Do kín sa dostáva ďalší európsky animák. Ale zároveň je to rarita, keďže ide o zástupcu fínskej kinematografie...

Kto z vás navštívil predstavenie Madagascar 2, pravdepodobne zhliadol trailery na animáky najbližších týždňov a mesiacov. Úprimne, trojica Niko – Lovecká sezóna 2 – Cesta na mesiac vyzneli slabučko, Monštrá vs. Votrelci potvrdzujú vyššiu latku DreamWorks a Tale of Despereaux stojí niekde medzi nimi. Ako bojovať s týmto predsudkom pri príchode prvého z trojice slabších?
         


Ťažko, ale dá sa. Niko sa rozpráva milý príbeh o sobovi, ktorému odišiel otec kedysi dávno, je veľkou hviezdou v Santovom záprahu a lieta po celom svete. Niko by tiež rád vzlietol k hviezdam, no nenájde pochopenie u kamarátov, ani u mamky, ktorá ho drží pekne nakrátko a nedovolí mu opustiť zasnežené údolie. To zubatý Julius (veverička) verí, že Niko dokáže veľké veci, aj lietať. Kombinácia dvoch nezbedníkov vedie v pokusný let na kopci na konci údolia – no zároveň vyplašia neďaleko stojacich vlkov a tí začnú stádo sobov naháňať. Bezpečie je ohrozené, Niko si berie na svoje plecia kus viny a stádo opúšťa – konečne sa vydáva na cestu v snahe nájsť svojho otca a stať sa takým slávnym ako on...
Ušľachtilý ciel, len čo je pravda. Už od traileru je zrejmé, že Niko je európsky animák. Cítite to od začiatku filmu, vidieť to na animácii, scenári a celkovom vyznení. Nemá význam zahmlievať výsledný ortieľ, že európske animáky stále nevedia nájsť svoju pravú tvár, resp. majú neraz pomerne ďaleko k špičke žánru, ktorú tvrdí Pixar, DreamWorks a občas sa pridá Blue Sky Studios.


Kvitujem relatívne zameranie Nika na najmenších divákov, cca do 10 rokov. Príbeh je pre nich zrozumiteľný a po vyplašení vlkov nasleduje fajn odysea za tatkom v zasneženom Laponsku, kde mu spoločnosť robí pár menších postavičiek typu Julius. Niko je občas vtipný – situačná komika mu nechýba, dialógovú príliš nehľadajte. Čo sa premietne aj do pomerne náročného sledovania pre dospelého diváka. Niko je občas infantilný a zatiaľ čo deti do 10 rokov budú pri dialógoch stíhať počúvať, ostatní budú škrípať zubami, že je to príliš jednoduché a banálne. Navyše vedľajšie postavičky nie sú typicky vtipné tak, ako ich kedysi Disneyho začal využívať v animovanom žánri.
No fakt, že Niko je určený len pre najmenších a dospelého dosť ignoruje, je neraz vyvrátený naruby. Keď detský sob nájde dospelých strieskavať sa namol v bare, vtedy rozhodne neslúžia ako príklad vašim ratolestiam. Na tomto príklade vidieť, ako nevie Niko komunikovať s celou rodinou. Deti azda všetko nepochopia, dospelých tento fakt buď vyruší alebo otrávi, ale rozhodne nepobaví, čo mal byť zrejme účel, podobne ako v iných animákoch – ponúknuť čo-to i dospelému. To sa Nikovi nedarí.
Navyše Niko má v očiach diváka staršieho ako 10 rokov, aj dosť veľký problém s tempom. Veľa sa toho nedeje, stopáž nie je príliš veľká (75 minút), no predsa sa môžete neraz cítiť ako ubitý slabým dejom.


S výnimkou týchto výčitiek (slabý dej, tempo, problém rodinného diváka) však nepôsobí Niko zle. Je krátky, deti ho bez problémov dopozerajú do konca, občas sa zabavia, väčšinu vecí pochopia aj bez vysvetlenia dospeláka a neraz sa akcentuje téma rodiny, čo nikdy nezaškodí. Už v očiach násťročného môže pôsobiť mdlo, ale v rámci žánru a aj európskych animákov ešte dopadá relatívne dobre.
Takže výsledné hodnotenie osciluje medzi štvorkou a päťkou, no pokiaľ máme posudzovať z hľadiska detského diváka, ktorého môžete odložiť do kina na 90 minút, počas ktorých sa budete naháňať za jeho darčekmi, tak aj svojím načasovaním, tematikou a celkovou kvalitou je pozerateľný. Prihoďme pol boda k dobru a máme zaslúžený európsky priemer.
Niko – Lentäjän poika (Fínsko/Dánsko/SRN/Írsko, 2008, 80 min.) Réžia: Michael Hegner, Kari Juusonen. Scenár: Hannu Tuomainen, Marteinn Thorisson. Hrajú: V slovenskom znení: Vladimír Jedľovský, Marian Slovák, Dagmar Sanitrová, Richard Stanke, Szidi Tobias, Marek Suchitra