Jeden z najoceňovanejších európskych filmov súčasnosti (Veľká cena v Cannes, ceny európskej akadémie) sa už stihol stať fenoménom opradeným dávkou kontroverzie. Každý aspoň trochu informovaný divák vie, že tu nepôjde o ďalšiu zo série noblesných mafiánskych ság (Kmotor, Chobotnica) ani o machistickú demonštráciu ležérneho chlapáctva, ako ju poznáme zo Scorseseho opusov. Dvojradové vlnené obleky zožrali mole, južanských seladónov nahradili vyhasnutí pupkáči, feťáci a dezorientované deti bojujúce na smetisku o prežitie. Svet zla obkľúčila rutina každodennosti.






 Názov filmu je slovnou hračkou spájajúcou starozákonné mesto za hriešnosť a poklesky potrestané skazou s talianskym pomenovaním pre zločineckú organizáciu operujúcu na území Neapola. Camorra je peklo na zemi, ktorého hnilobu nezmyje žiaden posvätný hnev. Predlohou pre filmové spracovanie bol slávny reportážny román Roberta Saviana pojednávajúci veľmi konkrétne o autorových osobných skúsenostiach s mafiou. Otvorenosť v odhaľovaní praktík jej čelných predstaviteľov mu priniesla status „mŕtveho muža“ odsúdeného na doživotnú policajnú ochranu. 
Film Matea Garroneho v prvom rade zaráža surovosťou materiálu, ktorý sa nesnaží divákovi podsúvať. Príbehy jednotlivých postáv rozložené do podoby biblickej fresky sú rozprávané paradoxne akosi samovoľne, nezúčastnene, bez zásahu prvého hýbateľa (režiséra/Boha). Odvíja sa pred nami vecný opis súperenia gangov, vybavovania si účtov ale aj prepojenie podsvetia na bežný život „normálnych“ občanov. Krajčírsky majster vo dne dozerá na výrobu modelov haute couture, v noci zaúča čínskych prisťahovalcov v ich imitovaní. Muž, ktorého otec celý život chránil pred chápadlami Camorry, sa stáva súčasťou nelegálneho obchodu s ukladaním toxického odpadu.


To je len niekoľko motívov filmu, ktorý odmietol stratégiu individualizovaného hrdinu a tváre jeho protagonistov sa len nejasne vynárajú z anonymity smutnej všednosti. Brutalita vlažná a bežná ako dýchanie je neoddeliteľná od existencie uprostred železobetónovej periférie. Deti a puberťáci tu snívajú naivné gangsterské sny, na ktoré skôr či neskôr doplatia. Nárazy infantilných predstáv na všadeprítomný mechanizmus zločinu pripomínajú ďalší portrét pekla – Mesto bohov. Kým brazílski hrdinovia si zachovali identitu a ľudskosť formovanú vášnivým pudom sebazáchovy, pešiaci Camorry sú uzamknutí vo svojej beznádeji.
Nevyleštená forma vizuálneho stvárnenia – dlhé zábery bez dynamizujúceho strihu snímané ručnou kamerou, takmer úplná rezignácia na tzv. „filmovosť“ vzbudzovanú estetizáciou obrazu a hudbou – je podporená ne-naratívnym  štýlom rozprávania. V tomto prípade nemožno hovoriť o klasickej príbehovej štruktúre a dramatickom oblúku. Paralelne rozvíjané línie sa nepretínajú ani nezjednotia v mohutnom finále. Akt násilia nemá podobu drásavého vyvrcholenia, jeho prejavy sú vŕšené jeden na druhý bez akéhokoľvek emocionálneho napätia. 


Nejde ani o zaznamenávanie toku života, skôr o mechanické prežívanie umŕtvené stereotypom podvádzania, vraždenia, fetovania, súloženia... Počas 137 minút je v niektorých zdĺhavých pasážach bezútešnosť priam hmatateľná. Urobiť Gomoru kratšou, dynamickejšou a teda znesiteľnejšou, by však znamenalo porušiť to, čo bolo zámerom - ponúknuť divákovi nekorigovaný zápis reality, ktorý by ho vytrhol z letargie a pohltil. 
Felliniho Darmošľapi s rehotom vyprázdňujú zásobníky automatických zbraní a Pasoliniho Accatone odložil existenciálny smútok, aby v rytme tupého techna počítal ženské telá na kusy. Garrone zobrazil svet odcudzenia a zla, čo je ale obzvlášť znepokojivé, tento rozkladajúci sa kozmos postráda vyšší princíp a účel. Bohom opustený požiera sám seba. Zanecháva frustrovaného diváka, ktorý ako zvyčajne od filmu očakával manipulovanie s jeho citmi, vybudzovanie empatie voči postavám. Namiesto katarzie ponúka pohľad na rozľahlú zem plnú jedovatých chemikálií a bager odvážajúci dve (teraz už) anonymné mŕtvoly niekam do diaľky. Vyšetrovanie skutočnosti sa skončilo.  
Gomorra (Taliansko, 2008, 137 min.) Réžia: Matteo Garrone. Námet: Roberto Saviano – rovnomenná kniha (2006). Scenár: Maurizio Braucci, Ugo Chiti, Gianni Di Gregorio, Matteo Garrone, Massimo Gaudioso, Roberto Saviano. Kamera: Marco Onorato. Strih: Marco Spoletini. Hudba: rôzne skladby a piesne. Hrajú: Salvatore Abruzzese, Gianfelice Imparato, Maria Nazionale, Toni Servillo, Carmine Paternoster, Salvatore Cantalupo, Marco Macor