Francúzsku komediálnu drámu Nedotknuteľní očakávalo množstvo divákov. A do bodky sa dočkali sľubovaného vtipného, nápaditého a hlavne masovo zrozumiteľného príbehu priateľstva dvoch odlišných indivíduí. Dvojica režisérov Olivier Nakache a Eric Toledano napísala scenár založený na reálnom vzťahu aristokrata ochrnutého od krku nadol a jeho ošetrovateľa - živelného chlapíka z predmestia.Na prvý pohľad sa filmu nedá vytknúť v podstate nič. Viac než sľubne zvolená ústredná dvojica naprosto odlišných týpkov dáva priestor pre hromadu vtipných situácií. Biely ochrnutý boháč Phillippe (François Cluzet) s láskou k umeniu a prepychovým spôsobom života je konfrontovaný s bezprostrednou živelnosťou nezamestnaného a urasteného černocha Drissa (Omar Sy). Sledujeme postupné zbližovanie oboch pováh idealizovaným prehlbovaním chápavého vzťahu  taktného vzdelaného človeka a neľútostivého Drissovho postoja voči  Phillippovmu telesnému hendikepu.

KINEMAVIDEO1525.
Nedotknuteľní ponúkajú ohľaduplné nahliadanie do životov Phillippa a Drissa v momentoch ošetrovateľových i pacientových slovných búrok. Driss si ani náhodou neberie servítku pred ústa a Phillippe sa nebojí odvážne kontrovať. Okresávajú si tým vlastné vyhranené životné postoje - veľmi uhladene a príliš idealisticky formujú názor na svoj proťajšok. No pre potreby spracovania filmovej látky sa uvedené charaktery dobre osvedčili, Omar Sy podáva nezabudnuteľný herecký výkon a ostrý Cluzetov pohľad dopĺňa vnímavý dobrácky úsmev.

Film má svižné tempo s príjemnou hudbou Ludovica Einaudiho, kde okrem situačného humoru nie je núdza ani o akčnejšie pasáže či sociálnu kritiku. Vo vnímaní umenia (hlavne výtvarného, hudobného) sa odráža vzdelanostná úroveň oboch pánov so svojráznymi cestami oceniť tú druhú osobnosť a jej umelecké priority. Spomenúť možno scénu z operného prestavenia, či utkvelú Drissovu predstavu o hudbe, ktorá sa pre neho stáva hudbou až v momente, keď sa na ňu dá tancovať. Samozrejme, živnou pôdou vtipom sa stávajú  rutinné kvadruplegikove procedúry a zainteresovanosť ďalších postáv starajúcich sa o Phillippa v jeho rezidencii.No Nedotknuteľní nechcú prvoplánovo bezhlavo gradovať osobnostné strety, aby preskočila nejaká tá iskra, a publikum pôjde do kolien. Niekoľkokrát pôjde, bezpochyby, no forma, akou režisérske duo vytvorí krehkú situáciu, aby sa obaja muži lapali do vzájomných rétorických sietí, pevne pracuje s  postavami v duchu taktnosti, úcty a ohľaduplnej hurónskej srandy (pri holení Phillippových fúzov, či na nudnom narodeninovom večierku s vážnym komorným koncertom, ktorý  Driss glosuje podľa svojich skúseností s danými skladbami, no v úplne nevhodných asociáciách). Nálepke „umeleckosti“ výtvarných diel sa Driss nahlas smeje a vlastné natieračské praktiky s pár farebnými prskancami  pokojne stavia vedľa nich. Aby tá „jeho vnútorná  abstrakcia“ zamávala snobárskymi srdciami pracháčov a oni sa absurdne zachytili do siete výsmechu pri posudzovaní diela neznámeho autora.

V skratke, Driss je neuveriteľne tvárny, ležérny a živočíšny, pričom Phillippe stavia svoj platonický vzťah nad všetko prízemné telesno. Starostlivo si stráži svoje súkromie, aby sa doň nezavŕtal Driss a nespustošil výsledok éterickej Phillippovej korešpondencie s neznámou ženou. Obe postavy aj s doplňujúcim domovým personálom či členmi Drissovej rodiny sa podpisujú pod krásny citovo nevydieračský príbeh, obalený francúzskym šarmom s osobitým prístupom k ľuďom na okraji spoločnosti. Nedotknuteľní bez strachu zachádzajú do absurdít korunovaných skvelými pointami. Ťažko uveriť reálnej príbehovej predlohe – ide o príliš dokonalý vzťah, no niekomu práve tento fakt dojem z filmu umocní (mne osobne z neho ubral). V rovine fikcie a pre potreby vkusne zaujať široké publikum, je to ale parádne odvedený kus filmárskej práce.Intouchables (Francúzsko, 2011, 112 min.)Réžia: Olivier Nakache, Eric Toledano. Scenár: Olivier Nakache, Eric Toledano. Kamera: Mathieu Vadepied. Strih: Dorian Rigal-Ansous. Hudba: Ludovico Einaudi. Hrajú: François Cluzet, Omar Sy, Anne Le Ny, Audrey Fleurot, Clothilde Mollet, Alba Gaia Bellugi, Cyril Mendy, Christian Ameri