Malony je ako ozubené koliesko v pomyseľnom perpetuum mobile na kriminálnikov. Otec sa o neho nezaujímal, nezrelá matka ho nezvládala a napokon aj ako šesťročného odovzdala do ústavnej starostlivosti. Podrobná analýza šancí takýchto detí v živote uspieť by asi k žiadnemu príjemnému zisteniu neviedla. No a Malony (Rod Paradot) veru nie je žiadnou svetlou výnimkou. Krádeže, bitky, notorické záškoláctvo, zbesilé jazdy na ukradnutých autách bez vodičského preukazu...V šestnástich rokoch už má na polícii záznam dlhý ako román od Dostojevského. Má však aj nemalé šťastie v nešťastí – jeho prípad totiž leží na stole sudkyne Florence (Catherine Deneuve), ktorá to sním hneď tak ľahko vzdať nemieni. Spolu so sociálnym pracovníkom Yannom (Benoît Magimel) zo všetkých síl hľadajú “liek” na chlapcovu tvrdohlavosť a sebedeštruktívnosť. Ak neuspejú, čaká chlapca len nekonečný a nikam nevedúci kolobeh zločinu a trestu.

KINEMAVIDEO3897. Pri sledovaní filmu Hlavu hore si nejde nespomenúť na snímku Mami! kanadského režiséra Xaviera Dolana. Spája ich ústredná postava nezvládnuteľného mladistvého delikventa, rozporuplná úloha matiek oboch chlapcov a, v neposlednom rade, aj ľubozvučnými vulgarizmami prešpikovaná francúzština, v ktorej sú oba filmy nakrútené. Inak by sa však možno zjednodušene dalo povedať, že tam, kde sú silné stránky jednej z týchto snímok, druhá pokrivkáva - a naopak. Výnimkou je, hádam, len herecké obsadenie hlavnej postavy, ktoré vyšlo v obidvoch prípadoch naozaj na výbornú.
V čom teda titul Hlavu hore za svojim starším „konkurentom“ zaostáva? Určite najmä v naliehavosti, dynamickosti a efektnosti – Mami!, skrátka, vedie súborom kvalít, ktoré by sa dali nazvať spoločným označením „šťava“. Napriek tomu, že ani vo filme Hlavu hore nie je núdza o agresívne, šokujúce či emocionálne vyhrotené scény, miesto ich stupňovania tu vidíme skôr monotónny výpočet rovnocenných peripetií zasadených do inak vcelku konvenčne spracovaného príbehu.

Na rozdiel od Dolana sa proste režisérka Emanuelle Bercot drží viac pri zemi – čo ale, napokon, nemusí byť len na škodu. Napríklad, zatiaľ čo v Mame spoločnosť predstavuje len akýsi hypotetický rámec, tento krát vidíme do systému štátnej politiky voči mladistvej kriminalite celkom hlboko.
Na druhej strane treba povedať, že je tento náhľad až nápadne nekritický - Malony si predsa len prechádza ústavom za ústavom (a na čas sa dokonca ocitá aj v serióznej väznici), no nikde sa zo strany „systému“ nestretáva s jedinou nespravodlivosťou, krivdou či aspoň nezáujmom. Nehovoriac o postave sudkyne, ktorá sa o svoje prípady stará od plienok až do dospelosti a nevynechá dokonca ani ich narodeninové oslavy v polepšovniach... (Pokiaľ to ale takto vo Francúzsku náhodou naozaj funguje, tak, samozrejme, kritiku beriem späť a  tíško závidím.)

Ďalším problémom filmu Hlavu hore je, že k svojej téme prakticky nezaujíma žiadny postoj. Je vlastne optimistický, alebo skeptický? Máme vôbec veriť, že má Malony napriek všetkému šancu a môže mu niektorá z inštitúcií, ktorými prechádza, byť v niečom osožná? Je v ňom predsa len kus dobra a potenciálu, alebo je aj náhly a nečakaný zvrat v jeho osude len dôkazom toho, že sa bludný kruh nezadržateľne krúti ďalej? Rozhodnúť sa zrejme musíme sami.
Odhliadnuc od predošlých riadkov je však film Hlavu hore stále veľmi silným a obsažným filmom na tému, o ktorej sa asi ani nedá hovoriť priveľa. Najmä osobu svojho hlavného hrdinu a faktory, ktoré ho robia tým čím je, vystihuje celkom bezchybne.
La tete haute (Francúzsko, 2015, 120 min.)Réžia: Emmanuelle Bercot. Scenár: Emmanuelle Bercot, Marcia Romano. Hrajú: Catherine Deneuve, Rod Paradot, Benoît Magimel, Sara Forestier, Diane Rouxel