Nemecká kinematografia má v našej distribučnej sieti relatívne chabé zastúpenie. Vo väčšine prípadov však treba priznať, že celkom oprávnene. O to väčšmi zarážajúcim je teda fakt, že nový film Tila Schweigera, ktorý bol premietaný aj na  7. ročníku MFF Bratislava, si cestu do našich kín úspešne prerazil. Tento malý zázrak sa dá vysvetliť azda iba popularitou tvorcu, ktorý je napriek tunajšej nevraživosti voči nemeckým filmom, relatívne známou osobnosťou. 

Schweiger odštartoval svoju kariéru stvárnením postavy v obľúbenom nemeckom seriáli Lindenstrasse (i keď vhodnejšie by bolo označenie soap opera). Následne debutoval kinofilmom Manta, Manta - typickým predstaviteľom nemeckej slabomyseľnej komédie. Slovenský divák ho pravdepodobne pozná z filmov Klopanie na nebeskú bránu alekbo Driven.
Tentoraz sa Schweiger prezentuje ako režisér, spoluscenárista, spolustrihač a samozrejme neodpustil si stvárnenie hlavného mužského charakteru. Hrá sympatického pôžitkára na začiatku štyridsiatky, ktorý má problémy nájsť si pevné miesto v živote (profesionálnom a súkromnom). Pije, naháňa baby, má problém s autoritami. Ako naschvál sa práve naňho upne psychicky labilná pacientka sanatória so samovražednými sklonmi. Zrazu teda musí prebrať zodpovednosť za cudzieho človeka, musí sa starať a viesť.


Na premietaní počas festivalu sa obecenstvo dozvedelo (i keď sprostredkovane), ako veľmi režisér na filme visí, dokonca je podľa vlastných slov jeho „najdospelejším filmom, ktorý vyjadruje všetko o čo mu momentálne ako filmárovi, hercovi a človeku v živote ide“. Naboso je pre autora skôr dlho odkladaný projekt a srdcová záležitosť.
Tu niekde nájdeme aj problém filmu. Naboso chce totiž povedať všetko, ale nanešťastie nepovie nič. Niektoré filmy sa sústreďia na tému, druhé sú ťahané postavami a ich predstaviteľmi. A potom existujú filmy, ktoré tému a postavy predstierajú, nie sú však ničím iným, ako pozliepanými obrazmi, aké sme už niekde videli. Režiséra sa však dotkli a zanechali v ňom potrebu zrecyklovať ich vo vlastnom diele. Takýmto radením kópií nikdy nedosiahne vlastný štýl, rytmus, atmosféru, alebo nedajbože dramaturgickú prepracovanosť.
Naboso chce byť v prvom rade milostným príbehom, ktorý sa môže prihodiť komukoľvek a kdekoľvek. Sčasti by sa dalo uvažovať aj o žánri road movie (v scénach cestovania badať silný vplyv Klopania na nebeskú bránu - teda zas recyklácia), hoci sa takto dajú označiť len niektoré pasáže. Scenáru chýba akákoľvek výnimočnosť a autorský rukopis, vypomáha si najbežnejšími klišé. Scéna lúčenia sa musí nevyhnutne odohrávať na stanici, keď je potrebný motív predajnej lásky a sme rázom v prostredí pouličnej prostitúcie. Všetko v primerane neprimeranom farebnom stvárnení, pripomínajúcom viac reklamu ako celovečerný, seriózne myslený film. 


Schweiger pácha nespočet režisérskych hriechov. Keď nedokáže udržať emocionalitu scény, rýchlo zaradí klipovú pasáž s podmazom aktuálnych hitparád. Navyše, „vtipné“ vsuvky na úrovni zábavných programov našich televízií, úplne nepotrebné pre samotný dej, použité výlučne na premostenie hluchých miest (a že ich je neúrekom), dokonale rušia pôvodne načrtnutú romancu.
Pritom sa režisér mohol sústredil iba na tento motív, mal k dispozícií Johannu Wokalek, ktorá bola bez tak emocionálnym a hereckým centrom filmu. Divadelná herečka z Viedenského Burgtheater, ktorá stvárnila aj niekoľko televíznych a filmových postáv, dodáva aj banálnym a gýčovým momentom Schweigerovho pokusu aspoň minimálnu mieru dôstojnosti (v prípade Naboso je slovo minimum hlbokou poklonou). Ona a jedine ona je dôvodom udelených dvoch hviezdičiek. A zvládla by viac.
Pod čiarou teda môžeme o filme s pokojným svedomím povedať, že ide o 118 minútový sled nudných, nekonzistentných, ťažko uveriteľných scén, pri ktorých sa sami seba pýtame: „kde som to len videl?“
Barfuss (Nemecko, 2005, 118 min.) Réžia: Til Schweiger. Scenár: Til Schweiger, Jann Preuss, Steven Zotnowsky, Dina Marie Chapman, Nika von Altenstadt. Kamera: Christof Wahl. Hudba: Max Berghaus, Stefan Hansen, Dirk Reichard. Hrajú: Til Schweiger, Johanna Wokalek, Steffen Wink, Michael Mendl, Nadja Tiller