Psychoterapia sa stáva čoraz obľúbenejšou témou filmárov a populárnej kultúry. Či už v susednom Česku Karel Roden dva ročníky liečil pacientov v Terapii, alebo Michael Fassbender ako pán Jung spovedal hysterickú Keiru Knightly v koprodukčnej Nebezpečnej metóde, námet sa stihol objaviť v mnohých žánroch a spracovaniach. Originálnou variáciou je napríklad aj prvá séria hororového Hannibala, kde najslávnejší filmový kanibal ponúka sedenia vyšetrovateľovi, ktorý neskôr odhalí jeho vražedný apetít. Nehovoriac o tom, že Nolanov Počiatok je v podstate veľkou metaforou na psychologickú prax.

Hľadanie nefunkčných súčiastok ľudského psyché a problematický vzťah terapeut - pacient je ústredným motívom aj vo filme Jimmy P francúzskeho režiséra Arnauda Desplechina. Ten často po vzore zástupcov Nouvelle vague skrýva do svojich diel autobiografické prvky. Možno ho pri písaní scenára viedlo hľadanie vlastných životných tragédií.
KINEMAVIDEO2049.V novinke sa totiž rozhodol zadaptovať skutočný prípad pôvodom rumunského psychológa Georgea Devereux, ktorého zaujímali duševné odlišnosti medzi rôznymi etnickými skupinami. V období po druhej svetovej vojne bol povolaný do nemocnice v Kansase, kde prijali indiána Jimmyho Picarda s diagnózou schizofrénie. Alebo nie? Vojnový veterán trpel bolesťami hlavy, úzkostnými záchvatmi a zvláštnymi nervovými poruchami. Údajne nedokáže rozlíšiť, kedy sníva a kedy bdie.

Devereux sa snažil Jimmymu pomôcť odkryť jeho traumy z minulosti. Aj keď dej skúma proces seba objavovania hlavného hrdinu, režisér dodáva: „Film je skôr o kamarátstve, než o psychoanalýze.“ Podľa samotného tvorcu námetu, Georgea Devereaux, jedno bez druhého nemôže existovať. Ako je však možné vybudovať sympatie v dvojici s vopred určenými spoločenskými rolami, kde jeden má vždy navrch pred druhým? Desplechinovu novinku kritici štýlom najčastejšie prirovnávali k Truffautovmu L´enfant sauvage, kde sa odborník na nemotu snaží vysvetliť zvláštne správanie chlapca chyteného v divočine.Jimmy P spočiatku pôsobí depresívne a režisérovi sa úspešne darí budovať beznádej plynúcu z neriešiteľnej situácie. Sympatické je, že neskĺzol do kritiky dobových nemocníc a ich personálu, lekári a sestričky sa o Jimmyho starajú skutočne vzorne. Ani kritika vojnovej brutality nie je taká výrazná ako v podobne ladenom The Master.

Pochmúrnosť doplnenú hudbou Howarda Shorea (Pán prsteňov) však čoskoro rozriedi príchod Devereux-a v komickom stvárnení francúzskeho herca a režisérovho niekoľkonásobného spolupracovníka Mathieu Amalrica (Skafander a motýľ, Grandhotel Budapešť). Benicio del Toro ako indiánsky pacient popri ňom vyzerá nudne a obyčajne. Väčšinu filmu sa neprístupne mračí a ťažko posúdiť, kedy sa v ňom odohrá výraznejšia osobnostná premena. S jeho deprimovanou pasívnosťou je navyše náročné sa stotožniť. Konverzačné pasáže striedajú výborné snové scény pomáhajúce odhaliť Jimmyho temné stránky mysle. Zaujímavé je zároveň zisťovať aj životné osudy psychológa, ktoré tiež nie sú ideálne.Vývoj príbehu Jimmy P však svojou monotónnosťou môže sklamať. Nejde totiž o detektívku, ktorá by na posledných stranách odhalila vraha. Prvá polovica filmu síce buduje znepokojivú atmosféru - čím bližšie sa však blížime ku koncu, začína byť zrejmé, že nás dôraznejšie dramatické vyvrcholenie nečaká. Pacient neodhalí jednoznačný zdroj starostí, ani terapeut neponúkne zaručenú diagnózu. Režisér skôr pripomína, že ľudská duša je nekonečným systémom problémov a riešení. Ako čarovné origamy, ktoré keď rozložíme, nedostaneme čistý list papiera, ale ďalšiu skladačku. Veď nielen v prípade Jimmyho P nepotrebujú všetky hádanky jednoznačnú odpoveď. Proces ich riešenia môže uspokojiť dostatočne. Jimmy P. (Francúzsko/USA, 2013, 117 min.)Réžia: Arnaud Desplechin. Scenár: Arnaud Desplechin, Kent Jones, Julie Peyr. Hrajú: Benicio Del Toro, Mathieu Amalric, Gina McKee