Prvý Nezvratný osud (ďalej len NO) prišiel pred takmer desiatimi rokmi s pomerne originálnym námetom a aj s odstupom času môžeme tento tínedžerský horor zaradiť medzi to zaujímavejšie vo svojom žánri. Mladík má tesne pred odletom do Paríža vidinu, že lietadlo po štarte exploduje a všetci v ňom, vrátane neho, zomrú. Preto včas urobí poplach a spolu s niekoľkými svojimi spolužiakmi v poslednej chvíli vystúpi. Predtucha sa naplní, lietadlo skutočne krátko po vzlete vybuchne, ale zdá sa, že smrť, respektíve osud má svoje plány, pretože zachránení hrdinovia zakrátko začnú postupne umierať pri zvláštnych nehodách, alebo skôr „nehodách“.



Všetky tri pokračovania rozprávajú ten istý príbeh s viac-menej zanedbateľnými variáciami, zato však s nezanedbateľným postupným úpadkom kvality. V aktuálnej štvrtej časti sa tento úpadok zdá byť skutočne nezvratný. Druhý diel ešte dokázal zaujať pohrávaním sa s pravidlami, naznačovaním možnosti, že všetko môže byť inak ako v predchádzajúcom filme, a navyše bol na rozdiel od neho podstatne výpravnejší. V pamäti utkvel minimálne vďaka scéne veľkolepej, brilantne inscenovanej hromadnej dopravnej nehody. V NO 3 sa už naplno prejavila vyčerpanosť základnej dejovej osi, no v porovnaní so štvorkou zásadne zlyhávajúcou v rovine scenára i jeho realizácie ide o veľmi slušný počin.

Tvorcovia akoby vyšli z predpokladu, že diváci už príbeh poznajú a tak im ho netreba dôsledne rozprávať, pretože do kina prídu predovšetkým kvôli scénam, v ktorých sa efektne zomiera. Takýto predpoklad je správny len čiastočne. Scény smrtí sú síce tým čo si najlepšie pamätáme, najviac užívame a na čo sa najviac tešíme v jednotlivých dieloch NO, ale aby mohli byť tieto scény maximálne pôsobivé je potrebné zasadiť ich do zmysluplného príbehu zaľudneného v rámci žánru uveriteľnými postavami.


S troškou zlomyseľnej irónie sa žiada povedať, že z konania hrdinov NO 4 sa miestami zdá, akoby videli predošlé tri diely. Nikto tu po ničom nejako intenzívne nepátra, nezamýšľa sa nad podivnosťou udalostí, ku ktorým dochádza. Celá snaha zistiť „čo sa deje“ je zredukovaná na pozretie si kamerového záznamu z úvodného masakru a zmienku o článku popisujúcom udalosti z prvého dielu. Všetko je až príliš jasné, pravidlá sú rýchlo odhalené a niekde od polovice stopáže sa už len behá od obete k obeti. Predtuchy hlavného hrdinu berú všetci vrátane jeho samotného takmer ako samozrejmosť a hrôzostrašné udalosti akoby sa postáv vôbec nedotýkali.
Napríklad, keď nejaká postava v scéne A len o vlások unikne smrti, alebo je svedkom masakru, v scéne B vystupuje, akoby k ničomu nedošlo. Navyše ústrední hrdinovia žijú v akomsi sociálnom vzduchoprázdne, nemáme o nich žiadne informácie (sú to študenti?, čo študujú?, prečo tu nieje ani zmienka o ich rodinnom zázemí?). Kauzálne väzby sú v NO 4 skrátka zredukované na minimum potrebné pre vyrozprávanie zrozumiteľného príbehu, pričom ten slúži len ako spojivo atrakcií v podobe scén zachytávajúcich zmasakrovanie nejakej postavy.


NO 4 však zlyháva aj v scénach smrtí. Žiadna z nich neponúka skutočne fascinujúci a dlhý reťazec príčin vedúcich k finálnemu usmrteniu jedinca. Tvorcovia pričasto prinášajú namiesto nových nápadov citácie motívov z predchádzajúcich častí (pištoľ na nastreľovanie klincov, ohrozenie elektrickým prúdom, smrť v aute...). Okrem toho – zrejme v snahe priniesť čo najveľkolepejšiu a najbrutálnejšiu deštrukciu tela – je väčšina obetí doslova rozflákaných na márne kúsky, a to takým spôsobom, až to pripomína skôr paródiu na NO. Vrchol v tomto smere predstavuje prepasírovanie cez mriežkovaný plot. Pritom násilie v predošlých dieloch je pôsobivé, lebo je odpudivé (pretože je uveriteľné) a zároveň ironické (pretože na smrtonosné zbrane sa menia každodenné úžitkové predmety).
Najnepochopiteľnejšou záhadou a zároveň hlavným dôvodom prečo NO 4 nefunguje je absencia hororovej estetiky. Prečo režisér David R. Ellis (nakrútil aj dvojku) vytvoril, čo sa štýlu týka - čistú reklamu, môžeme len hádať. Vzhľadom na vekovú prístupnosť snímky (v USA R u nás 18) je jasné, že tu prekážka nebola. Namiesto kamery zakrádajúcej sa priestorom, fetišistického snímania vražedných predmetov, nečakaných strihov, práce s náznakmi a pochmúrnej atmosféry tu máme početné scény odohrávajúce sa prevažne cez deň za jasného, slnečného a teplého počasia na miestach ako závodná dráha, kaderníctvo, kúpalisko, nákupné centrum... Miestami to vzdialene pripomína reklamy istého ružového mobilného operátora. Odvážny, ale fatálne nepodarený experiment s hororovým štýlom.
The Final destination (USA 2009, 82 min.) Réžia: David R. Ellis. Scenár: Eric Bress. Kamera: Glen MacPherson. Hudba: Brian Tyler. Strih: Mark Stevens. Hrajú: Krista Allen, Nick Zano, Myleti Williamson, Shantel VanSanten, Bobby Campo.