Maude, modlíš sa? Komunikujem. S Bohom? So životom.

V rámci putovnej česko-slovenskej prehliadky filmov Projekt 100 sa tento rok predstaví aj žánrovo ťažko zaraditeľná snímka Harold a Maude. Tento film o láske s prvkami čiernej komédie bol nakrútený v roku 1971 ako film éry Nového Hollywoodu prelomu 60. a 70. rokov. Cítiť z neho dozvuky šesťdesiatych rokov, fascinovaných individuálnou slobodou a súčasne úctou k harmónii univerza.
Scenár napísal Colin Higgins pôvodne ako súčasť svojej diplomovej práce na filmovej akadémii v Los Angeles. Higgins si privyrábal ako čistič bazénov a medzi jeho zákazníkov patril aj producent Edward Lewis, ktorého žene sa Higginsova absolventská práca zapáčila. Jej zásluhou tiež skončila v Paramounte, v spoločnosti, ktorej vtedajšie vedenie patrilo v Hollywoode k najprogresívnejším. Higgins svoj scenár predal s tým, že film bude aj režírovať, ale Paramount natoľko nemienil riskovať. A tak do hry vstúpil režisérsky nováčik Hal Ashby, ktorý patril k hollywoodskym rebelom a Higginsova predloha vyhovovala jeho životnej filozofii.   

 Po uvedení snímky do kín nastal zrejme nevyhnutný neúspech. Prvou a zrejme najväčšou chybou bol nesprávny marketingový ťah, rozhodnutie uviesť film tesne pred Vianocami, v dobe všeobecného vyznávania tradičných hodnôt. Ku krachu prispela zrejme aj konzervatívna reklamná kampaň a ani filmoví kritici nemali pre nekonvenčný príbeh dvoch outsiderov pochopenie.

Harold (Bud Cort) je dvadsaťročný, smutný a mimoriadne bledý mladík z dobrej rodiny, ktorý trávi väčšinu svojho času na cudzích pohreboch a inscenuje fingované sebevraždy pred očami svojej prehnane starostlivej matky. Na jednom z pohrebov sa stretáva s osemdesiatročnou Maude (Ruth Gordonová). Maude pozve Harolda na návštevu a on sa odrazu vymaní z jeho každodenného prostredia obrovskej, ale chladnej rezidencie a ocitne sa v železničnom vagóne plnom milých zbytočností. Toto stretnutie so životom v jeho čistej podobe ho donúti prehodnotiť svoj vzťah k smrti, ktorá ho dovtedy fascinovala. 


Stará žena ho postupne, nementorsky, úplne prirodzene inšpiruje, ako si slobodne vychutnať život bez zviazania konvenciami a tradičnej morálky. Drobné krádeže obhajuje tým, že ľudí učí, aby nelipli na veciach a že tu nežijeme večne. Vo svojom pokročilom veku pózuje nahá ako modelka, jej najobľúbenejší obraz sa volá Dúha s vajcom a slon, pomocou dômyselného prístroja usporiadava čuchovú hostinu, ktorá obsahuje napríklad vôňu pečene, starých kníh, sena, farmy a snehu na 42. ulici. Harold sa vracia do sveta zmyslov, s ktorými už ako keby stratil kontakt. Veď žiť znamená pociťovať, byť v kontakte so všetkým, nielen s ľuďmi, ale aj s kvetinami, o ktorých ho Maude učí, že sú každá iná a že sa o ne treba zaujímať. Takisto jej nie je ľahostajný ani stromček na rušnej ulici, ktorý umiera kvôli smogu a tak ho spoločne presadia do lesa. Zdá sa, akoby Harold bol tým stromom a Maude ho zázračne uzdravovala. Ale nie je to vzťah nerovnocenný.
Harold dáva Maude spoluúčasť, často zachytenú iba kamerou, ktorá sníma jeho tvár a oči. Silná je scéna, keď Harold uvidí vytetované číslo na Maudinej ruke, ktoré prezrádza, že nie vždy bol jej život taký slnečný a že si zrejme prešla svojou formou pekla. Bud Cort svoju úlohu zvládol na výbornú, veríme mu od začiatku do konca, keď za sprievodu neodmysliteľnej hudby Cata Stevensa tancuje na záver svoj víťazný tanec nad smrťou. Áno, je to rozprávka, ale jej odkaz je stále živý, čo si uvedomíme vďaka hrejivému pocitu po skončení filmu. 


Treba si uvedomiť, že Maude nie je reálna žena. Maude je niečo prastarého, zo psychologického hľadiska by sa dalo povedať, že je to naša duša, anima. A práve preto tento príbeh nevnímame ako niečo zvrátené, ale naopak, ako niečo podstatné, čo vo svojich životoch hľadáme aj my. Niečo, čo nás dostáva do kontaktu so sebou samým.
V celom filme je prítomná komediálna rovina, pripomínajúca miestami humor typu Monty Pythons. Film v sebe nesie rysy aj takých filmov ako sú Easy Rider alebo Absolvent. Vznikol pod viditeľným vplyvom dobových udalostí, ako je napríklad vojna vo Vietname a je v ňom prítomný výsmech z autorít (strýko-vojak, mimochodom vynikajúco zvládnutá vedľajšia úloha v podaní Charlesa Tynera, policajt na motorke, psychoterapeut, kňaz). Film získal hlavnú cenu Zlatý Klas na MFF vo Valladolide v roku 1974 a nominácie na Zlatý Glóbus v kategórii najlepší herec a herečka v muzikále/komédii.