade sám seba. Prečo? Ťažko povedať, no s najväčšou pravdepodobnosťou iba tak, pre pasiu, ktorú by mu táto hra mohla priniesť. Základnou otázkou pre Beachuma (a diváka) je: ako Crawfordovi dokázať pokus o vraždu?
Nejde pritom o nič prevratné, v prípade trilerov z právnického prostredia ide o celkom legitímny a hojne užívaný postup. Aj v detektívnom žánri ide často o to dokázať vraždu. Niektorí (televízni) detektívi na tom založili svoju kariéru. Napríklad taký Columbo. Ale to už sme niekde inde, takže späť k našej téme. Námet filmu nijako nevybočuje zo štandardu, ozvláštnenia by sme na tejto rovine hľadali skutočne márne. Oveľa viac než na príbehové inovácie sa Hoblit sústreďuje na vytvorenie drámy medzi ústrednou dvojicou charakterov. Tú modeluje podľa presne stanovených schém. K hlavnej dejovej línii pridáva niekoľko vedľajších, jednou z nich je Beachumov kariérny postup. Do očí bije, ako fádne je spracovaný. Mladík vyletí ako raketa na (právnické) nebo, dostane ponuku, ktorá sa neodmieta, no musí váhať, pretože sa v ňom ozve svedomie. A k tomu všetkému ešte vzťah s nadriadenou...    


Keďže príbeh neponúka príliš veľa nového, film stojí a padá na hercoch. Mladý Ryan Gosling (mohli ste ho u nás vidieť napríklad v Hraniciach života) je presne taký, aký má byť. Uhladený, nie príliš arogantný (aspoň menej, ako by vzhľadom na svoje úspechy mohol byť), sympatický. Hrá s ľahkosťou. Ono, táto rola zrejme veľa hereckého kumštu ani nežiadala. Tak či onak, suverénne „ustojí“ svojho oponenta, ostrieľaného Hopkinsa. S tým sa (bohužiaľ) od začiatku deväťdesiatych rokov spája úloha Hannibala Lectera. Bohužiaľ preto, že jeho prejav vo Fraktúre pôsobí ako výpredaj výrazov tváre nacvičených pre Hopkinsovu hádam najslávnejšiu úlohu. Nepôsobí to už však ani zďaleka tak démonicky, ako kedysi.
Okrem dvoch hlavných aktérov sa vo vedľajších úlohách objavia tiež známe tváre, hoci ich mená budete loviť v pamäti asi ťažšie. Beachumovú novú nadriadenú si zahrala Rosamund Pikeová (Bondgirl z Dnes neumieraj), zatiaľ čo jeho starého šéfa stvárnil David Strathaim (Edward R. Murrow z Dobrú noc a veľa šťastia). Ich role sú však natoľko malé, že viac ako jednu - dve tváre nepredvedú. To je škoda najmä v prípade Strathaima, ktorého charizma je nepopierateľná, a so šikovnejším scenáristom by mohla byť jeho postava jednou z najzaujímavejších. Takto sú obaja vo filme iba do počtu. 


Formálne si film drží istý technický štandard. Kamera ponúka pekné obrázky, občas dokonca vyčaruje niečo celkom zaujímavé („odhalenie“ miesta činu). Strih je nerušivý. Obidve zložky spolu vytvárajú typický hollywoodsky kontinuitný štýl, väčšinou zahladzujú svoju prítomnosť. Spomenutý záber v úvode filmu je asi jediný, ktorý si pamätám týždeň po videní filmu ako niečo zaujímavé. A vlastne to platí o celom filme: až príliš ľahko sa dá zameniť.
Filmov ako je Fraktúra sa ročne v Hollywoode vyrobí „na kilá“. Ide o čistý priemysel, všetko je tu podriadené produkčným mechanizmom. Tvorcom nemožno uprieť remeselnú zručnosť, technické spracovanie je kvalitné, aj keď nijako originálne. Okrem toho, je to celkom inteligentné pozeranie. Na dobu necelých dvoch hodín vás zamestná pomerne spoľahlivo. Po skončení projekcie si však budete na jednotlivé motívy spomínať ťažšie. A možno si ich aj pomýlite s inými filmami. Nebudem vás tentoraz nadšene posielať do kina, ale ani výrazne odhovárať od jeho návštevy. Tak si vyberte.
Fracture (USA, 2007, 113 min.) Réžia: Gregory Hoblit. Scenár: Daniel Pyne, Glenn Gres. Kamera: Kramer Morgenthau. Hudba: Jeff Danna, Mychael Danna. Hrajú: Anthony Hopkins, Ryan Gosling, David Strathairn, Rosamund Pike, Embeth Davidtz, Billy Burke, Xander Berkeley