Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

Svet filmu





Vyhľadávanie

Pridajte sa
Ste na Facebooku?
Ste na Twitteri?
Pridajte sa.

 Mobilná verzia




ESTA USA
kino
05. 04. 2012

Lurdy

LurdyV čase, keď  naše kiná i obrazovky „valcujú“ prevažne  americké filmové projekty,  plní spoločnosť Film Europe záslužnú úlohu tým, že programovo otvára dvere európskemu filmu a neobáva sa siahnuť ani po starších tituloch. Patrí medzi ne i film Lurdy z roku 2009 , ocenený na festivale v Benátkach v roku 2010.Nakrútila ho podľa vlastného scenára viedenská rodáčka Jessica Hausner (1972). Absolvovala štúdium na filmovej akadémii vo svojom rodnom mieste a zaujala už ako režisérka krátkych filmov Flora (1996) a Inter-View (1999), ktoré získali ocenenia na medzinárodných filmových festivalov v Locarne a v Cannes. V Cannes  uviedla aj svoj celovečerný debut o dospievaní Lovely Rita (2001 ) a neskôr druhý film – nekonvenčný psychologický thriller Hotel (2004). Tretí film Lurdy (2009) jej priniesol úspech na festivale v Benátkach  - hneď štyri ocenenia: Cenu za najlepší ženský herecký výkon, Cenu FIPRESCI, Cenu katolíckych filmových tvorcov, ale  prekvapivo aj Cenu ateistov a agnostikov.Lurdy sú malé francúzske pútnické mestečko v Pyrenejách neďaleko španielskych hraníc. Preslávilo sa zázračným uzdravujúcim prameňom. Vytryskol  v roku 1858  v tunajšej  Massabielskej jaskyni, kde sa vtedy štrnásťročnej školáčke Bernadete opakovane zjavila  Panna Mária. V roku 1940  sa počas svojho úteku pred fašizmom do USA niekoľko týždňov ukrýval v mestečku rakúsky spisovateľ Franz Werfel. Rozhodol sa, že  ak sa mu podarí  zachrániť, on – „židovský spisovateľ oslávi katolícku sväticu“. A stalo sa. Kniha Pieseň o Bernadete  vyšla v roku 1941 v Los Angeles. Bol to jeho posledný román (zomrel v roku 1945). Ale  už v roku 1943  vznikla prvá filmová adaptácia a zdá sa, že kniha doteraz inšpiruje filmárov.

KINEMAVIDEO1462.
Nie však Jessicu Hausner. Táto ambiciózna filmárka si históriu  pútnického mestečka nevšíma. Rozhodla sa totiž  stvárniť tému čakania na zázrak z úplne iného uhla pohľadu.. Ukazuje dnešné Lurdy (ale mohlo by to byť vari aj iné pútnické miesto)  a ich návštevníkov  -pútnikov a sústreďuje sa na psychológiu nášho súčasníka. Protagonistka príbehu Christine je takmer po celý svoj život pripútaná na invalidný vozík a odkázaná na pomoc druhých, musia ju aj kŕmiť. Jedinú možnosť cestovať má prostredníctvom organizovaných zájazdov, ktoré zabezpečujú i opatrovateľky. Tak sa ocitne v Lurdoch. Nemožno povedať, že by bola mimoriadne veriaca. Sama hovorí, že radšej chodí na zájazdy za kultúrnymi pamiatkami (spomína napríklad na Rím). Ale teraz sa ocitla tu a kdesi v kútiku duše dúfa v zázrak. V spovedi sa vyznáva, že ju prenasleduje otázka, prečo musela ťažká choroba  postihnúť práve ju? Závidí ľuďom, ktorí sa môžu hýbať a túži po normálnom živote, v ktorom by si našla prácu a  možno založila aj rodinu. S minimom mimických  prostriedkov ju skvelo stvárňuje medzinárodne uznávaná a oceňovaná  francúzska herečka a spisovateľka Sylvie Testud (1971), na ktorú si naši diváci možno spomenú ako predstaviteľku  mladej Europanky  pracujúcej v Japonsku vo filme Strach a chvenie.  Za postavu Christine vo filme Lurdy získala  niekoľko ocenení, včítane spomínanej Ceny za ženský herecký výkon v Benátkach.

Jedného rána sa  Christine prebudí a sama vstane z postele. Vyzerá to, že je vyliečená. Lekári ju varujú – môže ísť len o dočasné zlepšenie stavu (hovorí sa  rôznych štádiách roztrúsenej sklerózy). Ale ona je  šťastná. Konečne môže robiť to, čo je pre iných samozrejmosťou. Napríklad  môže ísť sama do cukrárne, objednať si obľúbený  zmrzlinový pohár so šľahačkou a vychutnávať si ho. Alebo ísť pešo na výlet . A na záverečnom večierku si dokonca  zatancovať s mužom, ktorý ju priťahuje. Okolie jej gratuluje, ale aj závidí, pochybuje. Prečo práve ona? A dokedy jej to vydrží? Čo bude ďalej? Christine i divák chcú uveriť, nádej predsa zomiera posledná. Lenže Božie cesty sú nevyspytateľné a zázraky tak zriedkavé.Lurdy sú krutá, filmársky kultivovaná skladačka  životných príbehov, ktoré kamera zachytáva akoby mimochodom, útržkovite. Či je to  matka s dcérou Annou, ktorá sem chodí márne rok čo rok, osamelý ufrflaný vozíčkar, dobrovoľní pomocníci s krížom maltézskych rytierov a vlastnými problémami. Alebo hlavná organizátorka sestra Cecilia, ktorá tají pred ostatnými svoj vážny zdravotný stav. Zaujímavo načrtnutá je postava starnúcej ženy, s ktorou býva  Christine v spoločnej izbe, a ktorá sa snaží  spojiť svoj osud s jej. Možno v nej vidí niečo ako dcéru, možno cestu k vlastnej spáse.

Všetko sa odohráva počas niekoľkých dňoch  pobytu v Lurdoch.  Očami protagonistky spoznávame mestečko, ktoré je zaplavené  spomienkovými predmetmi (obchod je obchod), ale aj chorými z celého sveta – nekonečnými zástupmi pútnikov, čo túžia po uzdravení duše i tela. Môžeme si len domýšľať, čo sa deje  v jej mysli, keď sleduje mladučkú  dobrovoľnú ošetrovateľku, ktorá by sa  namiesto  opatery ochrnutej ženy radšej  išla zabávať  so sprievodcami v uniforme a s jedným očividne flirtuje. Či počúva  ženy, ktoré klebetia o zázračných uzdraveniach. A medzitým znejú  modlitby, náboženské piesne a v závere i symbolicky taliansky hit  o šťastí.Režisérka nás necháva akoby nahliadnuť za oponu toho, čo sa deje v pútnickom mestečku i v ľudskej duši, ale nič nerieši. Otázky zostávajú bez odpovede, naopak, vzbudzujú ďalšie otázky. Ale práve tým film Lurdy dokáže osloviť diváka bez ohľadu na vierovyznanie. Kto z nás netúži po šťastí? Kto z nás nesníva o zázrakoch?Text bol publikovaný v magazíne filmpress.skLourdes (Francúzsko/Nemecko/Rakúsko, 2009, 96 min.)Réžia: Jessica Hausner. Scenár: Jessica Hausner. Kamera: Martin Geschlacht. Strih: Karina Ressler. Hrajú: Sylvie Testud, Léa Seyoux, Bruno Todeschini, Elina Löwensohn a ďalší

Lurdy

Autor: Elena Ťapajová
Zdroj: Kinema