Únos dieťaťa je pre každú ženu asi tou najväčšou drámou, akú môže zažiť. Vo filme holandského režiséra Erika de Bruyna Nadine nejde o drámu ženy, ktorej dieťa ukradli (ako to bolo napríklad vo Výmene), ale o drámu ženy – únoskyne.

Nevieme, prečo Nadine unesie zo supermarketu dieťa svojho bývalého. Ani ona to nevie – ako vyplýva z jej rozprávania. Retrospektívne sa vám pred očami odvíja jej život, o ktorom okrem divákov rozpráva ešte niekomu (v závere sa dozvieme, komu), a v ktorom hľadáte dôvody jej činov.




 
Príbeh jednej ženy. A možno nielen jednej. Tým, že režisér obsadil do úlohy Nadine tri rôzne herečky, sa na ňu divák má pozerať ako na ktorúkoľvek ženu. (Neprekvapilo by ma, keby meno Nadine bolo jedným z najčastejších v Holandsku.) Nadine symbolizuje skupinu žien po štyridsiatke, ktoré sa v živote ocitli samy a bezdetné. Možno tým režisér tak trochu obhajuje predstavu typu, že každá žena v podstate túži byť matkou, nech už je to jednoduchá žena v domácnosti, úspešná karieristka či nezávislá individualistka. Erik de Bruyn ponúka svoj pohľad na ženu žijúcu v západnej spoločnosti, ktorá si držala od tela skutočné vzťahy, hoci o milencov núdzu nemala. Tému strachu z neustáleho hľadania a nenachádzania „pravej lásky“ režisér už použil vo svojom debutovom filme Divoké mušle. V Nadine sa dokonca dotýka aj témy interrupcie a jeho názor na túto problematiku je pomerne jednoznačný...





Je zaujímavé sledovať, že Nadine – vo všetkých troch variáciách si získa vaše sympatie a vy jej (akokoľvek, ale nejakým spôsobom predsa len) držíte palce, no film neskĺzne k tomu, aby čo len náznakom schvaľoval, či sa pokúšal jej čin ospravedlňovať. V podstate mnoho žien žije podobne ako ona... Mala teda vôbec dôvod to urobiť? Je dôvodom únosu nenaplnené materstvo? Či zrada milenca? Také a mnohé iné otázky sa vynárajú počas filmu. Ale s odpoveďou na základnú otázku si nie som istá: Čo chcel autor povedať? Že hlavným povolaním ženy je byť matkou? (Ale nie takým spôsobom, nad ktorým by sa feministické diváčky pohoršovali...) Že nie je najdôležitejšie byť úspešnou a dobre vyzerať, ako to propaguje spoločnosť? Že netreba premrhať šancu byť matkou, lebo možno bude prvou a poslednou?  V každom prípade dosť presne vykreslil psychiku žien, ktoré žijú aj vo vyššom veku samy, a v tomto storočí  sa ich počet len zvyšuje. Veľa ich je aj medzi režisérovými kamarátkami. Preto chápem voľbu témy.
Ide o akési „psychologické roadmovie“. Aj po technickej stránke je to v podstate roadmovie –  Nadine cestuje počas únosu autom (dokonca ho dvakrát vymení), z Holandska až do Portugalska. Tu má skôr dôležitejšiu úlohu iná cesta – v prenesenom význame – po jej spomienkach, od mladosti po súčasnosť. Aj symbolika kontrastov, napríklad sychravé Holandsko – slnečné Portugalsko, alebo fakt, že každá z troch Nadine je úplne iná, hrá veľkú úlohu. 


V spomienkach hlavnej postavy sa objavia, pochopiteľne, ľudia, ktorí pre ňu veľa znamenali. Napríklad vzťah k otcovi nepokrýva veľa miesta, ale stačí na to, aby ste si ho vedeli predstaviť a aby vás mohol dojať – v dobrom zmysle slova. Svedčí to tiež o veľmi dobrých hereckých výkonoch. Režisér vybral presne toľko postáv a venoval im presne toľko miesta, koľko sa žiadalo, aby z toho nevzniklo zahltenie postavami a vedľajšími príbehmi.
Do deja vás vťahuje aj kamera, pohybuje sa dynamicky, zameriava sa často na detaily, a tým navodzuje intimitu. V rovnomerne plynúcom deji sa občas objavia napínavé momenty, ktoré vás udržia v strehu, našťastie nesedíte „na ihlách“ často. Celkovo ide o emotívne nakrútené dielo.
Hlavná hrdinka dorozpráva svoj príbeh, niečo sa v nej zmení. Slnko už nie je také silné, zapadne za oceánom. Nadine hodí smerovku doprava...
Nadine (Holandsko, Belgicko, 2007, 105 min) Réžia: Erik De Bruyn. Scenár: Erik De Bruyn, Gwen Eckhause. Kamera: Bert Haitsma. Strih: Sander Kuipers. Hudba: David Van Der Heyden. Hrajú: Monic Hendrickx, Sanneke Bos, Halina Reijn, Mano Tzoulakis, Fedja Van Huet, Frank Lammers, Hadewych Minis