Nový slovenský film – označenie, ktoré už nie je také šokujúce, ako pred dvomi rokmi, avšak stále neznie tak, ako by mohlo. Do našich kín v týchto dňoch prichádza dlho očakávaný film režiséra Juraja Nvotu (Kruté radosti) s názvom Muzika. Ako bude znieť?

Neďaleko veľkého mesta, niekoľko krokov od hraníc s nepriateľskou kapitalistickou krajinou v zapadákove, z ktorého cesty nevedú nikam len späť, sa začína veselý a trochu čierny príbeh o chlapíkovi, dúfajúcom, že hudba mu pomôže z kaluže, ale namiesto toho vyváľa hudbu v blate. Toľko úvodný anotačný text, ktorý nás uvádza do doby z rokov sedemdesiatych. Cez univerzálny príbeh slepej lásky a životného pátania mladého muzikanta Martina Juneca (Luboš Kostelný) sa vraciame do časov, keď byť iný, nebolo žiaduce. Keď sny skončili ranným prebudeným a obstáť v životných skúškach si vyžadovalo skutočné obete.
                             


Reflexívna téma hodná pútavého filmového spracovania s ambíciou vyrovnávania sa s komunistickým režimom – napadlo ma asi pred dvoma rokmi, kedy som sa o pripravovanom titule dozvedel prvý krát. Novela Petra Pišťanka vydaná v prozaickej zbierke pod spoločným názvom Mladý Dônč ponúka zaujímavý pohľad na prelom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov v Československu rozprávaný cez príbeh mladého muzikanta, ktorý si svoj talent a možnosti uvedomuje len okrajovo. Avšak o to jednoduchšie a divokejšie sa zaplieta do deštruktívnych vzťahov, postupne ovplyvňujúcich celý jeho život.


Muzika spĺňa divácke očakávania tzv. „Hřebejkovsky príjemného filmu“ o veľmi zjednodušenej exkurzii do nie tak dávnej minulosti s miestami skutočne humorným a hrejivo ľudským scenáristicko režijným prístupom. Ako filmový kritik sa dostávam do nie veľmi vďačnej pozície, kedy sa názorovo asi len výnimočne zhodnem s väčšinovým postojom. Muzika ma totiž v niekoľkých faktoroch sklamala. Moje očakávania filmársky zaujímavého vyrovnávania sa s bývalým režimom a „nefigúrkovitého“ spracovania charakterov postáv sa bohužiaľ, aj vďaka odklonom od novely, nenaplnili. 
Divácky vykalkulovaný pohľad (podmienený určite aj výraznou domácou nedôverou v pôvodnú tvorbu) na socialistické obmedzenia, cez pomerne nešikovnú prezentáciu lacných dobových symbolov (banány ako úzko profilový tovar, či dlhé vlasy a la červené súkno pre príslušníkov VB), u mňa rezonoval skôr negatívnou formou. Rovnako ako fakt, že všetci boli vlastne takí malí dobrí Slováčikovia po vzore Hřebejkovských postáv. Myslím si, že Muzika sa mohla vybrať svojou vlastnou filmovou cestou. Odpútať sa od formálne o obsahovo vyprahnutej českej „ľúbivosti“ a risknúť prebudiť (ne)záujem divákov. Rumunská nová vlna mladých filmových tvorcov (a nielen tá) dokazuje, že táto cesta existuje.


Napriek tomu, je príjemné konštatovať, že prišiel film spĺňajúci štandardy európskej kinematografie. Film, ktorý si zaslúži divácky ohlas a širšiu diskusiu. Najmä medzi mladými ľuďmi narodenými začiatkom deväťdesiatych rokov. Ich pohľad na dobu pionierskych šatiek a nezmyselných zákazov, je aj vďaka neexistujúcej domácej filmovej reflexii úplne odlišný a prekvapivý. Otázkou však ostáva, čo mladých ľudí presvedčí vybrať sa na Nvotov film.  
Dôležitým a najzaujímavejším motívom Nvotovho filmu je sen, ako symbol úteku k slobode, vlastnému životnému názoru a umeleckým hodnotám. Talentovaný muzikant miluje improvizáciu, avšak doba a okolie ho tlačia k jednoduchosti a konformite. Možno tak, ako tvorcov Muziky. Snívanie o výnimočnom slovenskom filme tak stále pokračuje.
Muzika (SR, 2007, 110 min.) Réžia: Juraj Nvota. Námet: Peter Pišťanek – poviedka. Scenár: Ondrej Šulaj. Kamera: Alexander Šurkala. Hudba: Róbert Mankovecký. Hrajú: Luboš Kostelný, Tatiana Pauhofová, Marián Geišberg, Csongor Kassai, Karol Spišák, Vladimír Hajdu, Dorota Nvotová, Jan Budař, Marek Geišberg, Peter Pišťanek, Jana Oľhová, Petra Polnišová