Príbeh z krajiny vychádzajúceho slnka, produkovaný továrňou na sny západnej civilizácie, v hlavných úlohách krásne herečky z Číny a Malajzie s násilne implantovanou angličtinou plynúcou z ich úst? Prečo nie. Veď vzájomné preberanie špecifických čŕt rôznych kultúr je jedným zo sprievodných javov globalizácie. Avšak, treba si byť vedomý rizika, že výsledný produkt môže chutiť menej, ako jednotlivé prísady.

Adaptácia rovnomennej knihy Arthura Goldena je pod režijnou taktovkou Rob Marshalla, z istého uhľa pohľadu, veľmi podobná jeho doteraz najväčšiemu úspechu - muzikálu Chicago. V tomto umelo nablýskanom svete farieb, hudby a hraných pocitov v nekončiacom kruhu estrád, platilo počas predstavenia v žiari reflektorov iba jedno pravidlo - „aj keď srdce krváca, tvár sa musí smiať!“. O skrývanie, zastieranie a hlavne potlačovanie citov ide aj v príbehu Čijo - malého dievčatka násilím vytrhnutého z rodinného kruhu do prostredia a života gejší, kde s dospievaním zažíva utrpenie, bolesť a poníženie. Nachádza tu i lásku na celý život, k naplneniu ktorej však bude treba prejsť dlhú cestu plnú strastiplných zákutí. 


Film Gejša, veľmi obrazne povedané, je ako typická femme fatale z noirových filmov a v podstate, ako aj samotná gejša - žena. Na pohľad krásna, príťažlivá, vo vnútri však chladná a odťažitá. Prenesené spätne do reči filmu - formálna estetika víťazí nad príbehom. Hudobné partitúry veterána filmovej hudby Johna Williamsa presne dokresľujú obraz a striedaním nálad sa snažia vzbudiť tie správne pocity podľa atmosféry v jednotlivých sekvenciách filmu. Kamera Diona Beebeho komponuje obrazy od celkov až po detaily spôsobom, kde každá časť hýri farbami až do tej miery, že prestávate vnímať dynamiku plynúceho obrazu a v mysli sa vám fixujú iba jednotlivé políčka filmu v podobe výtvarne krásne štylizovaných fotografií.
Výrazne pretláčanie spôsobu, akým je príbeh rozprávaný nad tým, čo rozpráva, však vo výsledku prináša umelosť a neživotnosť samotného diela. Táto skutočnosť sama o sebe nemusí automaticky znamenať nutné zlo, ak práve úmyselná strojenosť má byť vodítkom k samotnému filmu, ktorý tak jasne ukazuje, že chce byť čisto iba fikciou na pobavenie. Rob Marshall však Gejšu od začiatku buduje ako čo možno najserióznejšiu výpoveď a opis iného sveta s jeho tradíciami a pravidlami. Žiaľ, táto snaha je rovnako od začiatku podkopávaná nešťastné zvolenou angličtinou - ústredným a jediným jazykom, v ktorom postavy vo filme komunikujú, ako aj samotným príbehom - jeho jednoduchosťou a predpovedateľnosťou, zabalenou v romantizujúcom háve.
Na ľúbostný príbeh je tu málo lásky i emócii, ktoré by dokázali plastickejšie prekresliť charaktery postáv, priblížiť nám ich a ísť hlavne proti jednej z ústredných myšlienok filmu - gejša nemôže milovať. Na seriózny prienik do cudzej kultúry ide zase o príliš idealizujúci náhľad. Svet gejší vám o moc bližší po zhliadnutí filmu nebude. Aj napriek nepopierateľnej snahe o iný pohľad, podtrhávaniu skutočnosti, že človeka nemožno spoznať podľa zovňajšku a krása je nestálym faktorom, ich skôr vykresľuje ako kurtizány, čo je opis bližší k predstavám západného človeka o tomto povolaní a štýle života. V domácom Japonsku je však gejša braná hlavne ako veľmi príjemná spoločníčka, mimoriadne zručná vo viacerých druhoch umenia a spoločenských bonmotoch smotánky.


Vo výsledku je Gejša ukážkovým príkladom gýču - chladný kalkul hnaný hladom získať ocenenia s vážnou maskou ambiciózneho diela. Avšak, skrz jemne preostrenú optiku sa nám môže ukázať v krajšom svetle v súlade s originálnym názvom filmu - Memories of a Geisha (Pamäte Gejši). Možno ju brať ako reflexívny, spomienkový príbeh na udalostí z dávnej minulosti. Je v ľudskej povahe, že spomienky na vlastné dobrodružstvá a zážitky z mladosti máme tendencie haliť do romantizujúceho a skrášleného kabátu, prispôsobovať si ich vlastným predstavám. V súvislosti s tým ma potom vždy napadne postava staručkej Rose z Cameronovho Titanicu a jeden jej výrok, mierne parafrázovaný: „Ženské srdce je hlboké ako oceán, plné skrytých, často i nevyslovených túžob, prianí a krásnych spomienok“. Aj o tom presne Gejša je...
P.S: Najväčším nábojom smerom ku mne disponovala scéna konfrontácie medzi Zhang Ziyi a Gong Li. Nie však s ohľadom na jej dopad v deji filmu, ale s predstavou, ako by na ňu reagoval Zhang Yimou, ktorý vlastne obidve herečky v rôznom období „stvoril“. V tých momentoch spoločného súboja totiž fikcia rázne vkročila do reality... :-)
Memoirs of a Geisha (USA, 2005, 145 min.) Réžia: Rob Marshall. Scenár: Robin Swicord. Kamera: Dion Beebe. Hudba: John Williams. Hrajú: Ziyi Zhang, Ken Watanabe, Michelle Yeoh, Gong Li, Koji Yakusho, Youki Kudoh, Suzuka Ohgo