Ulice New Yorku a ľudské drámy v nich sa odohrávajúce sú už dávnejšie sťaby výhradným teritóriom Woodyho Allena – je to však len zdanie. V najstaršej americkej metropole majú svoj domov viacerí zaujímaví tvorcovia vrátane režiséra Jamesa Graya. Vo filme Milenci zamieril svoj objektív do bývalej detskej izby v Brooklyne, kde sa po rozchode so snúbenicou ocitol osamelý mladý muž menom Leonard Kraditor. Medzi pevné, stiesňujúce steny obkolesujúce jeho zúfalstvo čoskoro prenikne vôňa dámskeho parfému – a nie jedného. Okrem slušnej, milej farmaceutky Sandry (Vinessa Shaw), ktorú mu ani nie veľmi skryto podhodia rodičia, prebudí jeho záujem susedka Michelle (Gwyneth Paltrow), z ktorej vycíti nepokoj podobný svojmu. Či nové známosti Leonardovi prospejú, je nanajvýš otázne...





 
Výraz “mladý muž” v predchádzajúcom odstavci sa nedostal na obrazovku ľahko. Na dnes už tridsaťpäťročného Joaquina Phoenixa, stvárňujúceho hlavnú postavu, sa toto označenie hodí čoraz menej. James Gray má ale pre charizmatického herca a jeho temný, pochmúrny výzor slabosť. Ešte v roku 2000, teda v tom istom roku, keď sa zaskvel ako protivník Russela Crowa v Gladiátorovi, účinkoval Joaquin Phoenix aj v Grayovej dráme The Yards, odohrávajúcej sa – ako inak –  v New Yorku. Pred dvoma rokmi sme Phoenixa mohli vidieť v úlohe bohémskeho majiteľa newyorského nočného klubu v ďalšom Grayovom thrilleri Noc patrí nám. Vo filme Milenci však jeho obsadenie do postavy Leonarda patrí medzi najrozporuplnejšie momenty.





Napriek nesporným hereckým kvalitám pôsobí Phoenix často nevierohodne. Kým Leonardova zbabelosť, napätie, uzavretosť, ostýchavý humor a lepkavé drobné lži, ktorými sa snaží vybŕdnuť z konfrontácií, vyznievajú presvedčivo, ťažko v nich nájsť niečo príťažlivé, pretože v určitom veku už nezrelosť stráca nádych mladosti – ostáva iba pochabosť. Zároveň je Leonard príliš skleslý a zauzlený, aby sa jeho vyznaniam – keď už prídu – dalo veriť. Vrcholom bizarnosti je, že v rámci metafory je Phoenix v takmer každom zábere oblečený viac než treba (aby bolo vidno, že nielen Shrek má vrstvy...). Vonku či dnu, vždy má na sebe minimálne košeľu a sveter a viac je vo vetrovke než bez nej.
Pri množstve pochybných detailov na Leonardovi je veľmi ťažké povedať niečo o ženských postavách, hoci ich predstaviteľkám rozhodne niet čo vyčítať (Paltrow, Shaw aj Isabella Rossellini ako Leonardova matka snímku príjemne oživujú). K čudákovi Leonardovi obe ženy jednoducho nepasujú a vládne medzi nimi minimálna chémia. V intímnejších scénach (pričom fyzicky intímnych scén je fakt poskromne) následne chýba náboj, zmysel, spontánnosť. Čo by samo o sebe nebolo na škodu, veď existuje kopa dobrých filmov o frustrovaných ľuďoch žijúcich v pochybnostiach a sebaklame. Myslím si však, že v Milencoch sa nepríjemne mieša sebaklam postáv so sebaklamom režiséra.


Po zmienených negatívach treba dodať, že James Gray sa ako scenárista (spolu s Ricom Menellom) odvážil na skrz-naskrz neamerický záver (koniec filmu však mohol prísť o 5 minút skôr, bez zbytočnej doslovnosti. pozn. redakcia), ktorý určite nezanechá v divákovi hrejivý pocit zadosťučinenia a ktorý slúži režisérovi ku cti. K príjemným momentom snímky patrí aj jej atmosféra. Dej sa odohráva v minimálnom rozpätí prostredí, byt Kraditorovcov je ale príjemný a autentický a ulice Brooklynu majú tiež svoje čaro. Celkový dojem dotvára síce skromný, ale vkusný soundtrack.
Pri všetkých príbehoch, no osobitne pri filmových, je dôležitým cieľom rozprávača to, čomu sa v angličtine vraví “suspension of disbelief”. Primäť diváka prestať pochybovať o tom, čo vidí, a prijať realitu deja za svoju. Mňa osobne James Gray takmer presvedčil, no zopár drobností dokázalo ilúziu zrušiť. Ak sa vy presvedčiť necháte, zažijete neveselý, ale silný príbeh so zaujímavým koncom...
Two Lovers (USA, 2008, 110 min.) Réžia: James Gray. Scenár: James Gray, Richard Menello. Kamera: Joaquín Baca-Asay. Hudba: John Axelrad. Hrajú: Joaquin Phoenix, Gwyneth Paltrow, Vinessa Shaw, Moni Moshonov, Isabella Rossellini, John Ortiz